Denník N

Ľudia trpia ilúziou morálnej nadradenosti: myslíme si, že sme poctivejší ako zvyšok

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

Ak majú všetci pocit, že sú morálne majáky, zvyšuje sa riziko konfliktu, lebo si myslia, že majú pravdu, zatiaľ čo ostatní sa isto mýlia, píšu psychológovia.

Myslíte si, že ste lepší ako iní ľudia?

Ak áno, patríte k drvivej väčšine spoločnosti. Mnohé výskumy v minulosti ukázali, že ilúzii o vlastnej nadradenosti podliehame takmer všetci.

Jav má zvláštne pomenovanie Lake Wobegon – podľa rovnomenného mesta z rozhlasovej relácie autora Garrisona Keillora, v ktorej vystupujú iba krásni, silní a v každom ohľade nadpriemerní ľudia.

Psychológ Ben Tappin z Royal Holloway, University of London, a jeho kolega Ryan Mckay zistili, že k pocitu vlastnej nadradenosti dochádza obzvlášť v oblasti morálky.

Pre medziľudské vzťahy predstavuje uvedená ilúzia problém: ak máme všetci dojem, že sme morálne majáky, zvyšuje sa riziko konfliktu, lebo si myslíme, že máme pravdu, zatiaľ čo ostatní sa isto mýlia.

Štúdia vyšla na konci minulého roku v časopise Social Psychological and Personality Science.

Najviac sa preceňovali v morálke

Do výskumu autori zapojili necelé tri stovky účastníkov. Posudzovali spolu tridsať vlastností človeka z oblasti morálky (čestný, spoľahlivý, spravodlivý, neúprimný a iné), spoločenského správania (spoločenský, vrelý, chladný, drzý a iné) a schopností (lenivý, kreatívny, zapálený a iné).

Na určitej škále ľudia hodnotili, či daný znak majú, či ho má priemerný človek a či by sme mali chcieť, aby ho ľudia mali.

Tappin s kolegom zistili, že najviac ľudia preceňovali svoju osobu v oblasti morálky. Oproti iným ľuďom si mysleli, že sú extrémne poctiví, dôveryhodní či spravodliví a oveľa menej manipulatívni a podvodní.

Morálne majáky

Väčšina z nás žije v predstave, že sme morálne majáky. Ak sa aj nejakých priestupkov dopustíme, rýchlo na ne zabudneme alebo situáciu zaonačíme tak, aby sme ju prežili bez ujmy.

Preto sa môžeme rozčuľovať nad čiernymi pasažiermi, ktorí cestujú v MHD zadarmo, ale keď sa rovnakého prehrešku dopustíme my, nájdeme naň ospravedlnenie.

Otázkou je, prečo ilúziou o vlastnej morálnej nadradenosti trpíme. Jedna z možností je, že jav je spojený s duševným zdravím. Ak máme pocit, že sme morálne majáky, cítime sa lepšie, ako keby sme sa zožierali predstavou, že za nič nestojíme.

Morálka ako jadro osobnosti

Výskumy psychologičky Niny Strohmingerovej, momentálne z Yalovej univerzity, ukazujú, že morálka tvorí jadro našej identity. Ak je to naozaj tak, potom je pochopiteľné, prečo zo širokého spektra ľudských vlastností trpíme ilúziami predovšetkým v oblasti morálky.

V jednom z experimentov si ľudia mali predstaviť Jima, postavu z budúcnosti, ktorý pri autonehode utrpel úraz mozgu. Zranenie viedlo k tomu, že Jim stratil všetky spomienky, bol apatický, prišiel o schopnosť rozlišovať dobro od zla a mal aj iné komplikácie.

Autori sa ľudí pýtali, v ktorom z uvedených prípadov prekonal Jim najväčšiu zmenu osobnosti. Ukázalo sa, že ľudia si najviac mysleli, že to „nie je ten starý Jim“, ak prekonal zmenu v oblasti morálky.

V ďalšom experimente si ľudia mali predstaviť priateľa, ktorého nevideli 15 rokov. Za ten čas sa zmenila jeho pamäť, morálka, túžby či iné znaky. Tak ako v minulom experimente, aj tu platilo, že zmenu morálky ľudia spojili s najväčšou zmenou osobnosti priateľa.

Opatrne o morálke druhých ľudí

Druhá možnosť, prečo k ilúzii morálnej nadradenosti dochádza, je, že ľudia nepreceňujú vlastné morálne cnosti. Ich odhad môže byť správny, ale trik spočíva v tom, že podceňujú morálne vlastnosti druhých ľudí.

Autori uvádzajú, že takéto správanie môže byť vysoko racionálne: ak by sme umelo nafukovali morálku iných ľudí, mohli by sme sa škaredo pomýliť. Lebo dôverovať niekomu, kto nie je čestný a podvádza, nás môže zásadným spôsobom ohroziť.

Ak sme, naopak, opatrní a k druhým ľuďom pristupujeme s istou mierou skepsy, riziko, že nám ublížia, sa znižuje, prípadne odpadá.

Pre Denník N komentoval hlavný autor Tappin uvedené zistenia takto: „Z určitého hľadiska nemusíme morálnu nadradenosť považovať vôbec za iracionálnu. Niektorí psychológovia by si mohli myslieť, že podceňovanie morálky iných je pomerne racionálne. Náklady spojené s omylom, ak by sme určitého človeka chybne považovali za dôveryhodného, hoci taký v skutočnosti nie je, môžu byť vyššie ako v prípade, že by sme jeho morálku podcenili.“

Autori v štúdii píšu, že „ak vidíme veci uvedeným spôsobom, efekt iluzórnej morálnej nadradenosti môže pretrvať, sčasti preto, lebo predpoklad, že cudzí ľudia nie sú morálne majáky, má adaptívnu hodnotu“. V evolučnej biológii a psychológii sú adaptívne znaky také, ktoré nám pomáhajú prežiť a rozmnožiť sa.

Vedci však dodávajú, že definitívnu funkciu ilúzie stále nepoznáme.

Aktualizované 6. 2. o vyjadrenie hlavného autora štúdie. 

Dostupné z: 10.1177/1948550616673878

omyly mysle

Teraz najčítanejšie