Denník N

Bioetik Peter Singer: Ak sa manželstvo viaže na deti, čo potom ženy po menopauze

Peter Singer (1946) je profesorom bioetiky na Princetonskej univerzite v USA. V roku 2005 ho časopis Time zaradil medzi 100 najvplyvnejších ľudí sveta a v roku 2013 mu Gottlieb Duttweiler Institute udelil 3. priečku na zozname najvplyvnejších intelektuálov súčasnosti. Je považovaný za zakladateľa moderného hnutia za práva zvierat. Dlhodobo sa venuje problematike globálnej chudoby a mnohým bioetickým témam, ako sú potraty, eutanázia alebo infanticída. Tretinu svojho platu venuje na charitu.
Peter Singer (1946) je profesorom bioetiky na Princetonskej univerzite v USA. V roku 2005 ho časopis Time zaradil medzi 100 najvplyvnejších ľudí sveta a v roku 2013 mu Gottlieb Duttweiler Institute udelil 3. priečku na zozname najvplyvnejších intelektuálov súčasnosti. Je považovaný za zakladateľa moderného hnutia za práva zvierat. Dlhodobo sa venuje problematike globálnej chudoby a mnohým bioetickým témam, ako sú potraty, eutanázia alebo infanticída. Tretinu svojho platu venuje na charitu.

Peter Singer, najznámejší filozof súčasnosti, pre Denník N povedal, že máme morálnu povinnosť pomáhať druhým, ktorí trpia.

Tento rok navštívite univerzitu v Olomouci, ku ktorému vás viaže zvláštny vzťah.

Moja rodina pochádzala z Moravy. Myslím, že to bol strýko môjho starého otca, ktorý bol niekedy okolo roku 1900 rabínom v Olomouci. V Holešove vyrastala moja stará mama a z Kojetína pochádzali rodičia môjho starého otca. Príbuzných som mal aj v Bratislave. V časoch Rakúsko-Uhorska žila moja rodina vo Viedni. Môj otec hovorieval, že stačilo nastúpiť do mestskej električky, aby ste sa dostali do Bratislavy. Tak blízko seba sú obe mestá.

Pred mnohými rokmi, keď som žil v Anglicku, písal sa, myslím, rok 1971 alebo 1972, som spolu so svojou ženou navštívil Tatry vo vtedajšom Československu, ktoré sú skutočne nádherné.

Vo februári sa na Slovensku konalo referendum. Prvá z otázok znela, či súhlasíme s tým, aby sa manželstvom mohlo nazývať iba spolužitie osôb jedného muža a jednej ženy, a ďalšia sa týkala návrhu zakázať LGBT adopcie. Čo si o tom myslíte?

Nevidím dôvod, prečo by homosexuáli nemohli vstupovať do zväzkov, ktoré by mali rovnaký právny status ako manželstvá heterosexuálov. Otázka, či tieto zväzky nazývať manželstvami, mi nepripadá ako podstatná, ale rozumiem tomu, že pre gejov ide o dôležitý symbol. Osobne si neprajem, aby sme tu mali čokoľvek, čo – hoci len na symbolickej úrovni – hovorí, že homosexuáli nie sú rovní heterosexuálom.

Existuje nejaké riešenie?

Pred rokmi som navrhol alternatívnu stratégiu. Spočívala v tom, aby štát do manželstiev nijako nevstupoval. Len by uznal, že ľudia, bez ohľadu na to, či sú heterosexuáli, alebo gejovia, môžu vstupovať do občianskych zväzkov. Následne by homosexuáli, ak by si to priali, mohli vstúpiť aj do manželstva, ktoré by mohli uzavrieť aj pred oltárom, ak by to nejakej cirkvi neprekážalo. Štát by však manželstvám nepriznával žiadne právne následky, ktoré by mali iba ním uznané občianske zväzky.

Čo sa týka prvej otázky z vášho referenda, hlasoval by som proti. S adopciami je to podobné. Na túto tému sa uskutočnilo množstvo výskumov a nemáme žiadny dôkaz o tom, že by výchova LGBT pármi deti akokoľvek poškodzovala.

Z čoho podľa vás pramenia takéto názory na homosexuálov, ktoré im chcú zabrániť v tom, aby mohli vstupovať do manželstiev a adoptovať si deti? Ide o prejavy tribalizmu, keď ľudí delíme do táborov na „my“ (lepší) a „oni“ (horší), náboženských doktrín alebo o obyčajné predsudky?

Veľa takýchto názorov má svoj pôvod v náboženstve; jasne to vidíme vtedy, keď porovnávame zaobchádzanie s homosexuálmi v sekulárnych a náboženských spoločnostiach. Do hry vstupujú aj predsudky. Počul som aj o filozofických argumentoch v prospech referenda a ide v podstate o akúsi verziu aristotelovského pohľadu na prirodzenú funkciu sexuálnych vzťahov, ktorá spočíva v plodení a vo výchove detí. Tento argument však považujem za neudržateľný, pretože ani ľudia, ktorí ho obhajujú, nechcú neplodným heterosexuálnym dvojiciam brániť v tom, aby vstupovali do manželstiev. Takže ak si myslíte, že by manželstvo malo byť vyhradené iba pre ľudí, ktorí môžu mať deti, potom by ste sa museli zároveň domnievať, že žena, ktorá je napríklad po menopauze, by sa nesmela vydávať.

Tretia z referendových otázok sa pýtala, či súhlasíme s tým, „aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania?“

Otázka je formulovaná príliš všeobecne. Čo to vlastne znamená? Že učiteľ napríklad nesmie povedať, že v Holandsku je eutanázia legálna? Myslím si, že úlohou vzdelávacieho systému je, aby nás informoval o faktoch, a považujem za nerozumné, keď sa rodičia domnievajú, že ak vylúčia svoje dieťa z výuky o eutanázii alebo sexuálnom správaní, ochránia ho. Dieťa sa o tej problematike dozvie tak či onak a namiesto v škole to bude na ulici, čo je horší prípad.

Medzi etikmi sa čoraz častejšie hovorí o takzvanom morálnom vylepšovaní. Naša mentálna výbava podľa niektorých nestačí na riešenie aktuálnych problémov, a preto, ak chceme prežiť, musíme sa začať cielene morálne vylepšovať, aby sme dokázali adekvátnejšie reagovať na súčasné morálne výzvy.

Nemyslím si, že prežitie nás ako druhu bude závisieť od morálneho vylepšovania. Nie som proti nemu, ale ešte nejaký čas potrvá, kým si odpovieme na otázky typu, čo presne morálne vylepšovanie je a ako funguje. Čo sa globálneho otepľovania týka, súhlasím s názorom, že ide o jednu z najväčších hrozieb, ktorej čelíme, dokonca takú veľkú, že môže ohroziť naše prežitie ako druhu. Lenže s globálnym otepľovaním si musíme poradiť čo najskôr, najlepšie do dvadsiatich rokov, čo je obdobie, ktoré je prikrátke na to, aby sme mohli morálne vylepšovanie považovať za odpoveď na tento problém.

Na politickom spektre sa nachádzate na jeho ľavej strane. O akej vzdialenosti od stredu sa bavíme? Ste za náhradu kapitalizmu alebo sa usilujete o vylepšenie súčasného ekonomického modelu?

Ide mi predovšetkým o to, aby sme žili v lepšom svete. V určitom zmysle je mi vlastne jedno, aké prostriedky na to použijeme. Často sa mi stáva, že keď hovorím o globálnej chudobe, ozve sa niekto z publika s názorom, že zdrojom našich problémov je kapitalizmus, ktorý je krutý, a preto ho treba nahradiť. Vtedy sa poslucháča spýtam, že ak vie o nejakom lepšom ekonomickom systéme a zároveň pozná aj stratégiu, ako kapitalizmus týmto lepším systémom nahradiť, ako to urobí? Osobne sa témou náhrady kapitalizmu príliš netrápim, pretože si nemyslím, že by k nej došlo ešte počas môjho života.

