Denník N

Bioetik Peter Singer: Ak sa manželstvo viaže na deti, čo potom ženy po menopauze

Peter Singer (1946) je profesorom bioetiky na Princetonskej univerzite v USA. V roku 2005 ho časopis Time zaradil medzi 100 najvplyvnejších ľudí sveta a v roku 2013 mu Gottlieb Duttweiler Institute udelil 3. priečku na zozname najvplyvnejších intelektuálov súčasnosti. Je považovaný za zakladateľa moderného hnutia za práva zvierat. Dlhodobo sa venuje problematike globálnej chudoby a mnohým bioetickým témam, ako sú potraty, eutanázia alebo infanticída. Tretinu svojho platu venuje na charitu.
Peter Singer (1946) je profesorom bioetiky na Princetonskej univerzite v USA. V roku 2005 ho časopis Time zaradil medzi 100 najvplyvnejších ľudí sveta a v roku 2013 mu Gottlieb Duttweiler Institute udelil 3. priečku na zozname najvplyvnejších intelektuálov súčasnosti. Je považovaný za zakladateľa moderného hnutia za práva zvierat. Dlhodobo sa venuje problematike globálnej chudoby a mnohým bioetickým témam, ako sú potraty, eutanázia alebo infanticída. Tretinu svojho platu venuje na charitu.

Peter Singer, najznámejší filozof súčasnosti, pre Denník N povedal, že máme morálnu povinnosť pomáhať druhým, ktorí trpia.

Tento rok navštívite univerzitu v Olomouci, ku ktorému vás viaže zvláštny vzťah.

Moja rodina pochádzala z Moravy. Myslím, že to bol strýko môjho starého otca, ktorý bol niekedy okolo roku 1900 rabínom v Olomouci. V Holešove vyrastala moja stará mama a z Kojetína pochádzali rodičia môjho starého otca. Príbuzných som mal aj v Bratislave. V časoch Rakúsko-Uhorska žila moja rodina vo Viedni. Môj otec hovorieval, že stačilo nastúpiť do mestskej električky, aby ste sa dostali do Bratislavy. Tak blízko seba sú obe mestá.

Pred mnohými rokmi, keď som žil v Anglicku, písal sa, myslím, rok 1971 alebo 1972, som spolu so svojou ženou navštívil Tatry vo vtedajšom Československu, ktoré sú skutočne nádherné.

Vo februári sa na Slovensku konalo referendum. Prvá z otázok znela, či súhlasíme s tým, aby sa manželstvom mohlo nazývať iba spolužitie osôb jedného muža a jednej ženy, a ďalšia sa týkala návrhu zakázať LGBT adopcie. Čo si o tom myslíte?

Nevidím dôvod, prečo by homosexuáli nemohli vstupovať do zväzkov, ktoré by mali rovnaký právny status ako manželstvá heterosexuálov. Otázka, či tieto zväzky nazývať manželstvami, mi nepripadá ako podstatná, ale rozumiem tomu, že pre gejov ide o dôležitý symbol. Osobne si neprajem, aby sme tu mali čokoľvek, čo – hoci len na symbolickej úrovni – hovorí, že homosexuáli nie sú rovní heterosexuálom.

Existuje nejaké riešenie?

Pred rokmi som navrhol alternatívnu stratégiu. Spočívala v tom, aby štát do manželstiev nijako nevstupoval. Len by uznal, že ľudia, bez ohľadu na to, či sú heterosexuáli, alebo gejovia, môžu vstupovať do občianskych zväzkov. Následne by homosexuáli, ak by si to priali, mohli vstúpiť aj do manželstva, ktoré by mohli uzavrieť aj pred oltárom, ak by to nejakej cirkvi neprekážalo. Štát by však manželstvám nepriznával žiadne právne následky, ktoré by mali iba ním uznané občianske zväzky.

Čo sa týka prvej otázky z vášho referenda, hlasoval by som proti. S adopciami je to podobné. Na túto tému sa uskutočnilo množstvo výskumov a nemáme žiadny dôkaz o tom, že by výchova LGBT pármi deti akokoľvek poškodzovala.

Z čoho podľa vás pramenia takéto názory na homosexuálov, ktoré im chcú zabrániť v tom, aby mohli vstupovať do manželstiev a adoptovať si deti? Ide o prejavy tribalizmu, keď ľudí delíme do táborov na „my“ (lepší) a „oni“ (horší), náboženských doktrín alebo o obyčajné predsudky?

Veľa takýchto názorov má svoj pôvod v náboženstve; jasne to vidíme vtedy, keď porovnávame zaobchádzanie s homosexuálmi v sekulárnych a náboženských spoločnostiach. Do hry vstupujú aj predsudky. Počul som aj o filozofických argumentoch v prospech referenda a ide v podstate o akúsi verziu aristotelovského pohľadu na prirodzenú funkciu sexuálnych vzťahov, ktorá spočíva v plodení a vo výchove detí. Tento argument však považujem za neudržateľný, pretože ani ľudia, ktorí ho obhajujú, nechcú neplodným heterosexuálnym dvojiciam brániť v tom, aby vstupovali do manželstiev. Takže ak si myslíte, že by manželstvo malo byť vyhradené iba pre ľudí, ktorí môžu mať deti, potom by ste sa museli zároveň domnievať, že žena, ktorá je napríklad po menopauze, by sa nesmela vydávať.

Tretia z referendových otázok sa pýtala, či súhlasíme s tým, „aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania?“

Otázka je formulovaná príliš všeobecne. Čo to vlastne znamená? Že učiteľ napríklad nesmie povedať, že v Holandsku je eutanázia legálna? Myslím si, že úlohou vzdelávacieho systému je, aby nás informoval o faktoch, a považujem za nerozumné, keď sa rodičia domnievajú, že ak vylúčia svoje dieťa z výuky o eutanázii alebo sexuálnom správaní, ochránia ho. Dieťa sa o tej problematike dozvie tak či onak a namiesto v škole to bude na ulici, čo je horší prípad.

Medzi etikmi sa čoraz častejšie hovorí o takzvanom morálnom vylepšovaní. Naša mentálna výbava podľa niektorých nestačí na riešenie aktuálnych problémov, a preto, ak chceme prežiť, musíme sa začať cielene morálne vylepšovať, aby sme dokázali adekvátnejšie reagovať na súčasné morálne výzvy.

Nemyslím si, že prežitie nás ako druhu bude závisieť od morálneho vylepšovania. Nie som proti nemu, ale ešte nejaký čas potrvá, kým si odpovieme na otázky typu, čo presne morálne vylepšovanie je a ako funguje. Čo sa globálneho otepľovania týka, súhlasím s názorom, že ide o jednu z najväčších hrozieb, ktorej čelíme, dokonca takú veľkú, že môže ohroziť naše prežitie ako druhu. Lenže s globálnym otepľovaním si musíme poradiť čo najskôr, najlepšie do dvadsiatich rokov, čo je obdobie, ktoré je prikrátke na to, aby sme mohli morálne vylepšovanie považovať za odpoveď na tento problém.

Na politickom spektre sa nachádzate na jeho ľavej strane. O akej vzdialenosti od stredu sa bavíme? Ste za náhradu kapitalizmu alebo sa usilujete o vylepšenie súčasného ekonomického modelu?

Ide mi predovšetkým o to, aby sme žili v lepšom svete. V určitom zmysle je mi vlastne jedno, aké prostriedky na to použijeme. Často sa mi stáva, že keď hovorím o globálnej chudobe, ozve sa niekto z publika s názorom, že zdrojom našich problémov je kapitalizmus, ktorý je krutý, a preto ho treba nahradiť. Vtedy sa poslucháča spýtam, že ak vie o nejakom lepšom ekonomickom systéme a zároveň pozná aj stratégiu, ako kapitalizmus týmto lepším systémom nahradiť, ako to urobí? Osobne sa témou náhrady kapitalizmu príliš netrápim, pretože si nemyslím, že by k nej došlo ešte počas môjho života.

V roku 1975 ste publikovali knihu Animal Liberation (česky Osvobození zvířat, 2001), ktorá je považovaná za bibliu novodobého hnutia za ochranu zvierat. Aké sú jej hlavné myšlienky?

Poukazujem v nej na to, že ľudia majú tendenciu zanedbávať záujmy ostatných živočíšnych druhov, a to spôsobom, ktorý možno z minulosti prirovnať ku správaniu rasistov k ľuďom, ktorých považovali za členov nižšej rasy. Najlepšia paralela, ktorá sa ponúka, je spojená s africkými otrokmi, keď si Európania mysleli, že Afričanov možno používať ako nástroje; že ich možno zajať, predať a prinútiť pracovať pre svojho majiteľa. V podstate s nimi zaobchádzali ako s vecami. Keď sa bavíme o zvieratách, stále sa k nim správame podobne – nakupujeme a predávame ich, používame ich ako nástroje, či už na prácu, alebo v laboratóriách na experimenty, v miliardách ich chováme na potravu. Aj keď sú medzi nami a inými druhmi rozdiely, to, na čom záleží predovšetkým, je schopnosť trpieť, pociťovať bolesť alebo si užívať život. A ako vieme, zvieratá tieto schopnosti majú. Preto sa domnievam, že by sme ich bolesti a utrpeniu mali prikladať rovnakú váhu, akú prikladáme podobným druhom bolesti a utrpenia v prípade nás, ľudí.

Myslíte si, že sa dá ospravedlniť experimentovanie na zvieratách v prípadoch, keď je utrpenie malého počtu zvierat kompenzované benefitom pre veľký počet ľudí?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie