Denník N

Varovanie z Poľska, kde chcú zakazovať aj Harryho Pottera a moci sa chopili paranoici

Bol som skúmať, ako moji poľskí priatelia prežívajú útok na demokraciu.

„Vy ste ešte len v čakárni u zubára, ale my už máme vŕtačku v ústach,“ povie Jacek Žakowski a všetci sa smejeme. Prichádzam zo Slovenska, z tejto čakárne na zlé časy, ktoré sem do Poľska prišli už pred vyše rokom, a vyzvedám u priateľov, na čo sa mám u nás doma pripraviť. Po ceste sem do Gdanska som nebadal žiadne znaky apokalypsy: vlak išiel presne, z okna som videl dynamickú krajinu plnú života, tu na Artušovom námestí sa prechádzajú dobre naladení ľudia a krčmy sú natrieskané.

Moji priatelia mi však svorne tvrdia, že takú atmosféru nenávisti ešte nikdy nezažili, celkom vážne hovoria o tom, že režim Jaroslawa Kaczyńského bude krutejší, než bol komunistický, ktorý napríklad tu v Gdansku v roku 1970 poľoval na ľudí ako na zajace a postrieľal ich desiatky. „Komunisti sa časom unavili a vedeli, že zabíjanie ľudí im napokon uškodí, ale dnešná moc je mladá a plná energie,“ hovorí Jacek, novinár s autoritou, akú má v tejto branži v Poľsku málokto.

Zatiaľ je to tak, že vŕtačka už síce zasiahla spoločenský nerv, ktorému hovoríme kultúra, jazyk, právo, či národná pamäť, ale zuby sa ešte netrhajú. Vláda okrem toho utlmila národ silnou dávkou anestetík, keď radikálne zvýšila prídavky na deti, znížila vek odchodu do penzie o dva roky a pripravila veľkorysý vládny program lacných bytov. Aj preto má stále podporu najmenej tretiny Poliakov.

KK2 Gdaòsk - Na archívnej snímke z 16. júna 1983 bývalý líder hnutia Solidarita ukazuje znak víazstva po odchode z lodenice v Gdaòsku. Lech Walesa bol v rokoch 1970-76 plateným informátorom komunistických tajných služieb. Vyplýva to z nedávno získaných dokumentov, informoval dnes po¾ský Ústav pamäti národa (IPN), ktorý citovala agentúra AP. FOTO TASR/AP FILE - In this June 16, 1983 file photo former Solidarity leader Lech Walesa makes the V-sign and raises his arms to a cheering crowd as he leaves the shipyard in Gdansk where he worked. The head of Poland's National Remembrance Institute said Thursday Feb. 18, 2016 that recently seized documents show that Walesa was a paid informant for the communist-era secret security from 1970 to 1976. (AP Photo/Jacques Langevin)
Vodca Solidarity Lech Walesa sa stal symbolom víťazstva nad komunizmom, dnes ho nová moc vyhlasuje za zradcu. Foto – TASR/AP

Zničiť legendy

Znaky liberálnej demokracie síce zanikajú šokujúcou rýchlosťou, ale kto sa nezaujíma o politiku, nemusí tento proces vnímať. Napriek tomu je každý Poliak chtiac-nechtiac vťahovaný do víru jazyka, ktorý sťahuje spoločnosť k bahnistému dnu.

V liberálnej demokracii je zdvorilý jazyk tmelom, ktorý udržuje spoločenský mier. V Poľsku sa však mení na kódovaný jazyk násilia, ktoré v ňom každý poľahky dešifruje – a presne to je cieľom novej moci. Príkladov sú tisíce, tu je jeden: šéfka spravodajstva štátnej televízie Marzena Paczuska napísala na Twitteri po smrti legendárneho filmového režiséra (v decembri 2016): „Andrzej Wajda, R.I.P. Boj pokračuje.“ Overujem si u priateľov, že túto vetu dekódujem správne. Má sa čítať takto: „Jedného nepriateľa už máme z krku, ďalší sú na rade.“

Každý Poliak pozná Wajdu a vie, že kritizoval Kaczyńského. Každý Poliak vie, že „národná“ televízia, ako sa dnes oficiálne volá, patrí vláde a Paczuska teda hovorí jej menom. Každý dekóduje ten tweet správne, len s rozdielnymi pocitmi. Sympatizanti Kaczyńského sa radujú, lebo ohlasuje boj proti „zradcom poľského národa“. Tí sú zasa zdesení, nielen preto, lebo patria k tým, ktorí sú „na rade“, ale aj preto, lebo v priamom prenose sledujú rúcanie civilizácie, ktorú po roku 1989 pomáhali tvoriť. Čo sa týka jazyka, zabíjanie sa už začalo.

kaczynskiu

Prvé na rade sú legendy, lebo tvoria základ poľskej pamäti, ktorú chce Kaczyński vymeniť za takú, kde hlavným hrdinom bude nacionalizmus a on sám.

