Spievajú o bratislavskej stanici aj sídlisku v Ružinove

„Neskromne musím podotknúť, že tie bratislavské pesničky som tu pred pätnástimi rokmi vynašiel ja,“ hovorí štyridsiatnik, autor textov, spevák Tomáš Ďurovka.

Vesmírom sú Ostredky

Bez ohľadu na prvenstvo, z jeho veršov pre kapely Hviezda a Med môžete zložiť akéhosi sprievodcu po Bratislave. Sú tu ružinovské Ostredky, na konci sídliska konečná električky číslo osem, aj miestne pohostinstvo Kozmos, kde „sa koná pri kofole začiatok vesmíru.“

Nesmie chýbať hlavná železničná stanica, kde „bezpohlavným ženským hlasom / mestá hlása amplión“ a socha na priečelí staničnej budovy, ktorá je spoľahlivým testom príslušnosti ku generácii: každý, kto má v pamäti jej podobu, takmer iste už dávnejšie oslavoval tridsiatku, keďže ju od 80. rokov zakrýva moderná prístavba.

Keď chceli dať fotografiu tejto sochy na obal svojho albumu, bolo to dosť zložité, museli sa za ňou šplhať s povolením od prednostu stanice. Lenže oni mali pocit, že tam patrí, pretože je spomienkou na detstvo. Na rodinné výlety, vôňu vzduchu, ktorý miešal zlú kávu a zápach moču – toto pretrvalo – pri bráne do metropoly Slovenska.

O štvrti, kde sedíme v ich skúšobni, zatiaľ skladbu nezložili, no raz možno aj to príde. „Keď som bol malý, všade bola lúka,“ ukazuje Ďurovka okolo na krajinu nikoho medzi parkoviskom, bilbordmi a zadnou stenou hypermarketu.

Tu v Bratislave – ako sa volá ich album a podľa Radio_Head Awards Rádia_FM jedna z najlepších domácich vlaňajších nahrávok – sa vôbec zaujímavé veci dejú na periférii.

 O všetkom aj o meste

Keď už sme pri poetike mesta, gitarista (a spolumajiteľ známej reklamnej agentúry) Peter Hajdin spomína, ako ho pred rokmi zásadne ovplyvnil New York od Lou Reeda, album, ktorý tvoria „pesničky o všeličom a zároveň o meste.“

S Tomášom Ďurovkom, Petrom Prekopom a Vladom Wittgruberom sa poznajú desaťročia. Spolu hrali v kapelách, ktoré teraz objavujú ich dospelé deti. Znie to ako čudný nápad zakladať po štyridsiatke ďalší projekt, no asi to ani nemohlo byť inak.

Nie je to len príbeh Hviezdy. Pochopiť ho znamená vrátiť sa späť do 90. rokov k bratislavskej scéne, ktorá bola búrlivá a živá, hoci po nej nezostalo veľa nahrávok.

Z tej éry je v tomto meste dosť ľudí, čo úplne presne vedia, čo ich viedlo k založeniu vlastnej kapely: stačil jeden vydarený koncert skupiny Kosa z nosa. Tá sa vynorila z punkovej scény koncom 80. rokov a jej pesničkárstvo bez prívlastkov, básnické texty spolu s radikálnym zmyslom pre okamih podania fungovali na ostatných ako magnet.

V roku 1998 sa ľudia z kapiel Kosa z nosa a Živé kvety stretli v skupine Med. Práve padol mečiarizmus, mesto bolo ošarpané – a k textom sa dostal Tomáš Ďurovka.

Šuhajko zo sídliska

„Mal som pred tridsiatkou, texty ani básne som nikdy predtým nepísal. Nebol som doma medzi umelcami ani intelektuálmi. Bol som taký šuhajko zo sídliska, krčmový táraj,“ spomína spevák s nadhľadom. Písanie o Bratislave bolo preňho prirodzené. „Vždy píšem o sebe, vlastných pocitoch a mieste, o mojich konkrétnych zážitkoch.

Okrem toho som začal vyťahovať akési sociálne témy, napríklad, aké je byť bez peňazí. Také mindráky obyčajného človeka, ktorý je zarmútený nielen z nešťastnej lásky, ale aj z nízkej výplaty – a pritom to neznamená pankáčske nadávanie na systém.“

Členovia si maľovali kapelu, ktorá bude ako výbuch, rýchlo všetkým otrasie a zhasne. V skutočnosti sa stal pravý opak. Med pretrval s prestávkami trinásť rokov, dočasne sa rozpadol práve počas nahrávania ich prvého albumu. Ako keby nasledoval osud Kosy z nosa, ktorá už desaťročia funguje bez oficiálnej nahrávky.

Náhoda? Sami vravia o nechuti doťahovať veci do konca, možno je však za tým práve opak lajdáctva: príznačná nespokojnosť s výsledkom až absurdný perfekcionizmus.

Najlepšia verzia je tá z parku

„Chcel som nahrať album s každou kapelou, ale vždy tam bol strach urobiť ten definitívny krok, úplne sa obnažiť. Album nie je ako koncert, tam nijaké výhovorky neplatia,“ hovorí Hajdin a spoluhráč Peter Prekop dopĺňa: „Čokoľvek nahráme, vždy sa cítim nešťastný. Ale tak to musí byť. Pesnička sa musí v istom momente stratiť zo života, aby si ju človek vypočul po rokoch a vtedy mal radosť, že je nahratá.“

To je ešte väčší problém pri hudobnej filozofii založenej na kúzle okamihu, ktorý ťažko zopakovať – s pocitom, že najlepšia a nedostižná verzia pesničky vznikla kdesi na lavičke v parku, sa do štúdia chodí ťažko. Navyše, na rozdiel od profesionálnych muzikantov sa ich schopnosť „byť prítomný v hudbe“ drilom v štúdiu vytráca.

Lenže teraz chceli, aby po nej zostalo aj niečo viac, nielen spomienky na koncerty, demoverzie pesničiek a amatérske nahrávky. Peter Hajdin vysvetľuje: „Niektorí razili teóriu, že pesnička vznikne a to stačí. No mne sa skôr páči názor, že pesnička začína jestvovať až s prvým poslucháčom. Nezáleží na tom, koľko ich bude, stačí, že sú takí, ktorým robí radosť.“

Ďurovka dopĺňa: „Keď je niekto spevák alebo muzikant, chce stáť na pódiu a vtedy je šťastný. Ak to nerobí, tak nie je šťastný. To je ambícia, za ktorú sa netreba hanbiť.“

Tí druhí bez lídra

Takto vznikla Hviezda – pôvodne dočasný projekt s rockovejším zvukom a rýchlymi pesničkami, ktorý má tri roky a za sebou prvý album. Hudobníci, ktorí boli predtým v kapelách „tí druhí“, si pochvaľujú zostavu bez lídra, kde sa cítia dobre.

Práve tento pocit sa podľa nich prenáša na poslucháča. „My nemáme fanúšikov. No keď niekam prídeme hrať, tak ideme na doraz,“ vraví Hajdin. „Nedávno v petržalskom ’kulturáku’ to spočiatku vyzeralo na fiasko. Tomáš mal horúčku, prišlo osem divákov, ale potom skákali do výšky, nechceli nás pustiť z pódia.“

Presne ako v pesničke: „Mať jasno v hlave / tu v Bratislave / viac netreba chcieť“.