Denník N

Vozár: Mečiarove amnestie boli právny suterén, ich zrušenie je vyšší mravný princíp

Jozef Vozár. Foto: archív JV – Jojo Samek
Jozef Vozár. Foto: archív JV – Jojo Samek

V demokratickej krajine ani nenájdeme podobný príklad, kde by bola takto hrubo zneužitá moc, ako sa to stalo u nás v roku 1998, hovorí JOZEF VOZÁR.

Riaditeľ Ústavu štátu a práva SAV Jozef Vozár je jedným z iniciátorov vyhlásenia právnikov k zrušeniu amnestií. Spoločne dali poslancom jasný signál, prečo by mali na najbližšej schôdzi hlasovať za ústavný zákon, ktorým by sa amnestie vyhlásené zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom zrušili.

V roku 1995, keď uniesli prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho, ste mali 28 rokov. Ako ste vnímali tento únos?

V tom období som bol na študijnom pobyte v Nemecku. Keď som sa vracal vždy domov, tak som sa cítil, ako keď cestujem do minulosti. Mal som pocit, že odchádzam z miesta, kde sa žilo slobodne, a prídem na miesto, kde som sa dozvedal vždy niečo negatívne. Čakala ma zlá nálada v spoločnosti a  prekrúcanie práva.

Nasledovalo zmarené referendum a Mečiarove amnestie…

A bolo to obdobie, keď som dokončil ašpirantúru a vydal knihu. Mojím školiteľom bol Ján Drgonec. Išlo o nekompromisného ústavného sudcu, takže som mal mnohé informácie z prvej ruky.

Ako sa pozerá mladý právnik na niečo také ako Mečiarove amnestie?

Chápal som to tak, že hlbšie sa už hádam ani nedá klesnúť. Považoval som to za úplný právny suterén a zdalo sa mi, že ak za únos človeka nepôjde niekto do väzenia, tak už potom asi za nič. Myslel som si, že len čo to bude možné, tak sa časti amnestií týkajúce sa zavlečenia Michala Kováča mladšieho a zmareného referenda zrušia a vinníci potrestajú.

Pokúsil sa o to premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý ako zastupujúci prezident chcel amnestie vydané predchodcom zrušiť. Ústavný súd povedal, že to nie je možné.

Dzurinda v tom čase mal expertízy, ktoré tvrdili,  že je to možné. Jeden zo senátov nášho Ústavného súdu však tento názor nezdieľal. Povýšil ochranu nadobudnutých práv  z amnestií takmer na absolútnu úroveň. Ochranu nadobudnutých subjektívnych práv je potrebné plne rešpektovať, avšak len vtedy, ak išlo o práva nadobudnuté v dobrej viere. To sa v tomto prípade určite nestalo.

Už vtedy ste vedeli, že jediným riešením je „prelomenie“ amnestií cez ústavný zákon?

Priznám sa, že vtedy som ešte nerozmýšľal nad tým, ako ich prelomiť. Keď niektorí právnici prišli s nápadom ísť cestou ústavného zákona, tak som o tom začal uvažovať. Po preštudovaní všetkých za a proti som si uvedomil, že je to jedno z mála efektívnych riešení na to, aby sa táto kauza skutočne skončila v prospech práva a najmä spravodlivosti.

Dnes ste podpísaný pod vyhlásením vyše dvadsiatky právnikov. Prečo vôbec toto vyhlásenie vzniklo?

Od roku 1998 sa niektorí poslanci v parlamente permanentne pokúšali prelomiť Mečiarove amnestie, ale v parlamente sa vždy našli nejakí „osvietení“ právnici, ktorí hľadali dôvody, prečo sa to nedá. Hľadajú na absolútne neštandardne udelené amnestie  učebnicové riešenie, ako ich zrušiť. V demokratickej krajine ani nenájdeme podobný  príklad, kde by bola takto hrubo zneužitá moc a pošliapané právo pri udeľovaní amnestie. Keď sme skúmali možnosti zrušenia, tak sme zistili, že prípad zneužitia inštitútu amnestie sa stal v Argentíne počas vlády vojenskej junty. Po nástupe demokratických síl bola amnestia zrušená.

Skúste však povedať, prečo ste sa ako právnici rozhodli spísať toto vyhlásenie?

Na začiatku to bol podnet od jedného  kolegu, ktorý mi poslal rozpísaný text s otázkou, čo si o tom myslím. Pripojil som k tomu pár svojich poznámok a potom sme komunikovali o tom, kto všetko by to mohol podpísať. Mnohí oslovení právnici pripojili k textu svoje návrhy. A tak sa postupne text nabaľoval. Vzniklo kolektívne dielo väčšiny podpísaných právnikov. Pre mňa sú to rešpektované právne osobnosti, pričom mnohí z nich sa presadili aj v zahraničí.

Nebol problém sa dohodnúť na jednom texte? Hovorí sa, že koľko právnikov, toľko názorov.

Rovnako hodnotovo zameraní právnici sa vedia rýchlo dohodnúť. Základom bolo, že všetci si uvedomujeme základný cieľ, a to je odstránenie neprávosti a zneužitia práva. To zvyšné boli len malé technické úpravy.

Inšpirovalo vás aj vyhlásenie ústavných právnikov z roku 1999? Vtedy ho spísali ako reakciu na rozhodnutie senátu Ústavného súdu Tibora Šafárika, ktorým zrušil obvinenie bývalého námestníka riaditeľa SIS Jaroslava Svěchotu.

Určite, pričom inšpirácií bolo viac. V poslednom čase ma veľmi zaujala dôkladná analýza docenta Vršanského, ktorý poukázal na možnosti zrušenia amnestií, ako aj medzinárodno-právny kontext.

Sám ste povedali, že od roku 1998 sa vždy našiel niekto, kto povedal, že ústavným zákonom sa amnestie zrušiť nedajú. Prečo si myslíte, že práve teraz by to malo byť inak a budú vás politici počúvať?

Podarilo sa nám dostať pod jednu strechu také množstvo osobností z oblasti práva, ako sa doposiaľ nepodarilo nikomu. Sú tam podpísaní aj takí, ktorí v živote žiadnu výzvu nepodpísali. Svojím podpisom dali jasný signál, že ide o výnimočný prípad a zrušenie predstavuje vyšší mravný princíp, za ktorý sa musia postaviť. Nemožno za touto kauzou urobiť hrubú čiaru, ako sme u nás tradične zvyknutí. Takmer dvadsať rokov po by si verejnosť zaslúžila nastoliť konečne právo aj v tejto kauze. Inštitút amnestie nie je bezhraničný, ako sa to niektorí snažia tvrdiť. Nežijeme v absolutistickej monarchii, kde panovník môže všetko. Takto udelená časť amnestie vytvára priestor na ďalšie bezprávie a je škvrnou v novodobej právnej histórii Slovenska.

Nie je naivné si myslieť, že zrazu presvedčíte poslancov a oni zmenia svoj postoj a zrazu zahlasujú za zrušenie amnestií?

Mnoho vecí by sa bez určitého nadšenia nepodarilo presadiť. Základná myšlienka je správna a niektorí vládni poslanci povedali, že potrebujú, aby sa pod tento názor podpísali ústavní právnici. Naše vyhlásenie podpísali ústavní právnici, ktorí fungovali na československom ústavnom súde, ako aj počas prvého a druhého funkčného obdobia nášho Ústavného súdu. Logicky, nie sú tam súčasní ústavní sudcovia. Takže majú široké spektrum ústavných právnikov, po akom volali, doplnené o ďalšie osobnosti z oblasti práva.

Viacerí vládni poslanci však hovoria, že práve súčasný Ústavný súd by mal povedať, že Mečiarove amnestie nie sú v poriadku.

Viacerí z nich, čo to tvrdia, sedia v parlamente už viac ako desať rokov. Niektorí aj dlhšie. Prečo nehľadali riešenie skôr?  Domnievam sa, že mnohí z nich ani nemajú skutočnú snahu zrušenie amnestií vôbec riešiť.

