Denník N

Timotej Zuzula: Nám Bratislavčanom sa smiali, že sme z kukuričných polí

Timotej Zuzula (58) je otcom Veroniky Velez-Zuzulovej. Na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave vyštudoval trénerstvo. Založil prvý slovenský súkromný lyžiarsky klub. Foto – TASR
Timotej Zuzula (58) je otcom Veroniky Velez-Zuzulovej. Na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave vyštudoval trénerstvo. Založil prvý slovenský súkromný lyžiarsky klub. Foto – TASR

Ako prežíval otec a prvý tréner Veroniky Velez-Zuzulovej začiatky jej kariéry? Prečo sa práve im podarilo uspieť?

Ešte pred Novembrom založil v Bratislave prvý súkromný lyžiarsky klub na Slovensku. Deti vozil na tréningy do Rakúska na škodovke 120. Timotej Zuzula tvrdí, že zjazdári sú jednotní ako nikdy. Nie vždy to tak bolo, Bratislavčanom sa zvykli vysmievať, že prichádzajú z kukuričných polí.

Prečo ste sa ako Bratislavčan rozhodli dať na súťažné lyžovanie so svojou dcérou?

Nešli sme do toho s tým, že budeme lyžovať súťažne, išli sme krok za krokom. Veronika sa zlepšovala, stále sme si dávali nové ciele. Keď sa jeden splnil, dali sme si ďalší. Keby sa nám ich nedarilo plniť, tak ide študovať a zabalí lyžovanie.

Boli časy, keď sa jej nechcelo?

To sa asi ani nestalo, bolo na nej, či chce alebo nechce lyžovať. Ciele, ktoré sme si dávali, ju vždy motivovali. Najprv vyhrala všetky medzinárodné žiacke preteky. Ako 16-ročná začala jazdiť Európsky pohár, v ktorom sa začala presadzovať. O rok neskôr už začala jazdiť vo Svetovom pohári. Tam sa dosť rýchlo dostala do najlepšej tridsiatky, potom sa stala juniorskou majsterkou sveta. Keby ciele neplnila, nemá zmysel ďalej lyžovať. Keď sa niekto nevie lyžovať ako 20-ročný, už nikdy nebude dobrý. Pokiaľ nie je dobrý v každej vekovej hladine, má veľmi malú šancu, aby uspel v neskoršom veku.

Raz jej zo sedačkovej lanovky spadla palička. Musela ísť po ňu, brodila sa v snehu…

Keď sa raz dáte na šport, musíte mať disciplínu. Nedá sa to tak, že dnes sa mi chce, tak idem lyžovať, no na druhý deň zostanem doma. Keď sa už niekto rozhodne, musí ísť do dôsledkov a nie klamať seba samého, že budem dobrý, ale nič pre to nechcem urobiť. Disciplína patrí k športu, bez nej to nejde a treba ju mať odmalička.

O lyžovaní sa hovorí ako o športe pre bohatých. Vy ste však napríklad lyže kupovali za pár šilingov z požičovní v Rakúsku…

Mali jedinú chybu – boli poškriabané zvrchu, dali sa však opraviť. Opravil som sklznicu, hrany boli hladké. Je jedno, ako lyže vyzerajú, dôležité je, aby boli funkčné. Nie je dôležité, či má niekto staré alebo nové lyže. Ide o to, ako sú „urobené“.

Zuzulovci v roku 2004. Foto - archív tasr
Zuzulovci v roku 2004. Foto – archív TASR

Ako ste zháňali peniaze?

Nemal som stále zamestnanie, v zime som sa venoval len lyžovaniu. Mimo sezóny som robil výškové práce. Natieral som komíny, plechoval kostoly. Všetky peniaze som potom minul v zime.

Kedy sa pridali prví podporovatelia?

Keď mala Veronika pätnásť rokov, veľmi nám pomohol kamarát Ivan Holečka zo Zlatých Moraviec. Robil som s ním strechy. Následne pomáhali aj ďalší priatelia.

Jazdili ste na škodovke 120. Aké máte na to auto spomienky?

Niekedy nás v ňom bolo aj sedem – ja a šesť detí. Vtedy to bola pre mňa zábava. Bol som mladý a neuvedomil som si, čo všetko by sa mohlo stať, do akého rizika som išiel, ale už je to za nami.

Ako vyzeralo fungovanie v rámci klubu?

Keď sa tesne pred revolúciou trošku povolilo podnikanie, založili sme prvý súkromný lyžiarsky klub na Slovensku. S vozením detí na svah sme sa striedali rodičia. Ráno prišli deti do Petržalky, večer sme ich vrátili. Ja som mal škodovku, ostatní mali citroëny, seaty či favoritky.

Nemali vtedy rodičia mladých lyžiarov mercedesy?

Rodičia nemali prioritu voziť sa na drahých autách. Chceli, aby deti niečo zmysluplné robili a boli na čerstvom vzduchu. Chceli sa venovať svojim deťom.

V roku 2011. Foto - tasr
V roku 2011. Foto – TASR

Kedy prišlo prvé zadosťučinenie?

Keď sa Veronika prvýkrát kvalifikovala do druhého kola vo Svetovom pohári, potom keď vyhrala Európsky pohár. Potom keď sa dostala na pódium vo Svetovom pohári. Prichádzalo to postupne.

Rodičia tvrdia, že pre lyžiara je najťažší prechod zo žiackeho do juniorského veku. Ako to zvládla Veronika?

Keď bola druhý rok juniorka, dostala sa do najlepšej pätnástky v Európskom pohári. V sedemnástich rokoch bodovala vo Svetovom pohári a už to nepustila. V Európskom pohári bola do siedmeho miesta a aj celkovo v ňom vyhrala slalom.

Je pravda, že keď príde junior do Európskeho pohára, dostane štartové číslo nad 100?

Veronika tam štartovala vždy okolo stovky. S deväťdesiatkou raz skončila po prvom kole ôsma, po druhom sa ešte posunula do najlepšej päťky. A už bola tam. Vtedy bol na trati čistý ľad, čo bolo fajn. Inokedy boli trate rozbité, boli v nich veľké diery.

Povedali ste, že ako pätnásťročná bola na úrovni Lindsey Vonnovej. Z Američanky sa stala superhviezda.

To je neporovnateľné. Na tej úrovni ešte boli napríklad Maria Höflová-Rieschová, Julia Mancusová či Šárka Strachová. Ale porovnávať Slovensko s Amerikou, a ešte v športe, to sa asi nedá.

Kým u nás pretekár nie je reprezentantom, nedostáva ani tú minimálnu podporu. Ako to mohlo byť u Vonnovej?

Mala zabezpečené všetko, celý tím ľudí. U nás je však otázny aj samotný status reprezentanta. Treba sa pozrieť, kde sa tí dnešní nachádzajú v porovnaní so svetom a ako na tom boli dievčatá. U nás sú tie podmienky veľmi benevolentné.

Mama Viera, otec Timotej a Veronika Zuzulovci v roku 2008. Foto - tasr
Mama Viera, otec Timotej a Veronika Zuzulovci v roku 2008. Foto – TASR

Vraj ste boli priekopník, vyčlenili ste sa zo systému, všetko ste robili sám.

Keď sa končil socializmus, ešte boli tréningové centrá mládeže, no nás tam nechceli, ani nás neprijali. Hovorili nám, že sme z kukuričných polí. No ja som z toho až taký problém nerobil. Hľadal som trošku inú cestu, orientoval som sa tam, kde bol šport na vysokej úrovni, a odtiaľ som čerpal skúsenosti. Smiali sa nám, že sme z kukuričných polí a čo tu hľadáme, niekedy mali také narážky na členskej schôdzi. My sme v Bratislave nemali tréningové centrum mládeže, bolo nám to jedno. No deti z Bratislavy, ktoré sme mali v klube, boli v každých pretekoch na Slovensku v najlepšej trojke.

Ako je možné, že sa vám vysmievali aj napriek výsledkom vo svete?

Je to normálne, je to ako s Maďarmi. Keď prišli na naše hory, tak sa im smiali všetci, od vlekárov počnúc. Maďari sa zbalili a majstrovstvá krajiny si robili v rakúskych strediskách. Namiesto toho, aby nosili peniaze na Slovensko. Nosia peniaze tam, kde sú k nim slušní. Možno je to už však inak, ale viac ich stretávam v Alpách.

Rodičia však tvrdia, že rivalita vymizla, úsek zjazdárov drží spolu.

Veľmi to vnímam. Zjazdári sú zjednotení, nikdy toľko ľudí nechodilo na schôdze. Naše zjazdárske preteky sú z tých najlepších v celej lyžiarskej asociácii. Problém je tam však druhý, musíme bojovať za svoje práva, čo je na škodu športu, je to nepochopiteľná vec.

Elitná juniorka Tereza Jančová potrebuje na sezónu 20-tisíc eur. Koľko to bolo u vás?

Pokiaľ som mal peniaze, tak som ich dával, nikdy som to nevyčísloval. Stalo sa aj to, že sme po sezóne doma nemali ani korunu. Tak som išiel robiť výškové práce a naplnil som balík. Nechcel som to rátať. Niektorí si povedia, že namiesto športu mohli mať auto alebo postavený dom. Potom vyčítať decku, koľko som doň dal peňazí? Nemôže byť každý majster sveta. To som nikdy nerobil.

Kúpte si knihu o Matejovi Tóthovi Odchýlka

Do obchodu

Veronika Velez-Zuzulová

Teraz najčítanejšie