V roku 1975 ste publikovali knihu Animal Liberation (česky Osvobození zvířat, 2001), ktorá je považovaná za bibliu novodobého hnutia za ochranu zvierat. Aké sú jej hlavné myšlienky?

Poukazujem v nej na to, že ľudia majú tendenciu zanedbávať záujmy ostatných živočíšnych druhov, a to spôsobom, ktorý možno z minulosti prirovnať ku správaniu rasistov k ľuďom, ktorých považovali za členov nižšej rasy. Najlepšia paralela, ktorá sa ponúka, je spojená s africkými otrokmi, keď si Európania mysleli, že Afričanov možno používať ako nástroje; že ich možno zajať, predať a prinútiť pracovať pre svojho majiteľa. V podstate s nimi zaobchádzali ako s vecami. Keď sa bavíme o zvieratách, stále sa k nim správame podobne – nakupujeme a predávame ich, používame ich ako nástroje, či už na prácu, alebo v laboratóriách na experimenty, v miliardách ich chováme na potravu. Aj keď sú medzi nami a inými druhmi rozdiely, to, na čom záleží predovšetkým, je schopnosť trpieť, pociťovať bolesť alebo si užívať život. A ako vieme, zvieratá tieto schopnosti majú. Preto sa domnievam, že by sme ich bolesti a utrpeniu mali prikladať rovnakú váhu, akú prikladáme podobným druhom bolesti a utrpenia v prípade nás, ľudí.

Myslíte si, že sa dá ospravedlniť experimentovanie na zvieratách v prípadoch, keď je utrpenie malého počtu zvierat kompenzované benefitom pre veľký počet ľudí?

  Ako utilitarista uznávam, že je prinajmenšom hypoteticky možné ospravedlniť konkrétne experimenty na zvieratách, a to v prípadoch, keď je malé utrpenie malého počtu subjektov, ktoré sú podrobené experimentovaniu, vynahradené produkciou veľkého množstva dobra pre veľký počet či už ľudí, alebo subhumánnych živočíchov (živočíchy iné ako ľudia – pozn. redakcie).

Ste autorom myšlienkového experimentu o „topiacom sa dieťati“. O čom je tento experiment a čo prezrádza o našej morálnej zodpovednosti a morálnych povinnostiach k druhým?

Cieľom príkladu o topiacom sa dieťati v rybníku, ktoré môžete zachrániť, keď poň skočíte, ale zničíte si drahý oblek alebo topánky, je ukázať nám, že máme zodpovednosť aj k cudzím ľuďom. V príklade s topiacim dieťaťom by ste síce mohli kráčať ďalej a dieťa ignorovať, ale takmer každý človek si myslí, že by šlo o nemorálne správanie. Ak je to tak, potom sa pýtam, ako sa tento príklad líši od prípadov, keď nerobíme nič pre to, aby sme pomohli deťom, ktoré sa ocitli v ohrození života, pretože žijú v extrémnej chudobe v rozvojovej krajine, kde nemajú prístup k základnej zdravotníckej starostlivosti, hygienickým zariadeniam, čistej vode alebo hladujú.

Ako sa uvedený príklad o topiacom sa dieťati vzťahuje na myšlienku „rozširujúceho sa kruhu“, podľa ktorej dochádza v dejinách k postupnému rozširovaniu záujmu o blaho druhých na čoraz väčšie skupiny? Ide o prejav morálneho pokroku?

Príklad s rozširujúcim sa kruhom používam na ilustráciu toho, ako sa morálka v priebehu ľudských dejín menila. Po milióny rokov žili naši predkovia v malých sociálnych útvaroch a ich morálka sa vzťahovala iba na kmeň, v ktorom žili. Cudzinci z iného kmeňa súčasťou morálneho systému neboli, mohli ste ich dokonca zabiť bez zjavnej príčiny. Postupom času sme však kruh morálneho záujmu začali rozširovať o čoraz väčší počet osôb, a to až do tej miery, že sme v 20. storočí dospeli k Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Súhlasil by som s tým, že sa tu bavíme o morálnom pokroku.

Dá sa podľa vás hovoriť o morálnom pokroku aj v prípadoch, ako sú potraty, eutanázia alebo infanticída?

Domnievam sa, že existujú okolnosti, za ktorých možno potraty, eutanáziu a infanticídu vykonať. Na kresťanstvom ovplyvnenom Západe máme náboženské učenie o nesmrteľnej duši, človeku ako bytosti stvorenej na „obraz boží“ alebo prikázanie „Nezabiješ!“, ktoré v týchto témach vstupujú do hry. Ak sa však opýtame, čo je zlé na zabití človeka, zistíme, že odpoveď súvisí so schopnosťami, ktoré sa vzťahujú na vyhliadky jedinca na dobrý život. Ak sa bavíme o potrate, dochádza k nemu predtým, než sa tieto schopnosti vyvinú. Infanticídu veľmi ťažko postihnutého novorodenca a eutanáziu, napríklad v prípade človeka, ktorý je nevyliečiteľne chorý, ospravedlňuje zase to, že ich vyhliadky na dobrý život v budúcnosti sú mizivé. Vo všetkých týchto prípadoch teda obvyklé pravidlo, že zabíjanie je zlé, neplatí. Rast akceptácie potratov a eutanázie nepovažujem za prejav nedostatku morálneho pokroku. Skôr si myslím, že sa naše diskusie stali sofistikovanejšie, vďaka čomu sme v uvedených bioetických dilemách schopní akceptovať jemné nuansy, ktoré sa vymykajú jednoduchému pravidlu, ktoré už neobstojí.

V knihe The Life You Can Save (2009) (Život, ktorý môžeš zachrániť) pracujete s údajmi, z ktorých vyplýva, že svetovými lídrami v súkromnej filantropii sú Holanďania. Na tomto zozname 36 krajín obsadilo Slovensko 31. priečku, keď nás predbehla napríklad Uganda (19.), Keňa (20.) alebo Rumunsko (29). Čo podľa vás prispieva k takému žalostnému výsledku Slovenska?

Za jeden z možných faktorov považujem to, že ste dlho boli sovietskym satelitom. Oficiálne išlo v sovietskom komunizme o kolektívne dobro, ale každý vie, že to tak nebolo a že v ňom išlo predovšetkým o dobro vybranej elity z členov strany. To viedlo k určitému cynizmu v spoločnosti, ktorá si prestala vážiť prácu pre dobro druhých a spoločnosť všeobecne. Myslím si, že ešte nejaký čas potrvá, kým spoločnosť prekoná pocit, že pomoc druhým je vlastne podvod. Som tiež presvedčený, že sa to zlepší s tým, ako sa Slovensko bude plne integrovať do západnej spoločnosti, od ktorej bolo donedávna oddelené železnou oponou.

Považujete za oprávnené, aby vláda, prípadne iné inštitúcie regulovali prostredie tak, aby v ňom vytvárali vhodné podmienky pre naše morálne správanie?

Áno, veľmi záleží na tom, ako nastavíte podmienky. Ak sú nastavené napríklad tak, že ak zomriete, vaše orgány budú darované iba v prípade, že ste na to dali predtým súhlas, budete mať oveľa menší počet darcov ako v prípade, že sa automaticky počíta s tým, že vaše orgány budú po vašej smrti darované. V druhom prípade sa môžete z uvedenej praktiky vyňať iba tým, že ju explicitne odmietnete. Nemyslím si, že by tu dochádzalo k obmedzovaniu slobody ľudí. V oboch prípadoch máte slobodu rozhodnúť sa; rozdiel je len v tom, že v druhom prípade môže vaša ľahostajnosť zachrániť život, kým v prvom prípade prídu vaše orgány zbytočne nazmar. Tento príklad považujem za dobrú ukážku toho, ako môže vláda účinne zasiahnuť v prospech spoločensky prínosného správania.

