„Čestný moslim“ Adolf Hitler obdivoval islam a staval mešity
Spresnené 9. 2. 2017 o 11:15: Vzťah fašizmu a islamu prešiel komplikovaným vývojom od vzájomného obdivu a spolupráce až po dnešnú proklamovanú nenávisť. Najzaujímavejšou epizódou, zvlášť z hľadiska našich tunajších obdivovateľov Adola Hitlera a nacizmu, je vzťah islamu a Tretej ríše.
Autor je zástupca šéfredaktora HistoryWeb.sk,
Historický ústav SAV.
Na konci článku sme 9. 2. 2017 pridali autorovu opravu dvoch nepresností.
Pomerne známe sú dobré vzťahy nacistov s Mohamedom Amínom al-Husajním, známym tiež ako Hadždž Amín al-Husajní. Al-Husajní bol arabský nacionalista pochádzajúci z jednej z najbohatších a najvplyvnejších rodín na území vtedajšej mandátnej Palestíny. Od roku 1921 zastával úrad veľkého jeruzalemského muftiho – bol teda náboženský a neskôr aj politický vodca rodiaceho sa palestínskeho národného hnutia a predsedom najvyššej moslimskej rady v mandátnej Palestíne.
Zároveň bol antisemita oddaný myšlienke bezkompromisného vyhnania Židov z Palestíny. Bojoval proti príchodu židovských prisťahovalcov do Palestíny a vyzýval na vraždenie. To sa nacistom pozdávalo. Náklonnosť však bola obojstranná. V roku 1933, niekoľko týždňov po nástupe nacistov k moci, telegrafoval nemecký generálny konzul v Palestíne Heinrich Wolff do Berlína, aby svojim novým šéfom oznámil nadšenie al-Husajního z nového nemeckého režimu.
Nacisti však boli zatiaľ opatrní, nechceli si za žiadnu cenu pohnevať Britov, ktorí oblasť mandátne spravovali. Hitlerova „Englandpolitik“ spočiatku v podstate vylučovala akúkoľvek spoluprácu s moslimami.
Al-Husajní sa medzičasom stal jedným z vodcov povstania proti Britom a jedným z hlavných iniciátorov nepokojov v roku 1929. V roku 1937 ho preto zbavili všetkých funkcií a musel ujsť do Libanonu. Povstanie nakoniec trvalo do roku 1939 a vyžiadalo si tisícky ľudských životov vrátane stoviek Židov povraždených v pogromoch, z ktorých mnohé sa uskutočnili na al-Husajního príkaz.
Aj po svojom úteku sám seba prezentoval ako vodcu arabského sveta a snažil sa nadviazať spoluprácu s fašistickým blokom. V roku 1940 pricestoval do Iraku, kde sa zmenila vláda a novým premiérom sa stal obdivovateľ a sympatizant nacistov Rašíd Alí al-Kilání. Spolu požiadali Hitlera o pomoc, na oplátku mali nacisti dostať irackú ropu.
Hitler spolu s Mussolinim kalkulovali s rýchlym postupom svojich armád v Afrike a k spojeniu s Irakom. Prepočítali sa však, Spojenci aj s pomocou československých jednotiek zastavili Rommelov Afrika korps pri Tobruku a El Alameine. Z nemeckej pomoci al-Husajnímu sa nakoniec nerealizovalo takmer nič.
Krvavý mufti, najlepší priateľ Adolfa Eichmanna
Briti nakoniec odpor v Iraku rozdrvili a al-Husajní musel znova ujsť. Tentokrát do Európy, kde ho čakalo vrelé privítanie. 10. novembra 1941 sa dostal do Ríma, 28. novembra už bol na známej návšteve u Hitlera. Hitler sa s ním spočiatku stretnúť ani nechcel, no nakoniec si len s málo svojimi hosťami rozumel tak dobre ako s al-Husajním.
Al-Husajní poctil Vodcu titulom „čestný moslim“ (spresnenie na konci článku), na oplátku dostal titul „čestný árijec“. V decembri 1942 otvoril al-Husajní Centrálny moslimský inštitút v Berlíne (Islamisches Zentralinstitut), kde bol predsedom. Postupom času sa stal jedným z najlepších priateľov Adolfa Eichmanna (spresnenie na konci článku).
Čo bolo hrôzostrašnejšie, al-Husajní osobne organizoval moslimské divízie SS, z ktorých sa obzvlášť veľkou brutalitou preslávila 13. divízia SS Handschar (niekedy v literatúre ako Handžár). Nebola však jediná, neslávne známe sú aj albánska 21. horská divízia SS Skanderbeg alebo chorvátska 23. horská divízia Kama.
Vo všeobecnosti to boli jedny z najbrutálnejších a najfanatickejších jednotiek, aké SS mala. Al-Husajní naverboval do nacistickej armády asi 30-tisíc moslimov, z ktorých niektorí boli medzi poslednými, čo bránili v máji 1945 Vodcov bunker a odmietali sa vzdať.
Nacisti – osloboditelia moslimov
Aj vďaka výraznej al-Husajního propagande vítala väčšina moslimov žijúcich na Kaukaze pri nacistickej ofenzíve roku 1942 nemecké jednotky ako osloboditeľov. Historik David Motadel z univerzity v Cambridgei venoval významnú časť svojho výskumu práve vzťahu nemeckej brannej moci a nacistickej ideológie k islamu počas nemeckého ťaženia na východe.
Islam bol v Sovietskom zväze postupne likvidovaný a moslimov komunisti považovali za svojich nepriateľov. V čase nemeckej invázie do ZSSR bola väčšina z 20-tisíc mešít, ktoré v roku 1917 existovali na území cárskeho Ruska, zničená alebo prerobená na rôzne kluby, reštaurácie, knižnice či iné ustanovizne.
Nacisti videli v moslimoch prirodzených spojencov proti slovanskému štátu. Navyše, z rasového hľadiska boli etnické skupiny krymských Tatárov a ďalších moslimských etník žijúcich v ZSSR „hodnotnejšie“ než podradné slovanské národy Ruska, Bieloruska či Ukrajiny. Islam bol navyše známy svojím militantným antikomunizmom a odpor voči sovietskej moci v moslimských oblastiach Stalinovho impéria bol dobre známou realitou aj pre nacistické velenie.
Frontová línia, ktorú vytvoril v lete 1942 postupujúci Wehrmacht, bola príliš dlhá a nestabilná, Nemci sa na Kaukaze neudržali dlho. Aj za krátky čas okupácie týchto území však pochopili, že ich vzťah k vo veľkej miere islamskému obyvateľstvu tejto časti sveta môže mať pre Tretiu ríšu v budúcnosti ďalekosiahle následky.
Nacisti začali na dobytých územiach takmer okamžite znovuotvárať mešity, dokonca stavať nové minarety a do škôl sa vrátila moslimská náboženská výchova. Miestnym lídrom vojenskí velitelia po dobytí územia symbolicky odovzdávali Korán a Nemecko bolo v pamfletoch a na plagátoch prezentované ako veľký priateľ islamu.
Nemci sa nakoniec z Kaukazu museli v januári 1943 postupne stiahnuť, úspech, aký ich politika v oblasti mala, si však zapamätali. Ich pozornosť sa prirodzene obrátila na moslimské obyvateľstvo Krymu, ktorý bol stále pod nemeckou kontrolou.
V jednom z pamfletov vyhlasovali: „Mohamedáni Krymu, ktorí sa po 25 rokoch môžu slobodne modliť vo svojich mešitách, bojujú v desiatkach tisícov v nemeckých uniformách proti boľševizmu a proti partizánskym skupinám“ (citované podľa Motadelovej štúdie, s. 795).
Moslimské modlitby za Vodcov život
Väčšinu Krymu dobyla nemecká skupina armád Juh v roku 1941 (Sevastopol sa bránil až do leta 1942). Nemci sa tu nakoniec udržali takmer dva a pol roka, do mája 1944. Hneď po invázii nariadil generál Manstein svojim vojakom, aby rešpektovali islam. Politika, ktorú tu viedli, bola podobná tej, ktorú neskôr aplikovali na Kaukaze.
Znovu sa zaviedli moslimské sviatky a dokonca sa deň oddychu po žiadostiach náboženských autorít zmenil z nedele na piatok (podľa nariadenia z 30. marca 1943). Goebbels si do svojho denníka 30. januára 1942 zapísal: „Po tom, čo im bolo povolené znova spievať z minaretov, Tatári definitívne prestali mať výhrady voči Wehrmachtu.“
Do marca 1943 Nemci otvorili na polostrove minimálne 50 mešít, pričom niektoré zdroje uvádzajú až číslo 150. Okrem nich zriadili Nemci asi 100 improvizovaných modlitebien, ktoré spravovalo približne 400 moslimských duchovných. Do škôl sa, podobne ako na Kaukaze, zaviedla moslimská náboženská výchova. Všetko kontroloval nemecký „Moslimský výbor“ (Mohammedanisches Komitee).
Opatrenia nacistov fungovali. Netrvalo dlho a miestny imám v Simferopole na konci modlitby vysvetľoval, že islam žiada od moslimov, aby sa spojili s Nemcami, a modlil sa za „rýchle víťazstvo v spoločnom cieli a dlhý život Führera, Adolfa Hitlera“.
Koncom roka 1942 pomáhalo Nemcom likvidovať partizánske hnutie približne 20-tisíc krymských moslimov. Koncom vojny nacisti dokonca oznámili, že na moslimských územiach ZSSR znovu zriadia muftiát, čím potvrdili svoju proislamskú politiku.
Nie všetkých moslimov však nacisti presvedčili a spontánne vznikal i odpor voči nacizmu. Ani to však moslimov nezachránilo, po nemeckom ústupe ich čakala brutálna odplata. Stalin rozkázal moslimov z Krymu a Kaukazu deportovať do Strednej Ázie a do Kazachstanu, množstvo moslimských kolaborantov bolo popravených.
Využívanie islamu nacistami svedčí o niekoľkých veciach. V prvom rade o chameleónskej podstate fašizmu, ktorý dokáže svoj politický program prispôsobiť okolnostiam a v mnohých prípadoch sa správa racionálne a vypočítavo – napríklad v ekonomických otázkach.
Preto sa niekomu neznalému problematiky môže zdať i program kotlebovcov „nefašistický“, pretože v ňom majú rovnú daň a podobne. To však nič neznamená, fašisti svoj program prispôsobia čomukoľvek, nemenná ostáva len ideológia. Ďalšou, nemenej podstatnou vlastnosťou fašizmu je nevyhnutná potreba nepriateľa – a to domnelého, alebo skutočného. Bez nepriateľa nedokáže fašizmus vytvárať strach a mobilizovať masy.
V čase, keď bol nepriateľom boľševizmus, moslimovia boli spojenci. V dobe, keď už európsku civilizáciu boľševizmus neohrozuje, islam bol podsunutý do roly nepriateľa. Ani to však neplatí univerzálne. Napríklad Gábor Vona, líder maďarského Jobbiku, v roku 2013 pri návšteve Turecka vyhlásil, že islam je poslednou nádejou ľudstva pred temnotou globalizmu a liberalizmu.
Jedno je však isté, naši domáci fašisti a obdivovatelia Hitlera sa jeho islamskou politikou rozhodne neinšpirovali.
Spresnenie
∗Pár dní po publikovaní článku ma upozornil Mgr. Jaroslav Drobný, PhD. z Katedry klasickej a semitskej filológie FF UK na nepresnosti v texte. V prvom rade al-Husajní zrejme nebol blízky priateľ Adolfa Eichmanna. Toto tvrdenie vzniklo z výpovedí Dietera Wislicenyho, no dnes ho väčšina serióznych historikov odmieta ako vykonštruované. Al-Husajní sa s Eichmannom stretávali pri oficiálnych príležitostiach. Druhou chybou je i v literatúre bežne tradovaný fakt, že al-Husajní dal Hitlerovi titul „Čestný moslim“. Ide pravdepodobne len o veľmi rozšírený hoax, pre ktorý neexistujú v relevantnej pramennej literatúre dôkazy. Al-Husajní však „čestným árijcom“ bol.
Záverom by som chcel zareagovať aj na obvinenia, ktoré musím kategoricky odmietnuť. Účelom tohto článku bolo poukázať na chameleónsku podstatu fašizmu, ktorý si vyberá to, čo mu momentálne vyhovuje, nie generalizovať v otázkach podpory nacizmu zo strany moslimov. Naznačená démonizácia moslimov ako celku je nepochopením podstaty môjho komentára. Tak, ako sa zločiny nacizmu netýkajú celého nemeckého národa, tak sa zločiny moslimov kolaborujúcich s nacizmom nevzťahujú na každú moslimskú komunitu. V tej slovenskej, ktorú si vážim, mám mnoho priateľov. V článku upozorňujem aj na odpor moslimov voči Hitlerovi, žiaľ, faktom ostáva i to, že existovala nemalá skupina vyznavačov islamu, ktorá s nacizmom kolaborovala.
Jakub Drábik
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
