Denník N

Masér so ZŤP: Často sa na mňa pozerali ako na kripla

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Tomáš Nálepka (30) prežil autonehodu, s jej následkami sa však vyrovnáva dodnes. Masíruje v salóne, ktorý je chránenou dielňou. V bežnom by si prácu hľadal ťažko.

Zdravotne postihnutým ste neboli vždy. Čo sa stalo?

Mal som autonehodu. Predtým som športoval, od štvrtej triedy na základnej som sa venoval zápaseniu, neskôr som začal chodiť na športové gymnázium. Ráno tréning, večer tréning, šport bol môj život. No v maturitnom ročníku som išiel s kamarátom v aute a on nabúral. Bol som deväť dní v kóme, dočasne mi ochrnula pravá časť tela.

Čo bolo potom?

Niekoľko mesiacov som bol v nemocnici, potom doma. Bral som ťažké lieky, chodil na rehabilitácie, celkovo som to neniesol psychicky dobre. Pomaly som začal chápať, čo sa so mnou stalo, a začal sa dávať dohromady. Mám v sebe dravosť, nechcel som byť doma, začal som sa hýbať a ochrnutie prekonal. Chcel som si dokončiť školu, začal som do nej chodiť, no nevydržal som tam celých šesť hodín. Dodnes mám problémy s hlavou a tam som si po troch hodinách myslel, že mi vybuchne. Ale nakoniec sa to podarilo, spravil som si maturitu.

Pokračovali ste aj na vysokej.

Podarilo sa mi dostať na fakultu telovýchovy, no po roku mi zistili cysty na mozgu. Opäť som zostal doma. To bola ďalšia rana. Po roku som sa do školy vrátil, no netrvalo dlho a objavili sa epileptické záchvaty.

Na prvý pohľad vyzeráte zdravý. Aké problémy vás teda trápia?

Beriem lieky na epilepsiu, mám veľké ťažkosti so spánkom, skrátka, neurotické problémy, občas mi príde zle. Trasú sa mi ruky, to je veľký problém aj teraz pri práci. A zostali mi aj nejaké psychické bloky, zlé sny, menenie nálad, do auta si sadnem naozaj s málokým.

Z telovýchovy ste nakoniec prešli na masérstvo?

Áno, na škole som sa začal venovať fyzioterapii. A to ma baví, robím to už dobrých šesť rokov.

Ako ste si našli prácu?

Keď som na škole skončil, išiel som na úrad práce, kde mi ako zdravotne postihnutému dali zoznam chránených dielní. Ja sám som chcel najprv pracovať medzi zdravými, v bežnom salóne, no kamkoľvek som prišiel a povedal som im, že som ZŤP, mali s tým problém. Jednoducho ma považovali za kripla, bolo vidieť, že to považujú za problém.

Aké boli prvé skúsenosti s robotou?

Nakoniec som teda začal pracovať v rôznych chránených dielňach, no tie skúsenosti neboli vždy dobré. V tej prvej, myslím, že to bolo v Dúbravke, to bolo tak – na papieri jedna výplata, v realite iná. Ďalšie fungovali len formálne. Na pracovné miesta brali dotácie z úradu práce, mňa si chceli iba napísať, že som u nich na trvalý pomer, no otvorene mi povedali, že môžem robiť celý rok inde, u nich len budem vedený. A na konci roka mi možno dajú nejakú odmenu. Tam som to ani nepodpísal. V tomto salóne, kde robím teraz, je to iné, už z prvého rozhovoru som pochopil, že to tu bude férové.

Sú takéto formálne chránené dielne veľmi rozšírené?

Mám pocit, že áno. Počul som aj od kamarátov, že mali takéto skúsenosti, nemyslím si teda, že je to ojedinelý prípad. A je to škoda, lebo iné chránené dielne dávajú naozaj šancu postihnutým, pomáhajú im, a tí druhí im potom kazia povesť.

Čo na vás najviac prekážalo bežným masérskym salónom?

Problémy s mozgom a potom aj tá epilepsia. A nechceli ani to, aby sa ľudia, ktorí k nim chodia, dozvedeli, že som zdravotne postihnutý. Beriem síce lieky, ale kedykoľvek sa  môže stať, že sa mi začne triasť ruka, a potom už v práci jednoducho pokračovať nemôžem. Chcel by som, ale fyzicky sa to nedá, musím počkať, kým to prejde. To môže byť o hodinu, dve, alebo o dvadsať minút. Je to individuálne.

Existuje teda veľa predsudkov voči zdravotne postihnutým?

Áno. Lebo oni si hneď povedia – čo ak sa niečo stane, čo ak dostane záchvat pri práci? Aká to bude pre nás reklama?

Po všetkých tých skúsenostiach – našli by ste si robotu mimo chránenej dielne?

Ak aj áno, bolo by to ťažké. A skôr by to asi bolo cez nejakú známosť.

Aké podmienky máte vytvorené v chránenej dielni? Ako tu rátajú s vašimi zdravotnými ťažkosťami?

Máme stanovený čas, robíme na zmeny osem hodín denne ako inde. Ale vždy je tu niekto aj zdravý, kto vie, aké sú naše problémy a ako reagovať, keby sa niečo stalo. Existuje ústna dohoda so šéfkami, že ak by mi bolo zle, mal som problémy s rukou alebo niečo podobné, môžem zavolať objednaným klientom, ospravedlniť sa im, preložiť masáž a nebudem mať z toho problém. Jednoducho sa tu ráta s tým, že k niečomu takému môže dôjsť. Takisto tu rešpektujú, že chodím pravidelne na kontroly k lekárovi.

Čo zákazníci? Berú vaše zdravotné ťažkosti do úvahy?

Ako ktorí. Sú ľudia, ktorí sem chodia na masáž, lebo to majú zadarmo v rámci firemných benefitov. A podľa toho sa niekedy aj správajú. No väčšina ľudí to chápe, po masáži zistia, že ten masér má vďaka svojmu problému aj niečo navyše, že sa možno viac snaží a vie pomôcť aj im. U nich cítiť, že sú s masážou spokojní.

Zarábate ako masér v chránenej dielni menej ako masér v bežnom salóne? Viete to porovnať?

Je to ťažká otázka, lebo v nejakom prestížnejšom salóne som nerobil. Skôr je to podľa mňa o tom, že pre svoje problémy možno neodrobím toľko, nevládzem to, čo zdravý. Jeden deň možno dám osem masáží, ale nevydržím tak päť dní v týždni. A to sa, samozrejme, môže odzrkadliť aj v tej výplate.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie