Denník N

Má 15, robí hry pre deti s mentálnym postihnutím a ako najmladší dostal cenu za filantropiu

Ondrej Vrábel s prezidentom Andrejom Kiskom pri preberaní ceny LEAF. Foto – archív Ondreja Vrábla
Ondrej Vrábel s prezidentom Andrejom Kiskom pri preberaní ceny LEAF. Foto – archív Ondreja Vrábla

Ondrej Vrábel má skoro dva metre. Málokto by mu hádal 15 rokov. Už v desiatich rokoch pripravil hru pre sesternicu svojej mamy, ktorá má detskú mozgovú obrnu. Dnes jeho Pinf Hry hrajú v USA, Anglicku aj Indii.

Dáška je mentálne postihnutá, no hrá sa rada na počítači. Jej kamarát ONDREJ VRÁBEL preto naprogramoval hru špeciálne pre ňu. A odvtedy ich už vyrobil niekoľko. Hrajú ich deti v slovenských centrách i v zahraničí a Ondrej získava filantropické ceny.

Dostali ste cenu za vaše Pinf Hry, ktoré sú určené pre deti s mentálnym postihnutím. Čo znamená Pinf?

To je slovo, ktoré som si vymyslel, keď som bol malý. Používal som to pri rôznych príležitostiach, najčastejšie, keď sme išli obedovať, tak som hovoril, že sme akože v reštaurácii Pinf. Bolo to moje slovíčko. Potom z toho bola akože firma. Robil som nejaké domáce práce a mamine som vystavil faktúru, dal som jej tam potom na všetko 100 percentnú  zľavu. A dala mi aj vyrobiť pečiatku Pinf. To som bol veľmi spokojný. A teraz som nevedel, ako mám hry nazvať, tak som si spomenul na moje detské slovíčko. A uchytilo sa to.

Dostali ste ako najmladší človek v histórii ocenenie Krišťálové krídlo za filantropiu. Aký to bol pocit?

Bol som veľmi prekvapený, nečakal som to. Bol to veľmi príjemný šok. Veľmi sa z neho teším.

Kedy ste hry začali programovať?

Samotné hry som vytvoril pre maminu sesternicu Dášku už ako desaťročný. Ale ako celok vznikli až v roku 2015. Veľký úspech prišiel až minulý rok.

Ondrej Vrábel

má 15 rokov. Pochádza z obce Sobotište. Je kvartán na Gymnáziu Ladislava Novomeského v Senici. Vyhral JuniorInternet 2015 (kateg. JuniorLEARN), LEAF Award 2015 a Krištáľové krídlo za filantropiu. Vymyslel Pinf Hry, ktoré majú viac ako 40 000 hraní, viac ako 2 000 používateľov a používa ich viac ako 70 centier či škôl pre postihnuté deti po celom svete.

Aký máte  s Dáškou vzťah?

Dáška býva v rovnakej dedine ako ja, v Sobotišti pri Senici. Síce bývame na opačných stranách, ale ako malí sme sa často navštevovali aj hrali. Aj teraz k nám chodia a my k nim. Od malička sme mali kamarátsky vzťah a máme sa radi.

Dáška má teraz 21 rokov. Aká je?

Je veľmi komunikatívna, vysmiata, vie sa tešiť aj z maličkostí. Je veľmi príjemná.

Ľudia často nevedia, ako sa správať k ľuďom s mentálnym postihnutím. Ako vníma vaše okolie Dášku, ako na ňu reagujú?

Je možné, že niektorí ľudia to nevedia. Ale u nás v obci nie sú problémy, tu sú milí ľudia a majú k sebe blízko. Je možné, že niektorí ľudia nemajú pozitívny postoj k postihnutým ľuďom, ale nestretol som sa s tým často. Ale je to aj tým, že sa pohybujem väčšinou medzi ľuďmi, ktorí vedia, čo robím, a napríklad pracujú s takýmito deťmi.

Ako prišlo k tomu, že ste vymysleli hry pre Dášku?

Všimol som si, že sa rada hrá na počítači, ale nehrala sa hry, ktoré boli zmysluplné. Ale hrať sa na počítači ju bavilo. Mohla si tam precvičiť trošku logické uvažovanie, ale neboli to hry,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie