Paleontológ: Dve tretiny zemského povrchu nie sú zmapované, zlaté obdobie nás iba čaká
Geologické podložie na území Slovenska je veľmi zložité, vraví v rozhovore pre Denník N vedec Matúš Hyžný. „Dobrý geológ, ktorý vyštuduje na Slovensku, môže byť vďaka tomu pripravený na riešenie takmer akéhokoľvek geologického problému kdekoľvek na svete.“
Geológ a paleontológ MATÚŠ HYŽNÝ (1985) z UK v Bratislave sa zaujíma o dinosaury, desaťnožce, ale je aj vášnivým čitateľom a zberateľom diela J. R. R. Tolkiena. „Veľakrát som uvažoval, prečo ma Tolkien tak chytil. Možno to bola potreba niečoho mýtického, starého a predpotopného. Aj dinosaury mi pripadali podobne neznáme ako Tolkienov svet,“ hovorí vedec pre Denník N.
Kedy ste sa dostali k vašej záľube, dinosaurom?
Keď som mal štyri roky, otec mi podaroval učebnicu zoológie, boli tam štyri obrázky dinosaurov. Zapáčili sa mi a vtedy sa začal môj záujem o dinosaury. Nevedel som čítať, ale zapamätal som si ich, naučil sa, aké majú mená, a povedal som si, že toto chcem robiť. Nikdy som neuvažoval, že by som robil niečo iné. Na vysokej škole som vyštudoval geológiu, špecializáciu paleontológia. Už desať rokov aktívne skúmam desaťnožce, medzi ktorými nájdete napríklad kraby alebo raky.
Ako vyzerá bežný deň paleontológa v teréne? Sú laické predstavy o kopáčoch v exotickej krajine pritiahnuté za vlasy?
Deväťdesiat percent času – a možno ešte viac – som za počítačom, zvyšok v teréne. Paleontológ nie je človek, ktorý si dá klobúk a ide vykopávať dinosaury. To často robí technický asistent. Ja pracujem hlavne v laboratóriu a za počítačom. Ak sa však niekto špecializuje na mikrofosílie, často potrebuje odobrať veľa vzoriek a v teréne môže tráviť viac času. Keď som v teréne, obvykle presne viem, čo hľadám. Existujú podrobné geologické mapy a chodím na miesta, o ktorých viem, čo na nich nájdem.
Pre paleontológa je zaujímavých posledných 500 miliónov rokov: vtedy sa život veľmi rozvíjal, z tohto obdobia máme veľa fosílnych zvyškov. Na Slovensku nenájdeme horniny staré 500 miliónov rokov. Najstaršie horniny s fosíliami majú zhruba 350 miliónov rokov.
Prečo nemáme aj staršie horniny?
V danom období bola naša krajina buď súšou a neboli tu vhodné podmienky na sedimentáciu morských uložení, alebo došlo k zavrásneniu starších vrstiev do podložia. Naše prostredie Západných Karpát je ako obrovská horská zmes, akási viacúrovňová skladačka, kde sa jednotlivé diely navzájom pozakrývali a následne zamiešali. Naše geologické podložie je veľmi zložité. Vďaka tomu môže byť dobrý geológ, ktorý vyštuduje na Slovensku, pripravený na riešenie takmer akéhokoľvek geologického problému kdekoľvek na svete.
Dinosaury vyzerali inak, v čom sa Jurský svet mýli
Z mladšieho obdobia druhohôr (geologická éra, začala sa zhruba pred 250 miliónmi rokov a skončila pred 65 miliónmi rokov, pozn. red.) máme obrovské množstvá hornín jurského a kriedového veku. V tom čase – keď inde pobehovali dinosaury – sme tu my mali more. Aj preto je u nás z toho obdobia zachovaných tak veľa hornín.
Máme na území Slovenska nejaké náleziská dinosaurov?
Z Tatier poznáme triasové sedimenty, majú nejakých 200 miliónov rokov. Našli sa tam stopy po dinosauroch. Kosti sa zatiaľ nenašli, ale to neznamená, že sa to raz nestane.
Problém s náleziskami je trošku zložitejší. Ak by sme rekonštruovali rozsah pevniny, ktorá tu bola v rôznych geologických obdobiach, zistili by sme, že na Slovenku je koncentrované také množstvo zemskej kôry, ktorá by pokryla veľkú časť Európy. Čo to znamená? Že tu pokojne môže byť časť súše, kde kedysi dinosaurus žil, ale nie je zachovaná alebo je zavrásnená.
Kde vo svete sa našlo najviac dinosaurov?
Najviac dinosaurov sa našlo v Severnej a Južnej Amerike, v severnej Afrike, Ázii, ale aj v Európe. Počet nálezov závisí aj od takej veci, ako je výskyt univerzitného či výskumného centra v lokalite. Napríklad Európa má oveľa viac známych fosílií ako Afrika. Neplatí to len pre dinosaury, ale pre fosílie vo všeobecnosti. Nemusí to byť preto, že by sme ich tu mali objektívne viac, ale preto, lebo tu bolo viac odborníkov. Dve tretiny zemského povrchu sú prakticky nezmapované, takže zlaté obdobie paleontológie nás iba čaká. Za posledné dve dekády bolo opísaných viac druhov dinosaurov než za celé obdobie predtým.
Aké mylné predstavy o dinosauroch sú najrozšírenejšie?
Je to príliš široká otázka, nedá sa na ňu dobre odpovedať. Je to ako s Afrikou: genetická variabilita ľudí v Afrike je väčšia ako všetkých ostatných ľudí na planéte. V tomto zmysle neexistuje jedna Afrika, ony sú v skutočnosti viaceré Afriky. Tak isto je to aj s dinosaurami. Je to obrovská skupina živočíchov: boli aj pestro sfarbené, aj nie, aj operené, aj nie, lietajúce aj nie. Dinosaury lietajú prakticky dodnes, vtáky sú potomkovia dinosaurov, no ľudia majú problém uveriť tomu. Problém je, že človek uvažuje nekontinuálne.
Biológ Richard Dawkins v knihe Príbeh predka v tejto súvislosti hovorí o „prekliatí nespojitej mysli“. To znamená, že uvažujeme v kategóriách a intervaloch. Ale procesy a fenomény v prírode sú nepretržité. To, že nejaký súbor živočíchov vnímame ako skupinu, je často iba konštrukt v našich hlavách. Až retrospektívne môžeme povedať: „Aha, veď ony spolu tvoria nejakú skupinu a budeme ju volať dinosaury.“ Preto nám možno pripadá zvláštne, keď niekto – v uvedenom zmysle – povie, že vtáky sú potomkovia dinosaurov.
Položím teda konkrétnu otázku: Behal Tyrannosaurus rýchlosťou 90 km/h, ako to ukázali v Spielbergovom filme Jurský park?
Nie, tak rýchlo zrejme nie. Dá sa to zistiť podľa ich stôp. Keď zistíte, aká bola hustota bahna, v ktorom kráčali, a zistíte, ako hlboko sa zabárali, viete vyrátať hmotnosť zvieraťa a s využitím ďalších údajov, ako je vzdialenosť stôp, aj rýchlosť. Usain Bolt by ho asi predbehol, no ja nie. Ale žili dinosaury, ktoré boli určite rýchlejšie ako Tyrannosaurus, napríklad taký Gallimimus.
Dá sa dnes ešte pochybovať o evolučnej teórii alebo je to niečo, s čím biológ či paleontológ pracujú automaticky?
Rátajú s ňou automaticky, o evolučnej teórii sa nedá rozumne pochybovať.
Menia znalosti z evolučnej biológie váš pohľad na našu identitu?