Jednou takou legendou je Adam Michnik, šéfredaktor opozičných novín Gazeta Wyborcza. „Každý deň ťa prekvapí novým šialenstvom,“ hovorí mi pri prechádzke z jednej krčmy do druhej a modré svetielko jeho elektronickej cigarety sa rozžiari. Dnes napríklad vyšli provládne noviny Gazeta Polska s veľkým titulkom na prvej strane: „Jaruzelski degradoval Michnika pre jeho židovský pôvod!“ Adam, ktorý je nevojak, mi vysvetľuje, že minister obrany v roku 1975 naozaj degradoval Michnika, ale išlo o jeho brata, ktorý sa vysťahoval do Izraela. Lenže v kódovanom jazyku ide v skutočnosti o Adama ako „degradovaného Žida“. Mimochodom, náhrobok jeho rodičov každého 11. novembra na výročie poľskej nezávislosti zničia vandali.

Legendou je aj József Pinior, ktorý sa preslávil tým, že v roku 1981, keď generál Jaruzelski vyhlásil výnimočný stav, vytiahol na poslednú chvíľu peniaze z účtu Solidarity a uschoval ich u arcibiskupa Gulbinowicza. Vďaka tomu prežila Solidarita v podzemí ďalšie roky.

Piniora na jeseň 2016 odviedla polícia o šiestej ráno – pred kamerami štátnej televízie – z bytu a obvinila ho, že ako europoslanec vzal úplatok. Súd zatiaľ odolal nátlaku prokuratúry a nedal súhlas na vyšetrovaciu väzbu.

„Za Piniorovu poctivosť by som dal ruku do ohňa,“ hovorí Andrzej Jagodzinski. Andrzej, prekladateľ slovenskej a českej literatúry, bývalý riaditeľ Poľského inštitútu v Bratislave, stále nosí povestnú bohatú bradu a vlasy do chvosta a vysvetľuje mi: „Vláda skúša, ako bude na obvinenie Piniora reagovať verejnosť. Potom prídu na rad ďalší.“

Andrzej Jagodzinski, najvýznamnejší prekladateľ českej a slovenskej literatúry do polštiny, bývalý riaditeľ Poľského inštitútu v Bratislave. Sedeli sme v prázdnej krčme v Gdansku, ktorú láskavý barman otvoril len pre nás. foto N - Martin M. Šimečka
Andrzej Jagodzinski, najvýznamnejší prekladateľ českej a slovenskej literatúry do poľštiny, bývalý riaditeľ Poľského inštitútu v Bratislave. Sedeli sme v prázdnej krčme v Gdansku, ktorú láskavý barman otvoril len pre nás. Foto N – Martin M. Šimečka

No a je tu, samozrejme, Lech Walesa, vodca Solidarity. Poľský ústav pamäti národa IPN (kontrolovaný vládou) v piatok 20. januára organizoval konferenciu, ktorá mala potvrdiť, že Walesa bol aktívnym agentom tajnej služby. Walesa už dávno verejne priznal, že ako mladík v 70. rokoch zo strachu či z hlúposti podpísal papier, ktorý mohol byť „viazacím aktom“. O niekoľko rokov neskôr však ho už režim právom považoval za úhlavného nepriateľa.

Walesa na konferenciu pozvaný nebol, napriek tomu prišiel, postavil sa na pódium a vyzval účastníkov: „Tu na mieste mi do očí povedzte, či som bol agentom.“ Zaskočil tým autora hlavného referátu, ktorý sa neodvážil vystúpiť. Walesa bojuje o svoju povesť ako lev, ale v ten piatok mal slzy v očiach a triasol sa mu hlas, keď povedal: „Kvôli vám si môj syn vzal život!“ Jeho syn Przemyslaw začiatkom januára zomrel, na vine bol zrejme alkohol, ale mohol to byť aj stres z otcovho zápasu.

To je len začiatok

Boj o pamäť bude neľútostný, lebo Kaczyński vie, že „kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť“ (Orwell). Neviem si to celkom predstaviť – tu v Gdansku, sto metrov od obrovskej budovy múzea Solidarity štylizovanej do tvaru lode pokrytej hrdzou. Monumentálna výstava prevedie návštevníka dejinami, ktoré tvorili ľudia ako Walesa, Michnik či Pinior, ale Jaroslaw Kaczyński sa tam neobjavuje (na rozdiel od brata Lecha Kaczyńského, ktorý naozaj patril medzi dôležité postavy hnutia).

„To preto, lebo Jaroslaw vo vedení Solidarity nebol,“ vysvetľuje mi Andrzej v krčme, ktorá má ešte zavreté, ale rockerský barman nás milostivo pustil dnu. Andrzej ma prevádza najnovším vývojom v Poľsku a je to deprimujúci výpočet.

muzeum
Múzeum Solidarity v lodenici v Gdansku leží Jaroslawovi Kaczynskému v žalúdku, lebo ukazuje poľské dejiny iné, než aké chce vnútiť poľskej spoločnosti on. Foto N – Martin M. Šimečka

 Ústavný súd je v troskách, minister spravodlivosti sa stal zároveň generálnym prokurátorom a má právo zasahovať do prípadov, prikázať podriadeným, koho obviniť a poslať do väzby, armádu ovláda minister, ktorý verí na konšpiračné teórie (odišla z nej tretina generálov vrátane najvyššieho velenia), bol zrušený zákon o štátnej službe, takže výmena ľudí na všetkých úrovniach štátnej správy je masívnejšia, než bola v roku 1989. A tak ďalej.

Ale to je len začiatok. Vláda pripravuje zásadné zmeny v školstve, ich súčasťou budú jednotné osnovy, teda výklad poľských dejín podľa Kaczyńského, z literatúry pre deti vypadne Harry Potter, lebo je to satanistická kniha. „A som presvedčený, že je len otázkou času, kedy príde zákon obmedzujúci slobodu prejavu,“ hovorí Andrzej. A tak ďalej.

Premietam si ten výpočet na slovenskú mapu a je to úľavný pokus: naša politická trieda je síce prevažne lenivá, skorumpovaná a vyciciava štát, ale nesnaží sa ovládnuť spoločnosť. Zatiaľ.

Andrzej, zradca národa

Andrzej ma berie k moru, Sopoty, príjemné kúpeľné mesto, sú dvadsať minút vlakom. Je tu živo, ľudia sem chodia dýchať jódom nasýtený vzduch, zástup labutí kráčajúci za chlebom v ruke mladej Poľky sa rozletí pred psíkom menším než ktorákoľvek z nich. Všetci sa smejú.

Tu sa Andrzej pred takmer 50 rokmi zamiloval do Československa, lebo tu počul hrať Mariána Vargu a Radima Hladíka. Bol dvorný prekladateľ a blízky priateľ Václava Havla, o ktorom budeme večer diskutovať v mestskom kultúrnom stredisku v Gdansku. Zoznámil Poliakov so slovenskou a českou literatúrou tak ako nikto iný.

Ale teraz je zradcom poľského národa. Námestník ministra zahraničia Jan Dziedzicak, ktorý má na starosti poľské kultúrne inštitúty v zahraničí, vyhlásil v štátnom rozhlase, že ten v Bratislave bol pod Andrzejovým vedením „druhý najhorší“ zo všetkých. Prvé miesto obsadil inštitút v Paríži, tomto meste hriechu. Čo také Andrzej spáchal? „Podporoval som homosexualizmus,“ smeje sa Andrzej (povolil vo výklade inštitútu slovenskú výstavu fotografií s témou tolerancie voči gayom).

Andrzej je teraz na voľnej nohe a prekladá. „Žiadať o finančnú podporu ministerstva kultúry vôbec nemá zmysel,“ hovorí, „väčšina umelcov sa už o to ani nesnaží.“ Ale kultúra zatiaľ odoláva štátnemu tlaku vďaka tomu, že ju podporujú veľké mestá, kde má väčšinu opozícia. Lenže Kaczyński už pripravuje zmeny volebného zákona, ktorým si chce poistiť ovládnutie regiónov.