Jozef Vozár (1967)

Pochádza z Liptovského Mikuláša. Právo doštudoval v roku 1989 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2014 získal titul docent. Absolvoval študijné pobyty v Nemecku aj Švajčiarsku. V súčasnosti je riaditeľom Ústavu štátu a práva SAV. Aktívne publikuje. Je tiež členom súdnej rady, do ktorej ho menoval prezident Andrej Kiska.

Vy sa zhodnete, že prelomenie amnestií ústavným zákonom je dobré riešenie. Sudca Peter Šamko však zverejnil názor, že v takomto prípade hrozí nebezpečný precedens. Ak sa raz rozhodneme „prelamovať“ niečo, čo sa nám nepáči, ústavným zákonom, tak to bude možné kedykoľvek. Neobávate sa tejto hrozby?

Obávam sa inej hrozby. V demokratickom právnom štáte nie je možné tolerovať stav, keď predstavitelia štátnej moci zneužívajú akékoľvek inštitúcie na to, aby vylúčili trestnoprávnu zodpovednosť seba alebo ďalších osôb, podieľajúcich sa na štátnej moci. V opačnom prípade by každá odchádzajúca politická garnitúra mohla bezmedzne využiť tento inštitút na zabezpečenie vlastnej beztrestnosti. Ak chce demokracia a demokratické inštitúcie ukázať svoju silu, tak sa musia porátať s najväčším právnym suterénom, ktorý tu bol.

Nesúhlasíte teda s argumentmi sudcu Petra Šamka?

Preštudoval som si podrobne celý jeho článok a oceňujem, že sa pravidelne vyjadruje k širším spoločenským a právnym problémom. Jeho argumenty sú správne, keby išlo o amnestiu, v ktorej nebolo flagrantne pošliapané a zneužité právo. Sudca Peter Šamko okrem iného vyčíta ústavnému zákonu, že mu chýba všeobecný charakter, to znamená, že má smerovať voči neobmedzenému okruhu adresátov. To isté však platí aj o častiach amnestií, ktoré by sa mali ústavným zákonom zrušiť. Pri udeľovaní tejto časti amnestie to nevadilo a pri zrušení už áno? Je potrebné si všimnúť aj to, ako amnestie vznikali. Najprv sa vtedajší mocní nedohodli na zvolení nového prezidenta, respektíve navrhovali kandidátov, ktorí boli nezvoliteľní. Prezidentské právomoci prešli na vtedajšieho predsedu vlády a ten bez zábran udelil amnestie za zmarené referendum, ako aj za zavlečenie M. Kováča ml. do Rakúska. Nie je mi známy prípad z ústavnej histórie v demokratickom štáte, v ktorom by osoba iba dočasne zastupujúca hlavu štátu vyhlásila amnestiu.

Bývalý ústavný sudca Ivan Trimaj však upozornil na to, že už raz Ústavný súd posudzoval amnestie, a to vtedy, keď sa ich pokúsil zrušiť zastupujúci prezident, premiér Mikuláš Dzurinda. Súd vtedy povedal, že to nie je možné. Trimaj teda vychádza z teórie, že ak amnestie nemôže prezident zrušiť, tak ich nemohol Mečiar ani novelizovať, a teda platí ich pôvodná verzia, ktorá bola tak zle napísaná, že sa na únos či referendum ako také vôbec nevzťahovali. Čo si myslíte?

Odpoveď je zložitejšia. Ivana Trimaja si ako právnika veľmi vážim, ale tentokrát budem polemizovať s jeho názorom. Toto nie je plnohodnotná cesta nastolenia práva. Mečiar totiž svojím druhým rozhodnutím amnestiu rozšíril, teda rozšíril aj nadobudnuté práva, čo korešponduje s už spomínaným názorom senátu Ústavného súdu, ktorý odmietol možnosť ich zúženia. Tento názor si osvojili aj všeobecné súdy, ktoré rozhodovali v konkrétnych trestných veciach. S  názorom Ústavného súdu o dobromyseľnom nadobudnutí práv z časti amnestie však zásadne nesúhlasím. Práve aj toto rozhodnutie vytvára právny stav, vyžadujúci riešenie ústavným zákonom. Ťažko si totiž možno predstaviť, aby právo zneužívajúce inštitúciu amnestie zakladalo právnu istotu a nadobudnuté práva. Zvlášť ak podozrivé zo zavlečenia nášho občana boli slovenské štátne orgány, čo konštatoval aj rakúsky súd, ktorý riešil kauzu zavlečenia. V tomto prípade sa ukazuje, aký priepastný rozdiel je v právnom myslení rakúskych a našich orgánov ochrany práva. Rakúske súdy si všímali aj okolnosti, ako sa náš občan dostal na ich územie, a keď to nebolo v súlade s právom, tak ho prepustili, hoci bol na neho vydaný medzinárodný zatykač. Naše súdy okolnosti udelenia amnestie v zmysle zneužitia moci a či to bolo vôbec s duchom ústavy, vôbec neriešili.

Vo svojom vyhlásení sa odvolávate aj na medzinárodný dohovor z roku 2014, ktorý sa týka ochrany všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím. Prečo je taký dôležitý v tomto kontexte?

Je to jeden z aktualizačných momentov, ktorý len dotvára kolorit argumentov, že táto časť amnestie by nemala zostať súčasťou platného právneho poriadku.

Ak sa rozhodnú iní právnici k vyhláseniu pridať po jeho zverejnení, budú tak môcť urobiť?

Nehovorili sme o tom s kolegami, ale osobne nevidím v tom problém.

Na snímke v¾avo Jozef Vozár a vpravo Elena Berthotyová poèas 18. zasadnutia Súdnej rady SR v utorok 16. septembra 2014 v Bratislave. FOTO TASR - Martin Baumann
Jozef Vozár je aj členom súdnej rady. Na fotografii s ďalšou členkou, Elenou Berthotyovou, sudkyňou Najvyššieho súdu, ktorá tiež vyhlásenie k amnestiám podpísala. Foto TASR

Ako nominant prezidenta ste aj členom súdnej rady, ktorú čakajú tento rok voľby. Zmenia sa členovia volení sudcami, ale aj nominanti vlády a parlamentu. Riešite to už teraz medzi sebou?

Zmeny budú veľké a bude sa meniť aj predseda súdnej rady. Ale my ako prezidentskí nominanti sme zatiaľ o tom nehovorili.

Nemáte žiadne očakávania od týchto volieb?

Určite áno. Bol by som veľmi rád, keby sa k nám a hodnotám, ktoré si ctíme, pridali ďalší sudcovia. Prejavilo by sa to v zásadných rozhodnutiach súdnej rady, napríklad aj v personálnych otázkach. Nemuseli by sme  potom zažiť odmietnutie nášho kandidáta, ako naposledy pri voľbe dodatočného sudcu do Luxemburgu. Takéto veci je potrebné vyriešiť si doma.

A čo by znamenalo, ak by sa vrátil jej bývalý predseda Štefan Harabin?

Bol by to návrat nekultúrnosti a hrubosti jeho razenia. Ako by vyzeralo jeho pôsobenie v súdnej rade, naznačujú jeho videá, ktoré pravidelne zverejňuje a ešte ich aj rozposiela na mnohé mailové adresy. Sú plné urážok, nadávok a osobných invektív, a to aj na ľudí, ktorí boli donedávna jeho priaznivcami a spolupracovníkmi. Toto konštatovanie ukazuje na dôležitý fakt, že so zlom nemožno spolupracovať, aj keby to bolo v danej chvíli výhodné. Proti zlu je potrebné bojovať. Ak sa chce právnik v jeho spoločenskom postavení vyjadriť k nejakému právnemu problému, má to urobiť odborne na úrovni, vecne a hlavne slušne.

Teraz najčítanejšie