Áno. Vďaka evolučnej teórii si uvedomujeme, že všetci, ako tu žijeme, máme spoločného predka. Ak by sme šli hlbšie do minulosti, dostali by sme sa až k onomu prapôvodnému slizu. Pekne o tom píše Dawkins v spomínanej knihe Príbeh predka. Súhlasím s novinárom Ryszardom Kapuścińskím, ktorý v jednej zo svojich kníh napísal, že dejiny sú to, čo sa pamätá, pretože hranica pamäti je koniec dejín. Preto do skupiny My bežne nezaradíme napríklad aj Homo erectus, hoci – povedané do dôsledku – ide o našich predkov.
Už desať rokov sa zaoberáte desaťnožcami. Ide o živočíchy, ktoré sú u nás prebádané?
Nie. Na Slovensku ich predo mnou takmer nikto neskúmal. Okolo seba mám neprebádaný vedecký priestor, môžem si vyberať drahokamy. V slovenčine hovoríme kraby a raky, ale keby sme sa chceli pozrieť na celú rozmanitosť desaťnožcov, tieto výrazy by nám zďaleka nestačili. Ja konkrétne sa zaoberám takzvanými „ghost shrimps“, čo v preklade z angličtiny znamená niečo ako krevety-duchovia. Ale krevety v pravom zmysle slova to nie sú, je to iná skupina.
Čím sa takéto „krevety-duchovia“ vyznačujú?
Tieto ráčiky v drvivej väčšine prípadov žijú permanentne vo svojich norách. Ide o zložité systémy tunelov a šácht. Veľa druhov žije v prílivovej zóne a bežný turista na piesočnatej pláži si ani nevšimne drobné vchody do tohto podzemného systému. Pozoruhodné je, že tieto ráčiky obvykle žijú v ohromných počtoch, takže svojou hrabavou činnosťou úplne pretvoria substrát, v ktorom žijú. V tomto zmysle sú akýmisi morskými dážďovkami. Ja sa venujem štúdiu fosílneho záznamu týchto pozoruhodných desaťnožcov a snažím sa rekonštruovať ich evolúciu.
Prečo je zaujímavé skúmať desaťnožce práve na území Slovenska?
Zhruba pred 40 miliónmi rokov vzniklo v oblasti strednej a západnej Európy paralelné more s tým Stredozemným. Morskými cestami bolo spojené s Indopacifikom, so Severným aj Stredozemným morom. Keď sa more asi pred 10 miliónmi rokov odstrihlo od morských centier, na území Maďarska, južného Slovenska a priľahlých území vzniklo obrovské jazero. Bol to celosvetový unikát, lebo v ňom bola obrovská miera biodiverzity, ako nikde inde na svete. Mali sme tu obrovský prirodzený experiment, ktorý nemá obdobu. Desaťnožce v celej európskej oblasti zažívali obrovský boom, vznikalo tu množstvo nových druhov.
Čo sa týka môjho výskumu, zaoberám sa desaťnožcami hlavne z obdobia, keď tu ešte bolo to more. Aj to má veľmi zaujímavú históriu. U nás dnes máme iba sladkovodné desaťnožce, tým sa však nevenujem.
Vaše záujmy sú veľmi široké, ste aj vášnivým čitateľom Tolkiena. Ako ste sa k nemu dostali a čím vás oslovil?
Najprv som čítal Hobita, asi v 13 či 14 rokoch ma to úplne vtiahlo. Bol to ten pocit, ako keď sa človek díva na veci cez kľúčovú dierku a potom sa mu zrazu otvoria dvere. Potom som prečítal Pána prsteňov. Odvtedy som na Tolkienovi frčal permanentne. Mám zbierku všetkého, čo vyšlo v pôvodnej angličtine, slovenčine aj češtine. Zháňam si všetky možné preklady. Vždy, keď niekam cestujem, donesiem si Tolkiena v miestnom jazyku. Veľakrát som uvažoval, prečo ma to chytilo. Možno to bola potreba niečoho mýtického, starého a predpotopného. Aj dinosaury mi pripadali podobne neznáme ako Tolkienov svet.
Pre Denník N ste napísali text, v ktorom polemizujete s režisérom Jarom Rihákom, ktorý pre Slovenský rozhlas zdramatizoval ságu Pán prsteňov. V čom bol podľa vás problém?