„Nedémonizuješ ho?“ pýtam sa. „Poliaci sú predsa národ, ktorý sa nepodarilo zlomiť nacistom ani komunistom.“ To je práve to desivé, vysvetľuje mi Andrzej, že Poliaci teraz bojujú sami medzi sebou. Kaczyński je veľmi inteligentný a na ovládnutie krajiny sa systematicky pripravoval mnoho rokov. Je pracovitý a nežije ničím iným. Nemá priateľov, úplne osamel po tom, čo mu zomrela matka a jeho brat Lech (zahynul ako prezident pri leteckej havárii v Rusku pri Smolensku), jediné živé tvory, ktoré má možno rád, sú jeho dve mačky. „Ovláda stranu železnou rukou a rozhoduje o všetkom sám.“

Smiech cez slzy

Počúvam jeho slová a nejdú mi dokopy s pohľadom na uvoľnené tváre ľudí, ktorých míňame pri prechádzke mestom. Netušia, že prichádza katastrofa? Keď som chodieval do Maďarska skúmať spoločnosť po nástupe Viktora Orbána, depresia bola viditeľná voľným okom, ľudia sa unavene vliekli po chodníkoch a zazerali po sebe v autobusoch. Lenže bolo to aj vinou chudoby a úpadku miest s ošarpanými omietkami a zatlčenými oknami na domoch. Tu je to však naopak – z vlaku späť do Gdanska nestačím počítať žeriavy, sú ako gejzíry vyrážajúce z bublajúcej ekonomiky.

Na debatu o Václavovi Havlovi prišlo veľa ľudí, ale hlavne kvôli Michnikovi. Pozvalo nás mesto Gdansk a Alexandra, ktorá to celé zorganizovala, si svoju prácu užíva. „Kým sa dá,“ dodáva. Jej oddelenie kultúry síce má podporu primátora, ale podobné akcie si budú vyžadovať stále viac odvahy.

Na spoločnej večeri sa pije vodka, ktorá mi v krvi koluje už dva dni a udržuje ma v údive nad veselím, s akým moji priatelia prežívajú svoj spoločenský úpadok. Rozprávajú nespočetné historky o valcovaní demokracie a každú z nich končia filmovým citátom z kultovej komédie Medveď od Stanislawa Bareju z roku 1980, kde sa hosť v šatni reštaurácie domáha svojho kabáta, ten však zmizol. Šatniar sa oborí na hosťa: „Nemám váš kabát. A čo mi urobíte?“ Je to Kaczyńského vztýčený ukazovák Poliakom aj Európskej únii, ktorá ho tvrdo kritizuje: môžem si robiť, čo chcem, ukradnúť vám kabát aj slobodu. „A čo mi urobíte?“ Všetci sa smejeme.

Video: Scénka z filmu Medveď

Napriek tomu je úzkosť citeľná. Agniezska Wolny-Hamkalo, ktorá sa okrem poézie preslávila aj televíznym programom o knihách (už zrušeným), mi rozpráva, ako si jej pätnásťročný syn robí žarty z jej depresie: „On vôbec nechápe, že čelíme strate slobody.“ Ostatní potvrdzujú jej skúsenosť. Mladí ľudia nechodia na demonštrácie, lebo slobodu a mier, do ktorých sa narodili, považujú za takú samozrejmosť ako vzduch, ktorý dýchajú.

Ideme na vzduch zapáliť si cigaretu: Adam, Jacek Glomb, ktorý vo Vroclave režíroval divadelnú hru od Elfriede Jelinek, a minister kultúry ju chcel zakázať pre „pornografiu“, a Romuald Pokojski, divadelný režisér z Gdanska. Reč je o Mateuszovi Kijowskom, šéfovi KOD-u, hnutia na obranu demokracie, ktorý sa stal tvárou státisícových demonštrácií, ale vyšlo najavo, že z verejnej zbierky na podporu KOD-u si tajne vyplácal veľké sumy.

„Zlyhanie jednotlivca predsa nemôže zničiť étos odporu,“ nalieha Romuald na Adama, ktorý krčí plecami. „Musí odísť,“ dodáva Jacek. „Neodíde,“ hovorí Adam. „Čo budeme robiť?“ pýta sa s potlačovaným zúfalstvom Romuald.

Okolo prechádza skupina mladíkov a jeden z nich osloví Adama: „Pán Michnik?“ Adam prikývne a stŕpneme v očakávaní. Mladík sa úctivo ukloní a skupina sa pohne ďalej.

Poľsko má dve tváre, ale tú druhú po celý čas nevidím. Neviem na ulici rozoznať „pravých Poliakov“, ako nazýva svojich voličov Kaczyński, od tých ostatných, ktorí sú podľa Kaczyńského definície „nepraví“. V parlamente by som ich rozoznal podľa oblečenia, vysvetľuje mi Agniezska. Ženy nosia konzervatívne kostýmy, muži lacné čierne obleky.

Ale Poliaci sa s nimi na uliciach stretávajú, stačí ísť vo Varšave na futbal. Stretávajú sa s nimi aj cudzinci žijúci v Poľsku, napríklad najstarší syn Čečenky Nury, o ktorej píše americký novinár Ben Mauk. Trikrát ho postrelili a prežil len so šťastím. Nura nebola ani na polícii, vie, že by to nemalo zmysel. Andrzej mi potvrdzuje, že útokov na cudzincov dramaticky pribúda, ale polícia ich odmieta posudzovať ako rasistické.

Budova Gazety Wyborczej vo Varšave. Vláda zakázala inzerciu štátnych podnikov tomuto denníku, zakázala aj úradom ho odoberať. Napriek ekonomickému tlaku zostáva GW najväčším denníkom v Poľsku s významným vplyvom. foto N - Martin M. Šimečka
Budova Gazety Wyborczej vo Varšave. Vláda zakázala inzerciu štátnych podnikov tomuto denníku, zakázala aj úradom ho odoberať. Napriek ekonomickému tlaku zostáva GW najväčším denníkom v Poľsku s významným vplyvom. Foto N – Martin M. Šimečka

Ide im karta

V Gdansku je nad nulou, ale po troch hodinách vlakom sa ocitáme v mrazivej Varšave pod klenbou smogu. Z 50 európskych miest s najhorším ovzduším je ich 37 práve v Poľsku a minister životného prostredia povedal, že vyhlasovať smogový alarm je zbytočné, keďže by musel platiť stále. Mrakodrapy, ktorých vo Varšave pribúda rýchlym tempom, sa strácajú v hmle a na ulici ma míňa bežec so šálom na ústach. Mám chuť mu povedať, aby si neničil zdravie.

Sídlo Gazety Wyborczej pôsobí ešte stále veľmi moderne, hoci ho postavili v 90. rokoch. Adam nás vedie do svojej pracovne na treťom poschodí. Na stole leží papier s ručne písaným textom. „Píšem úvodník nazajtra o Trumpovom nástupe a rozhodol som sa, že budem optimistický,“ hovorí Adam. Pesimizmu je všade aj tak dosť.

Takto píše úvodník Adam Michnik – rukou. foto N - Martin M. Šimečka
Takto píše úvodník Adam Michnik – rukou. Pracovňa Adama Michnika, ktorý je šéfredaktorom Gazety Wyborczej od založenia denníka v roku 1989, a rukopis úvodníka, ktorý vyjde na druhý deň, 21. januára, v Gazete Wyborczej. Foto N – Martin M. Šimečka

Lenže v súkromí pracovne vidí budúcnosť čierne. Trump, Putin, Erdogan, Orbán, Kaczyński. „Ide im karta,“ hovorí Adam pochmúrne. A čo je ešte horšie, v smogu populizmu sa stráca viditeľná možnosť pokojného návratu k demokracii.

Poľská vláda aj prezident už toľkokrát porušili ústavu a zákony, že ak by v ďalších voľbách prehrali, hrozí im väzenie. Demonštranti pred parlamentom neraz vykričali vládnym poslancom a ministrom: „Pôjdete sedieť!“ To je ich odpoveď na repliku šatniara („A čo mi urobíte?“) z Bajerovho kultového filmu. Z toho vyplýva, že Kaczyński urobí čokoľvek, aby sa udržal pri moci. Adam však nemá náladu na premýšľanie o tom, čo to znamená.

Na cestu domov si do vlaku kupujem Gazetu Wyborczu a čítam Adamov optimistický úvodník, ktorý sa končí slovami: „Piliere bezpečnosti sa začali chvieť. Nič už nie je isté a samozrejmé. Zostáva otvorená otázka: Dokážeme sa, tak ako v roku 1989, dohodnúť a ochrániť suverenitu a slobodu, alebo pod tlakom nových hrozieb zvíťazí úbohá logika poľského pekla? Dohoda si totiž dnes vyžaduje slobodné Poľsko a slobodu človeka v Poľsku.“

Takto teda dnes vyzerá optimizmus u našich severných susedov. Premýšľam, či nie je príznačné, že Adam píše svoje texty rukou, kým Trump sa vyjadruje na Twitteri. Možno naozaj zaniká svet, v ktorom slovo bolo kryté atramentom, tak ako bola pravda krytá odvahou ju brániť. Nič nie je isté, ako píše Adam Michnik, okrem toho, že Poľsko nájde na svoju schizmu odpoveď, nech už bude akákoľvek. A my na Slovensku, v tejto čakárni na zlé časy, by sme si mali vážiť nádej, že sa im ešte stále môžeme vyhnúť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Svet

Teraz najčítanejšie