V jednej zo svojich kníh tiež píšete, že „ak utrácame svoje peniaze na koncerty alebo exkluzívne topánky, na vyberané hostiny a dobré vína alebo na dovolenky vo vzdialených krajinách, robíme niečo zle“. Ako ďaleko máme podľa vás v darovaní a obetovaní sa pre druhých ísť?

Uvedený citát v plnej miere nevystihuje to, čo chcem povedať. Z čisto abstraktného hľadiska by sa naozaj mohlo zdať, že je dôležitejšie, aby sme na dovolenku nešli a ušetrené peniaze investovali do záchrany ľudského života. Lenže nemali by sme mať nerealistické očakávania. Ľudia majú sebecké záujmy a mali by sme si uvedomiť, že ak by ich naši predkovia nemali, neprežili by. Máme proste určitú kognitívnu výbavu a s tým musíme pracovať. Nemyslím si preto, že by sme mali ľudí viniť za to, že nie sú schopní veľkých obiet v prospech druhých. To, čo by sme mali robiť, je podporovať ich v tom, aby o týchto veciach uvažovali a snažili sa druhým pomáhať. Ľudí by sme mali predovšetkým podporovať v tom, aby žili morálne životy, ktorých súčasťou je pomoc druhým.

Nedávno ozbrojení muži zabíjali v redakcii Charlie Hebdo. Myslíte si, že by určité predstavy mali byť vyňaté zo satiry a paródie, alebo by sme sa mali držať výroku Salmana Rushdieho, ktorý raz povedal: „Nikto nemá právo na to, aby sme ho neurazili.“

Som presvedčený o tom, že sloboda prejavu je dôležitá hodnota. Súhlasím preto s Rushdiem, že nikto nemá právo na to, aby sme ho neurazili. Ako utilitarista však musíte zvažovať konzekvencie toho, čo robíte. Jednou z nich je, že pre obrázky Mohameda v Charlie Hebdo zabil gang v Nigeri piatich nevinných civilistov. Mohli by sme povedať, že to nie je chyba novinárov z Charlie Hebdo, ale gangu, ktorý tých ľudí zabil. Lenže k takýmto situáciám došlo aj predtým, obzvlášť v súvislosti s dánskymi karikatúrami, pre ktoré zomierali nevinní ľudia. A to nemôžete ignorovať. Nemôžete ignorovať riziko spojené s výkonom vášho práva na slobodu prejavu, ktoré môže viesť k tomu, že nevinní ľudia budú zavraždení. Niekto by mohol povedať, že máme právo publikovať tie obrázky. Lenže aj výkon tohto práva je záležitosťou morálky.

Steven Pinker, profesor psychológie na Harvarde, tvrdí, že za ostatné desaťročia a storočia sme svedkami masívneho poklesu násilia. Myslíte si, že tento trend bude pokračovať?

Titul z filozofie vám nedáva krištáľovú guľu. Takže – aby som bol úprimný – neviem. Pinker má pravdu, keď tvrdí, že postupom času dochádza k redukcii násilia, ale či tieto údaje možno extrapolovať aj do budúcnosti, je otázne. Už sme sa bavili o globálnom otepľovaní, ktoré predstavuje vážnu hrozbu pre 21. storočie, a ja netuším, či sa nám ju podarí prekonať. Pokrok ostatných storočí, o ktorom píše Pinker, tak môže byť vyvážený negatívami klimatických zmien, ktoré na seba naviažu množstvo problémov, spojených napríklad s neschopnosťou ľudí vypestovať si potraviny a následne s prenikaním utečencov do bohatých krajín z tých chudobných, kde klimatické zmeny zhoršia životy ich obyvateľov desaťnásobne alebo až stonásobne. V každom prípade si myslím, že je veľmi ťažké tento vývoj predpovedať.

Morálka

Teraz najčítanejšie