Režisér Rihák tvrdí, že Tolkien mal v predstave nejaké spoločenské dianie, napríklad sovietske impérium, a keď pracoval na Mordore, povedal si: „sovietske impérium je predobraz Mordoru“. Ale ono je to presne naopak – Tolkien vytvoril Mordor a čitateľ si povie: „aha, veď to pripomína sovietske impérium“.
Tolkien sa ako malý chlapec zamiloval do jazykov. Čítal staré stredoveké romance, bol filológom, pracoval pre Oxford English Dictionary, prekladal Beowulfa. Tolkien si vymýšľal jazyky a na základe toho vytvoril svoj fantastický svet: dávno pred tým, než Stalin či Hitler prišli na scénu. Keď prišla prvá svetová vojna, Tolkien mal zážitky, ktoré si našli cestu do Pána prsteňov. Ale nekomentoval nimi vojnu. V zákopoch to fungovalo tak, že starší mazák k sebe dostal nováčika a navzájom sa o seba starali. Vznikali tam veľké kamarátstva. To je obraz Sama a Froda v Pánovi prsteňov. Ale Tolkien tým nechce povedať, že bojujú v zákopoch za svoju vlasť. Iba si prepožičal tému vzťahu a priateľstva a vsadil ju do príbehu.
Asi týždeň po uverejnení článku pre N-ko, kde som o týchto veciach písal, som si uvedomil, že Tolkien na alegorický výklad svojho diela reagoval priamo v predhovore k Pánovi prsteňov. Vyšiel aj v slovenských vydaniach. Ja som to ukázal okľukou na spisovateľovej korešpondencii. Myslím, že by bolo dobré, aby sme rešpektovali umelecký zámer Tolkiena. Režisér Rihák mu vkladá do úst niečo, čo nikdy nepovedal a čo dokonca úplne popieral.
V minulosti sme si vymenili viacero emailov o vzťahu vedy a viery. Aký je váš názor na túto problematiku?
Tieto dva pojmy sa mi zdajú navzájom nesúrodé, nie sú z rovnakej kategórie javov a pojmov. Preto je také ťažké porovnávať ich a vlastne aj stavať proti sebe. Nerobil by som to ani preto, že západná veda vyrástla z prostredia cirkvi. Vedu kedysi robili hlavne kňazi. Začiatky vedy sú úzko spojené na spolupráci toho, o čom sa dnes hovorí, že je nezlučiteľné.
Bavme sa o modernej vede, ktorá má asi 400 rokov.
Podľa mňa sa veda ako taká môže k Bohu vyjadriť jedine agnosticky, ďalej cesta nevedie. Ten, kto si je vedomý fungovania vedy, nemôže prijať ateistické stanovisko bez výhrad. Absolútne neveriť v Boha je nevedecké, pretože ignorujeme „fakt“, že Boh je nedokázateľný a nevyvrátiteľný. Sám seba definujem ako vnútorne hľadajúceho človeka, pokojne aj ateistu, navonok sa však za ateistu nepovažujem, ale skôr za agnostika. Ateistická pozícia mi pripadá rovnako fundamentalistická a založená na slepej viere ako pozícia neotraseného kreacionistu.
Je jednoduché vyvrátiť pseudovedecké bludy, ktoré sa snažia pracovať s jasne definovanými termínmi, ako je napríklad vedecký kreacionizmus, ale je ťažké „vyvrátiť“ všeobecnú vieru v nadprirodzeno, ktorá je vo svojej podstate súčasťou ľudskej psychiky. Môžeme sa jej chcieť zbaviť, ale plošne nikdy neuspejeme. Môžeme docieliť diktatúru ateizmu, ale nikdy nie uvedomelý plošný a úprimný ateizmus.
Boha vnímam skôr ako zrkadlo jedinca, respektíve spoločnosti. Preto ma religionistika tak zaujíma. Náboženstvo nám hovorí veľa relevantného o tých, ktorí ho praktizujú, už menej o nejakej nadprirodzenej realite.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
