Denník N

Slovensko čaká na novú generáciu politikov

O pilieroch liberálnej demokracie sa mladí nedozvedia v škole a nepomáhajú im v tom ani politické strany.

Autor je politológ

Čakanie na Godota. Stav nekončiacej viery slovenskej verejnosti, ktorá roky dúfa, že nadíde čas a aj na Slovensku sa objaví politická strana, ktorá nebude „menším zlom“. Strana bez spojenia s vekslákmi a akýmkoľvek „Bašternákom“ a bez pohrobkov slovenských komunistov a fašistov.

Za ostatné štvrťstoročie voliči svoju dôveru vkladali už do viacerých nádejných predstaviteľov „zmeny“. Patrí k nim Dzurinda aj Fico, Radičová alebo Procházka a ďalší, ktorí vo svojom čase reprezentovali presvedčenie, že „to konečne dáme“. Nádej, že aj Slovensko by už mohlo byť progresívne a prosperujúce, sa objavovala so železnou pravidelnosťou. A navzdory tomu, že sa zas nakoniec objavili kauzy, tendre a opakované detinské lži o tom, prečo to nejde, občania stále veria, že nádej zomiera posledná.

Nespokojní s vládou

Očakávania verejnosti a ambície väčšiny opozície z prelomu minulého roka sa po marcových voľbách (2016) nenaplnili. Výsledkom bola opäť vláda Roberta Fica. Vláda s označením Fico 3 síce už nie je jednofarebná, ale deklarovaním kontinuity nastolila kurz štvorročného obdobia. Požiadavky stability a garancie istôt (lepší vrabec v hrsti, hovorí sa) vystúpili do popredia a do úzadia zatlačili odhodlanie potenciálneho gazdu vytvoriť „dobrý štát, ktorý slúži ľuďom“ a rovnako vieru doyena parlamentu, že „charakter rozhoduje“.

Tretia Ficova vláda sa neteší veľkej popularite a po deviatich mesiacoch pôsobenia ju občania hodnotia známkou 3,6. Skoro dostatočná nie je prekvapením. To skôr skutočnosť, že je to o niečo lepšie hodnotenie, než aké mala v roku 2010 vláda Ivety Radičovej (3,7). Prekvapením výskumu je aj to, že známkou 1, respektíve 2 ju hodnotí len 16, respektíve 13 percent voličov SNS a Mosta-Híd a že z rôznych dôvodov (nespokojnosť so zložením, s kauzami, vlastné ambície a pod.) sa k nej stavajú skepticky a hodnotia ju známkou 4 a 5, a to až v 43 (Most-Híd), respektíve 46 (SNS) percentách.

Nízka popularita vlády je živnou pôdou pre očakávané „vzklíčenie“ zmeny. Opozícia zmenu vidí v predčasných voľbách a vo vytvorení novej koalície, ktorá je však z pohľadu aktuálnych preferencií nereálna (väčšina výskumov predpovedá rovnaké zloženie parlamentu i vlády). Pravdepodobnejší je vznik politickej strany, ktorá prinesie nové vízie politiky a prípadne umožní zlom súčasnej patovej situácie. Postoje časti verejnosti nahrávajú takejto zmene.

Čas pre novú politickú stranu?

Nezlomnú vieru v „novú nádej“ odzrkadľujú prieskumy výskumu verejnej mienky. Pridávajú sa opakujúce mediálne špekulácie politických analytikov, úvahy o vstupe prezidenta do straníckeho boja a tiež „tajné“ stretnutia politikov v rakúskych pohraničných mestečkách. Verejnosť je nespokojná s vládou, s opozíciou a aj s ponukou politických strán a elít. Politici sú nervózni z toho, že ich niekto nový odstrčí od korýtka. Nastal konečne čas pre Godota?

Voličská prelietavosť, nestálosť preferencií (volatilita) sú charakteristickým javom správania v konzumnej spoločnosti. Túžba po všetkom novom je prítomná najmä mimo politiky, ale v čase volieb, resp. s rastúcim pocitom sklamania z nesplnených sľubov sa smäd po zmene objavuje aj v názoroch voličov.

Decembrový výskum ukazuje, že pätina voličov je nespokojná s aktuálnou ponukou strán a medzi nerozhodnutými voličmi je až 29 percent opýtaných, ktorí cítia potrebu vzniku novej strany. Podobné čísla sú pri nevoličoch (23 percent). V súvislosti s prípadnou volebnou účasťou to rozhodne nie sú zanedbateľné percentá.

(Bez)nádej bez ideovej politiky

V diskusiách o novom politickom subjekte sa od volieb objavujú mená – Kiska, Dubéci – Štefunko a Rybníček – potenciálni nositelia zmeny sú však lídrami bez politickej charizmy a zatiaľ aj bez čitateľnej ideovo-programovej vízie. Dať ľuďom nádej znamená neopakovať chyby predchodcov.

Politiku na Slovensku doposiaľ formovali najmä vzletné slová zvyčajne bez obsahu, tváre bez ideologicky determinovaného programu, postavené v prvom rade na akceptovaní súčasných preferencií voličov a bez ambície ich osvetou formovať.

Slovenské politické strany roky zanedbávajú funkcie, ktoré majú v demokratickej spoločnosti, čo sa prejavuje aj v politickej kultúre. Niektoré strany nemajú reálnu organizačnú štruktúru, sú súkromnými firmami a rodinným biznisom (OĽaNO), klubom „uctievania“ predsedu (SaS), prípadne politickou hračkou „druholigového“ oligarchu (Sme rodina – Boris Kollár).

Bez ideí tápu a vyprázdnenosť kamuflujú alibistickým „gulášom“ momentálnych vnuknutí. „Liberáli“ tvrdia, že ľudské práva nie sú pre všetkých, zástancovia tradičnej rodiny chránia konkubinát a sociálni demokrati posilňujú nacionalizmus a vplyv cirkví v politike.

Šanca pre novú generáciu

Sklamanie z politiky a z nefunkčnej – okúňavej – demokracie spôsobilo, že mladá generácia na ne pozerá s nedôverou. Korupcia, klientelizmus a rodinkárstvo sú každodennosťou a mladí sa s nimi stretávajú od útleho veku. Liberálna demokracia je vykradnutá, absentuje pochopenie pre pozitívnu slobodu, skutočnú zodpovednosť a solidaritu.

O týchto pilieroch liberálnej demokracie sa mladí nedozvedia ani v škole, ba ani v procese politickej socializácie, pretože politické strany túto rovinu už viac než generáciu ignorujú. Neexistujú reálne stranícke organizácie, stranícke nadácie a vzdelávacie inštitúcie, ktoré by podporovali výchovu k demokracii a zodpovednosti. Vyprázdnený priestor obsadili politickí „šarlatáni“, vlogeri „roxorovej revolúcie“ a antisystémová pravica.

Ak chce nová generácia politikov osloviť verejnosť a mladým vrátiť dôveru v systém, musí sa vrátiť ku koreňom liberálnej demokracie. Demokratický fundamentalizmus musí spočívať v usporiadaní spoločnosti, ktoré zrozumiteľne určí sféru individuálnych a kolektívnych práv a povinností, minimalizuje konflikty a maximalizuje súbor slobôd, ktoré zabezpečia priestor pre sebarealizáciu všetkých.

Životaschopná liberálna demokracia je možná, ak štát zabezpečí dodržiavanie práv, zabráni skupinám a jednotlivcom v činnosti poškodzujúcej iných, naučí ich zodpovednosti za seba aj za druhých a zefektívni presadenie vôle komunity a distribúciu spravodlivosti v prípade, že by toto malo byť marené jednotlivcami (čiernymi pasažiermi).

Výsledkom ostatných parlamentných volieb bolo víťazstvom konzervativizmu. Paternalizmus a silný štát, ktorý občanov zbavuje zodpovednosti, obmedzovanie práv výmenou za ochranu pred imaginárnym „zlom“ a hádzanie viny za vlastné zlyhania na iných (Brusel, NATO, migranti) dominovali v programoch takmer všetkých súčasných parlamentných politických strán.

Časť verejnosti vždy s nádejou hľadí do budúcnosti. Bolo to tak v roku 1998, ale aj 2010. Nová generácia demokratických politikov by preto mala akcentovať dôležitosť hodnoty liberálnej demokracie. Postaviť sa za ne, a to i navzdory populizmu demagógov.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie