Denník N

Obama a americká sila

Pre antiamerického buriča nie je nič správne. Či sa Amerika zastane utláčaných, alebo utláčateľov, vždy jej to vytknú. Barack Obama robil to prvé.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Neúspechom Bushovho „nation-building“ v Afganistane a Iraku sa obdobie priamej globálnej dominancie USA končí: dôsledkom trpkého pochopenia, že svet je mnohovrstevný, jeho sily, ideológie, sociálne formy sa len ťažko dajú meniť zvonka – majú vlastnú dynamiku, preskupovanie a vývoj. To si vyžaduje iný prístup ako priamu dominanciu a „demokratickú“ premenu zvonka.

Zmenu uvažovania si priam vyžiadal neúspech projekcie americkej sily na Blízkom východe. (Nielen Irak a Afganistan, ale aj Izrael-Palestína, Libanon, Sýria, Jemen, Bahrajn a napokon Irán.) A ukázalo sa, že liekom určite nie je ani lákavé vyhrotenie rozdielov typu West a Rest či Bushov „Concert of Democracies“.

Do tejto situácie vstupuje Barak Obama, muž, do ktorého vkladajú nádeje všetky časti sveta, vrstvy, náboženstvá, štáty, ktoré sa cítia nejako ukrivdené, hnutia, ktoré sú potlačované všakovakými diktátormi a represívnymi režimami, tí, čo túžia po mieri i po spravodlivej odplate.

Aké sú reálne ciele a výsledky Obamovej politiky?

Prioritou je vyrovnať sa s Bushovým dedičstvom (ukončiť vojny v Iraku a v Afganistane) a otvoriť nové výzvy. Realita však postaví Obamu hneď od počiatku pred finančnú krízu, Arabskú jar, jej dôsledky v Egypte, Líbyi, Sýrii a napokon pred ruskú agresiu voči Ukrajine. Aby sa vyhol priamej vojne kdekoľvek – a Obama sa jej napriek domácej, predovšetkým kongresovej kritike, až úzkostlivo vyhnúť chce –, nástrojom sa stanú drony, sankcie a rokovania. Obama nechce, ako sa sám vyjadril, „novú ríšu“, ale stratégiu „globálneho líderstva“. To sa však podľa neho nedá dosiahnuť „jednostrannými krokmi USA a osobitne nie vojenskými krokmi“. A musím konštatovať, že sa tejto stratégie držal.

Obama sa pokúsil preniesť ťažisko na regionálne sily, ktoré síce s podporou USA, ale samy musia hľadať riešenie: Blízky východ – je komplikovaný a nie je úlohou USA jeho problémy riešiť! Nech Irak skončí so sektárskou politikou a vtiahne sunnitov do vládnej zodpovednosti; nech v Sýrii nastane vnútorné preskupenie a nech sa aleviti a sunniti delia o vládnu moc; to isté v Bahrajne či Jemene… Nech si Izrael hľadá nových regionálnych spojencov a v rámci nových koalícií aj usporiada vzťahy s Palestíncami; nech sa vytvorí regionálna koalícia proti ISIS; Ukrajina je európsko-ruský problém, nech si s ním EÚ poradí, USA môžu pomôcť sankciami a cez NATO upokojiť Poľsko, pobaltské a čiernomorské krajiny. Spojenci musia na seba prebrať zodpovednosť a nie snívať o multilateralizme a pritom sa spoliehať iba na americkú silu!

Tak vidím Obamovu stratégiu.

Samozrejme, to vyvolalo nechuť na všetkých stranách! Lebo „spojenci“ boli zvyknutí na priamu podporu USA a nie na férové rokovanie.

Chcenou výnimkou boli Irán a juhovýchodná Ázia. No aj tu Obama mení zabehanú stratégiu: Irán je jadrovou hrozbou – jadrom amerického záujmu nie je meniť režim (nenechal sa vtiahnuť do podpory Zeleného hnutia) ani riešiť iránsky regionálny imperializmus (tu nepodľahol ani saudskému a izraelskému tlaku), ale zabrániť Iránu vo výrobe jadrových zbraní. A zmluva je dnes realitou!

Juhovýchodná Ázia bola jadrom Obamovej geopolitiky: zabrániť vojne, posilniť spojencov a získať nových (napríklad Vietnam v súlade so starou Ho Či Minovou stratégiou spojenectva s USA); vstúpiť do regionálnej štruktúry (podpis zmluvy s ASEAN); vťahovanie Číny do svetovej finančnej architektúry a zodpovednosti za klimatické zmeny atď.

Skrátka, Obama vytiahol vojakov z Afganistanu a Iraku, až tvrdohlavo sa vzoprel priamej pozemnej vojenskej účasti v boji proti Asadovi rovnako ako vojne s ISIS; nepodarilo sa mu doriešiť izraelsko-palestínske usporiadanie, ale práve preto, že odmietol donucovať, zaviesť a presadiť americkú predstavu usporiadania: nech Izraelci aj Palestínci prehodnotia svoju regionálnu stratégiu a spojenectvá, predovšetkým v kontexte s iránskou expanziou.

A v neposlednom rade podporil Arabskú jar. Čo v štruktúre americkej stratégie znamenalo zlom. Lenže pre antiamerického buriča nič nie je to správne. Nech USA urobia čokoľvek, je zle – podporíš v Arabskej jari diktátorov, je zle: si proti ľudu, revolúcii a vidíš len diktátorov, čo ti slúžia; podporíš revolučné vystúpenie občanov proti diktátorom, je zle: vyvoláš iba chaos, zmätok, priestor pre teroristov. V skutočnosti bolo Obamovo stanovisko morálne aj historicky správne: podporiť občanov, demokraciu, vzdať sa diktátorov a zabraňovať násiliu… (Iste, v celej šírke od Maghrebu po Arabský polostrov to možné nebolo. Bahrajn, Jemen zostali pod dominanciou Saudov, ako protiváha iránskemu tlaku…)

Ten istý prístup sme videli u Obamu voči Latinskej Amerike, ale aj Európe: ste suverénni, riešte svoje geopolitické problémy aktívne, my sa budeme usilovať pomôcť. Dobrý vizionársky prístup, či povedané rečou stratégov: Obama posilnil „hodnoty“, čo však bezprostredne oslabilo „americké záujmy“. Dnes sa ich s primitívnou priamočiarosťou chopil Trump: na výsledky sa vôbec neteším, ale som zvedavý, čo to urobí so svetom. Lebo budúcnosť sveta nebude len výsledkom Trumpových akcií, ale predovšetkým reakcií na ne.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie