Denník N

Psychiatrička: Vyhoretí sú dnes už aj 35-roční, antidepresíva užívajú aj tí, čo by nemuseli

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď človek pracuje desať rokov tempom dvanásť hodín denne, nechodí na dovolenky a neoddychuje, jeho organizmus jedného dňa vypne, varuje psychiatrička Janka Vránová.

Akí ľudia k vám chodia častejšie – mladší, ženy, muži?

Chodia ku mne ľudia od 18 do 60 rokov. Úzkosti a depresie sa častejšie objavujú u žien.

Aký vek je z pohľadu psychiky zlomový?

Je to najmä v čase životných zlomov – napríklad ukončenie školy a začiatok práce, to sa objavuje od 18 rokov až do tridsiatky. Po štyridsiatke zas prichádza problém s uplatnením. Ďalší zlom je medzi 50 a 60. Nezávisle od veku sa dejú krízové životné situácie – partnerské či zdravotné problémy, prepustenie z práce, existenčné krízy. Špecifickí sú ľudia okolo 35 až 40, ktorí dovtedy pracovali a prichádzajú „opotrebovaní“.

Je vyhorenie častejšie ako napríklad pred desiatimi rokmi?

Objavuje sa u stále väčšieho počtu ľudí. Ľudia prestávajú zvládať záťaž, ak predtým boli na výkonných, často manažérskych pozíciách. Odráža sa na nich, že desať rokov pracovali desať až 12 hodín denne, mali málo dovoleniek, odpočinku. Keď dlhodobo idú pod takouto záťažou, jedného dňa organizmus vypne.

Nie je 35 až 40 rokov príliš málo na vyhorenie?

Ale to už sú desať aj viac rokov v práci.

Prichádza vyhorenie skôr ako pred desiatimi rokmi?

V 35 až 40 to nebolo bežné. Objavuje sa to teraz častejšie ako pred rokmi, lebo požiadavky niektorých pracovných pozícií bývajú neprimerane vysoké. Firmy tak môžu byť nastavené, ale ľudia si často neuvedomia, že firme je jedno, ako sa cítia. Boja sa vystúpiť z toho kolotoča, ale potom sa to nabaľuje. Bývajú stále viac preťažení, unavenejší a potom sa objavia psychické problémy. Až také, že sa z toho človek úplne zosype. Toto sa tak často nevyskytovalo, teraz je to stále častejšie.

Je to typické pre vysokých manažérov?

Aj u stredných manažérov alebo ľudí s vyššími kompetenciami a zodpovednosťou.

Čo má človek spraviť, keď na sebe vidí prvé príznaky vyhorenia?

Prvá pomoc je začať si to uvedomovať. Musia si uvedomiť, že ak chcú podávať výkon a fungovať ďalších 20 až 40 rokov, potrebujú byť v rovnováhe, mať v živote aj regeneračné a dobíjajúce aktivity: odpočinok, voľný čas, rozptýlenie, záľuby, pohyb a zdravú životosprávu. Je dôležité mať denný režim – ísť spať aspoň hodinu pred polnocou, pravidelne jesť, mať aj vlastný osobný program. Treba, aby si našli aspoň hodinu až dve pre seba – to ale nie je čas pre rodinu alebo pre partnera, ani čas strávený pri internete. Ak človek robí 12 hodín denne, potom sa venuje rodine a partnerovi a nevojde sa do 24 hodín bežného dňa. Nemá čas na to, ísť si zacvičiť, na kultúru, na prechádzku, prečítať si knihu, posedieť s kamarátmi. Nestačí si to len uvedomiť, je dôležité začať aj konať v tomto zmysle, aj keď postupne, ale konať.

Prečo majú ľudia tak málo času pre seba?

Doba je veľmi rýchla, s vysokými nárokmi, s malou toleranciou a vzájomným rešpektom a ohľadmi. Kto si berie príliš zodpovednosti na seba, kto si nevie vykomunikovať, že túto úlohu už nestihnem a dorobím ju zajtra, môže začať mať problémy. Ľudia sa však často boja, že ich vyhodia alebo im siahnu na plat či odmeny. Ale ak sa ľudia nechajú vycicať, tak firma si nájde niekoho nového. Každý človek sa potrebuje učiť postarať sám o seba, o svoje potreby, určiť si priority.

Majú ľudia problém s určením si priorít?

Často. Mnohí chcú byť užitoční, chcú sa realizovať a merajú aj svoju ľudskú hodnotu podávaním výkonov. Ale naša ľudská hodnota by nemala stáť len na tom, či dokážeme podávať stále väčší a väčší výkon.

Existuje niečo ako duševné zdravie národa? Dá sa povedať, v akej kondícii sú Slováci?

Neviem povedať, v akej sú kondícii. Je však zjavné, že nežijeme v takom komforte ako iné krajiny v Európe, nielen materiálnom, ale aj duševnom, duchovnom. Je to o povedomí, sebavedomí, sebaúcte, ľudských hodnotách. A na ľuďoch sa to podpisuje. Napríklad naše náboženské zázemie má na ľudí dvojaký vplyv, na jednej strane je podporné, ale môže ľudí aj obmedzovať.

Ako to myslíte?

Tisícročné náboženské korene zanechali v povedomí ľudí aj nie celkom zdravé vzorce myslenia a správania. Mnohí ľudia preferujú zbytočnú skromnosť, submisívne správanie alebo príliš rozdávajúce sa správanie. Žijú v tom, že dobrý človek je len ten, kto pomáha iným, obetuje sa pre druhých, trpí. Žijú tak aj vtedy, ak už nevládzu, nemajú silu, čo je na úkor ich osobnej stability a zdravia. Alebo sa snažia niekomu pomáhať, bez ohľadu na to, či iný človek ich pomoc chce alebo skutočne potrebuje. Niektorí si to potvrdzujú cez náboženstvo, ale mnohí žijú v týchto zakorenených vzorcoch nevedome, aj keď nie sú aktívne veriaci.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Majú Slováci iné problémy, ako majú ľudia v zahraničí?

Výrazne odlišné to nie je. Aj keď dlhodobé prieskumy ukazujú, že je u nás výskyt depresií o 10 percent vyšší, ako je celoeurópsky priemer.

Čím to je?

Je to väčšinou kombinácia spôsobu života, nižších zárobkov, čo spôsobuje, že majú aj menej oddychu.

Vedia Slováci oddychovať?

Ľudia u nás neboli naučení oddychovať a ešte sa to nestihli naučiť. Ľudia si nedostatočne vážia kvalitu svojich vedomostí, vzdelania. Slováci nechávajú zo seba robiť lacnú pracovnú silu.

Údaje Národného centra zdravotníckych informácií hovoria, že medziročne počet návštev v psychiatrických ambulanciách stúpol o šesť percent. Chodia ľudia často sami alebo ich odporučí lekár?

Je to rôzne. Napríklad idú k lekárovi, lebo tam prídu kvôli poruchám spánku, stavom napätia, únavy, nesústredenosti v práci. Dnes si ľudia aj medzi sebou veľa povedia, a tak im to odporučí aj známy, alebo si sami nájdu na internete a prídu sami bez odporučenia.

Ak idú k obvodnému lekárovi kvôli problémom, je psychiater prvá voľba alebo najskôr absolvujú iné vyšetrenia a potom sa až dostanú k vám?

Úzkostné, neurotické alebo reaktívne stavy začínajú často fyzickými prejavmi. Napríklad majú búšenie srdca, nemôžu sa nadýchnuť, točí sa im hlava, brnia im ruky a nohy, majú návaly tepla a zimy, tlaky na hrudi, zvieranie v žalúdku. Absolvujú kolotoč – obvodného, kardiológa, internistu, neurológa. Teraz ich už internista alebo neurológ upozornia, že ich problémy môžu byť aj psychického pôvodu. Ale často prídu v polovici vyšetrovacieho procesu. Špecifické je to pri úzkostiach. Ľudia majú strach z infarktu, mozgovej príhody, lekári vedia, že príznaky vyzerajú podobne, ale tiež potrebujú vylúčiť aj fyzický problém.

Ako človek zistí, že trpí úzkosťami?

Spozná to okamžite. Je to veľmi nepríjemný stav fyzického a psychického ohrozenia. Niekedy sa to postupne plíživejšie rozvíja, ľudia sa dlhodobo nevedia uvoľniť, tešiť, užívať si veci, sú v napätí. Prvé príznaky sú problémy so spánkom, nemožnosť zaspať, budenie v noci, človek ráno vstane nevyspatý. Môže mať desivé sny, nemôže veľmi jesť, lebo má zovretý žalúdok. Častý jav je, že sa objavujú panické stavy – sú veľmi nepríjemné, komplexné, ľudia majú strach o život, svoje zdravie, pocit, že sa zbláznia a to spozná každý, keď má panický záchvat. Vtedy ľudia okamžite vyhľadávajú pomoc. Panické ataky bývajú veľmi zaťažujúce.

Časté sú podľa štatistík aj depresie. Ako človek zistí, že má depresiu?

Je to stav, keď má človek výrazne smutnú náladu. Depresia je vlastne chorobne vyjadrený smútok. Pritom nemusia vždy nájsť dôvod, prečo sa tak cítia. Aj keď si často hľadajú dôvody prečo, závažnosť problému nezodpovedá intenzite depresie. Depresia je spojená s hlbokým smútkom, ale aj s pocitom veľkej straty energie, nevládnosti, únavy, nesústredenosti. U niektorých je to spojené s nespavosťou, u iných s potrebou stále spať, ale bez toho, aby sa cítili odpočinutí. Sú nesústredení, majú problémy s pamäťou, nevládzu fungovať v práci. Strácajú na výkonnosti. Je to celkové spomalenie psychiky. Depresia skresľuje aj to, ako človek sám seba vníma a čo si o sebe myslí. Začína spochybňovať svoje kompetencie – a to nielen v práci, ale aj v rodine. Mnohí majú strach z budúcnosti, že sa už nikdy nedajú do poriadku, že zostanú neschopní, nebudú zvládať bežné situácie. Často majú výčitky, že sa nevedia sústrediť a nepodávajú výkon, odrazu sa nevedia venovať rodine.

Čo ich spôsobuje?

Môžu byť spôsobené vrodenou dispozíciou. To môže byť napojené na sezónu a počasie. Typicky na jar a jeseň. Ale niektorí majú problémy v zime. To je klasická depresia. Stále častejší je výskyt depresívnych stavov, ktoré môžu byť veľmi hlboké a sú dôsledkom toho, že vnútorne má človek problém kompenzovať vplyvy z vonkajšieho prostredia. Napríklad ide o zvýšené nároky v práci, pocity, že zarobí málo, alebo si nevedia nájsť zodpovedajúcu prácu buď z pohľadu vedomostí, alebo aj finančne. Príčinu sú aj vzťahy – doba je rýchla aj v medziľudských vzťahoch – a to v rodinných aj priateľských. Často sú ľudia k sebe menej tolerantní, trpezliví, ubližujú si. Dlhodobejšie to spôsobuje labilitu. Príčinami sú aj ochorenia, ktoré sa napríklad dlhodobo liečia a vytvárajú pocit diskomfortu. A potom to môže byť naviazané na konkrétne životné udalosti pracovné, existenčné, rodinné, vzťahové.

Štatistiky hovoria, že mnohé z ochorení sú dôsledkom dlhodobého stresu. Sme dlhšie a častejšie v strese alebo ho len nevieme tak spracovávať ako v minulosti?

Sociálne prostredie,v ktorom žijeme, je podstatne zaťažujúcejšie ako pred rokmi. Stres je reakcia na záťaž, ktorú znášame a prispôsobujeme sa jej, alebo ju stále menej začíname znášať a naša tolerancia na záťažové situácie klesá a spúšťa to neurotické príznaky. Vonkajšie aj pracovné podmienky sú náročnejšie ako pred desiatimi rokmi. Tlaky z ekonomického, pracovného či zo sociálneho prostredia vytvárajú dlhodobejšiu záťaž, ktorú človek prestáva tolerovať a začínajú problémy s adaptáciou. Často sa stretávam s tým, že mi pacient povie, že v práci od neho chcú, aby robil desať až 12 hodín, nemá dostatok voľného času, nestíha svoj osobný život, rodinu, nemôže prestať chodiť do práce, lebo by nemali z čoho žiť. Ľudia sa boja prejaviť vlastný názor, lebo sa boja, že prídu o prácu. Potom sa to v nich hromadí, až vznikne problém.

Ako vplývajú na ľudí sociálne siete, správy, internetové fóra?

Sociálne siete nemajú dlhodobo pozitívny vplyv na psychickú stabilitu. Nie je to len o tom, že ľudia spolu cez Facebook komunikujú často nie s úctou a rešpektom. Ľudia sú tam nastavení na kritiku, hodnotenie, spochybňovanie a zhadzovanie. Druhá vec je, že sa stráca živý kontakt. Ľudia tak nemajú natrénovanú medziľudskú komunikáciu, ide najmä o mladú generáciu do 35 rokov. Je priveľa elektronickej komunikácie medzi ľuďmi. Je dôležité, čo ľudia vnímajú a čítajú. V médiách tiež majú prednosť negatívne správy, senzácie, škandály, ktoré majú šokovať, vydesiť, a aj to má vplyv na psychiku ľudí a vnímanie sveta.

Aj politici dnes využívajú strach a často vytvárajú nepriateľov. Je pamätný list slovenských psychiatrov vtedajšiemu premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, kde ho žiadajú, aby prestal rozdeľovať spoločnosť. Nie je čas aj dnes napísať takýto list?

Myslíte, že to bude mať nejaký efekt? Skôr si myslím, že by to malo byť postavené na prevencii, aby sa aj médiá zamerali viac na dobré správy, vzdelávacie programy. Toto nie je len problém Slovenska. Svet je nastavený proti Rómom či utečencom, ale my ich nepoznáme, nevieme o nich často vôbec nič. Lenže vďaka tomu, čo vnímame z médií, sa pestujú xenofóbne, úzkostné, katastrofické pohľady na svet.

Je to iné, horšie ako pred desiatimi rokmi?

Nedovolím si povedať, či horšie. V každom prípade je to v médiách alebo na sociálnych sieťach stále silnejúci trend, kde je v pozadí zaplavovanie ľudí negatívnymi informáciami. S nimi väčšinou jedinec sám skoro nič nemôže urobiť. Našťastie sa objavujú aj iné trendy, ktoré ponúkajú ľuďom témy na zamyslenie, pozitívne smerovanie, medziľudskú toleranciu, ekológiu a iné hodnoty. Len je ich stále početne podstatne menej.

V mnohých štátoch sa začína písať o užívaní antidepresív ako o novej móde. Ako je to u nás?

Posledných desať či 15 rokov je bežné, že ľudia chcú užívať antidepresíva. Je dobré, že nemajú až toľko predsudkov voči týmto liekom. Niekedy užívanie antidepresív človeka rýchlejšie dostane do rovnováhy, aby mohol fungovať v pracovnom a osobnom živote, prípadne pracovať na svojom osobnom spevnení. Niektorí ľudia ich naozaj potrebujú. Napríklad pri závažnejších poruchách adaptácie, reakciách na záťaž, pri neurotických, úzkostných poruchách je na začiatok liečby nevyhnutná kombinácia psychoterapie a liekov. Človek, ktorý nevie spať, je unavený, vyčerpaný, je pod permanentným napätím, úzkosťou, ten na sebe nevie efektívne pracovať, kým to liekmi trochu nevyrieši. Ale potom by mala prísť psychoterapia, aby sa naučil zdravším reakciám, zmenám myslenia. Niektorí ľudia majú však tendenciu si to uľahčiť a dostať sa pomocou liekov do rovnováhy a problémy, ktoré tento stav spôsobili, už neriešia.

Takže niektorí užívajú antidepresíva, aj keď nemusia?

Áno, berú to ako ľahšiu cestu, ale nedá sa povedať, že to robia všetci. Niektorí ľudia si však antidepresíva pýtajú sami alebo povedia, nech neznižujeme dávky. Poviem príklad: Pacient sa vďaka liekom stabilizuje. Odporúčania v takom prípade sú, aby sa po šiestich až ôsmich mesiacoch lieky vysadili. Ale pacient to nechce, odmietne, aby sa dávky liekov znížili, a chce už užívať antidepresíva aj naďalej. Napríklad sa boja, že sa ich stav zhorší.

Hovorili ste, že ľudia si veľa naštudujú na internete. Ľudia niekedy pomoc hľadajú u rôznych liečiteľov. Stretli ste sa s tým?

Je to jeden z prúdov, s ktorým sa stretávam. Sú ľudia, ktorí preferujú takýto spôsob práce na sebe. Je to jedna z módnych vĺn. Paramedicínske metódy by som úplne šablónovito nezavrhla, ale moja skúsenosť ukazuje, že mnohí sa tvária, že sú liečiteľmi a vedia pomôcť, a nie je to tak. Móda je, že ľudia skúšajú na sebe rôzne metódy rozvoja osobnosti. Rastie to ako huby po daždi a ľudia to vyhľadávajú.

Pomáha to?

Metóda je vždy len metóda. Aj v psychoterapii máme rôzne metódy. Ale ide o kompetentnosť človeka, ktorý s ňou pracuje. Nemôžem povedať, že neexistujú ľudia, ktorí vedia využiť zdravý realistický odstup a povedať úprimne aj veci, ktoré vás môžu posunúť, alebo vami zatrasú a niečo si uvedomíte. Ale veľa ľudí sa tak tvári, ale pomôcť nevedia. Treba si toho človeka odskúšať, či je kompetentný.

Ako by to mal pacient zistiť?

U psychoterapeutov a psychiatrov si to môže overiť ľahko – odborné spoločnosti majú zoznam odborníkov. Ostatné sa však zistí ťažko. Najmä mnohí vedia aj sami seba presvedčiť o tom, že sú odborníci, aj keď nemajú kompetencie.

Vzťah medzi psychiatrom a pacientom je veľmi dôležitý. Stalo sa vám niekedy, že ste si s pacientom nesadli?

Aj také veci sa dejú. Ako v bežnom sociálnom kontakte si nie s každým sadnete, nie ste si s každým sympatický. Pri psychoterapii je nevyhnutné, aby si to ľudia vykonzultovali a odstránili to alebo je lepšie zísť z kratšej cesty a vyhľadať iného človeka, ktorému je pacient schopný dôverovať a spolupracovať s ním.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Jednou z príčin návštev u psychiatra je podľa štatistík alkohol a drogy. Pribúda takýchto prípadov?

Má to stúpajúcu tendenciu, najmä u mladých a vek, kedy s drogami začínajú, je stále nižší. Stáva sa štandardom aspoň vyskúšať nejaké drogy. Drogy, a to aj takzvané ľahšie, neriadeným spôsobom otvárajú ľudské podvedomie a vyplavujú všeličo, čo možno človek nie je schopný spracovať alebo tomu čeliť. To spôsobuje aj alkohol, len u neho to trvá dlhšie. Za zdravých podmienok má človek nastavené obranné mechanizmy osobnosti tak, že z podvedomia sa do vedomia dostanú veci, ktoré je schopný spracovať, má na to dosť síl a je schopný tomu čeliť. Drogy tieto bariéry porušia a dostane sa von do vedomia aj to, na čo človek nie je pripravený a nemá dosť síl si s tým poradiť. Zaplaví ho to. Rizikom je, že drogy často spúšťajú dispozície na afektívne poruchy, neurotické reagovanie až na duševné choroby.

V akom veku k vám chodia ľudia pre problémy s drogami?

Dosť často chodia ľudia po tridsiatke či 35. Môžu už abstinovať, alebo užívajú drogy rekreačne, ale psychická nepohoda, ktorá sa vynorila v súvislosti s užívaním drog v minulosti, pretrváva.

Ako je to pri alkohole?

Začína sa objavovať nielen u nás, ale aj inde v Európe zvyk, že celý týždeň ľudia makajú a potom v piatok sa idú opiť do nemoty. Stáva sa to v určitých skupinách štandardom. Nie je to zdravý reset, lebo si veľmi ublížia. Úplne inak znášame nejakú dávku drogy alebo alkoholu, ak sme oddýchnutí, najedení, vyspatí a v poriadku, ako keď sme unavení a zničení z práce.

Ľudia vnímajú alkohol ako formu relaxu?

Doslova ako reset. Je to najmä v čase štúdií a veľmi závisí od toho, v akej sú partii. Je to bežné. Pohľad na alkohol na Slovenku nie je zdravý. Veľmi to zľahčujeme.

Prečo hľadajú reset v alkohole?

Je to aj forma zvyku – zlozvyku, niekedy dokonca spoločenská konvencia, čo má na Slovensku dlhoročnú tradíciu. Ale nie je to len slovenský problém, je to žiaľ vo svete jeden z preferovaných spôsobov zábavy. Alkohol je stále najdostupnejšia a aj najbežnejšia droga. Sú oblasti, aj sociálne zoskupenia, kde ak odmietnete pohárik, tak vás vnímajú ako čudáka, nesolidárneho alebo nespoločenského človeka.

Janka Vránová (59)

psychiatrička, psychoterapeutka a supervízorka. Vyštudovala Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Martine. Prvé pracovné skúsenosti získala v Psychiatrickej nemocnici v Kremnici, kde neskôr založila oddleenie psychiatrickej rehabilitácie. Od roku 1992 pracovala na Psychiatrickej klinike Slovenskej zdravotníckej univerzity a Univerzitnej nemocnice v Bratislave – Ružinov ako lekárka, v rokoch 1994 až 2003 viedla denný psychiatrický stacionár Psychiatrickej kliniky v Ružinove. Od roku 2003 vedie neštátne zdravotnícke zariadenie Spirare, kde vedie psychiatrickú a psychoterapeutickú ambulanciu, psychiatrický stacionár. Má 2 atestácie zo psychiatrie, niekoľko psychoterapeutických výcvikov (hlbinná a KIP psychoterapia, základný výcvik pre prácu s psychotraumou, výcvik v integratívnej supervízii, rodinných konšteláciách). Dvadsať rokov je členkou výboru Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, 17 rokov robila predsedníčku psychoterapeutickej sekcie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti, 12 rokov predsedníčku Združenia denných psychiatrických stacionárov na Slovensku.

Teraz najčítanejšie