Denník N

Shina z Longitalu: Alternatívna hudba nás pohodlne uživí

Foto – Vladimír Šimíček
Foto – Vladimír Šimíček

Nie je pravda, že cédečká sa už nekupujú, tvrdí speváčka a šéfka Slnko Records.

SHINA (vlastným menom Jana Lokšenincová) sa narodila v roku 1968 v Ilave, vyrastala v Novej Dubnici, vyštudovala ekonomiku a riadenie strojárskej výroby na MTF STU v Trnave. Päť rokov pracovala vo Francúzskom inštitúte v Bratislave, ďalších päť v časopise Kritika & Kontext. S partnerom Danielom Salontayom začínala v kapele Dlhé diely, s ktorou vydali päť albumov; ich spolupráca pokračuje dodnes v projekte Longital, kde majú na konte množstvo ďalších albumov (v roku 2016 vyšli dve CD Longital Suita a Divoko). V roku 2014 sa do kapely po dlhom čase vrátil bubeník Marián Slávka. Longital koncertoval v množstve krajín Európy aj zámoria, patrí k špičke našej alternatívnej scény. Shina vedie vlastné hudobné vydavateľstvo Slnko Records.

Kde ste sa zoznámili s Danom Salontayom?

O tom existuje viac verzií. Ja tvrdím, že sme sa zoznámili v starom divadle GUnaGU, kde som sedela s kamarátmi pri bare a on práve vychádzal z predstavenia, v ktorom hral. Predstavil mi ho spoločný kamarát. On si to zase pamätá tak, že sme sa zoznámili vo vlaku. Podľa mňa však majú lepšiu pamäť ženy.

V každom prípade to vyústilo do vzťahu a nakoniec aj do spoločného muzicírovania.

S kamarátmi muzikantmi sme veľa času trávili v Danovom byte. Vtedy učil na gymnáziu. Ležali sme u neho na zemi a nekonečne dlho počúvali rôznu hudbu. Až vtedy, v 90. rokoch, som narazila na muziku, ktorá ma konečne bavila – džez, world music, etno, americký folk a podobne. Akoby sa mi zrazu otvoril vesmír.

Postupne sme si boli s Danom stále bližší, lenže v roku 1997 odišiel študovať džez do USA, lebo chcel uniknúť z toho gymnázia. Štvalo nás to, lebo zrazu sme nemali miesto, kde sme sa mohli váľať a počúvať hudbu. Zistila som aj to, že mi Dano chýba, on zistil to isté, a tak som šla za ním. Dodnes sa smejeme na tom, že som ho dovliekla domov.

A vznikla skupina Dlhé diely.

Najskôr sme začali spolu bývať a žiť. Prvé dva roky to pritom vyzeralo na klasický romantický vzťah, ktorý prerastie do bežnej rodiny, vyvinulo sa to však zvláštne.

V treťom roku sme totiž zistili, že by sme si radi spolu zahrali, a tak sme to začali skúšať. Obaja sme už mali pomerne veľa vlastných pesničiek, rozhodli sme sa teda priviesť ich na svet.

Muselo ich byť fakt veľa, lebo za tri roky ste vydali päť albumov.

Najskôr som sa objednala u Jana Boleslava Kladiva, ktorý robil v experimentálnom štúdiu v rozhlase, a nahrala som pár vecí. Keď to Dano videl, chytila ho taká normálna mužská márnomyseľnosť, že začal nahrávať aj on. Štvalo ho, že ja, čo neviem na ničom poriadne hrať, som prvá. Jednoducho som ho vyprovokovala, a tak mal za dva mesiace hotový celý album.

Funguje teda medzi vami hudobná rivalita?

Je tam dodnes, hoci sme dlhoročný pár, ale už taká spracovaná.

Tým sa vysvetľuje, prečo znie jeden album Dlhých dielov ako vy, druhý ako on, a tak stále dokola. Akoby ste vaše veci nedokázali premiešať.

Áno, vtedy sme to mali medzi sebou podelené, navyše sme sa pred sebou aj dosť hanbili. Keď človek skladá, je to veľmi intímne, niekedy dokonca ešte intímnejšie ako sex. Niekedy je ľahšie sa s niekým vyspať, ako pred ním odkryť srdce či všetky intímne pocity.

Niekoľko rokov sme sa preto hudobne vzájomne objavovali, pričom sme si stále poctivo zachovávali svoje územia. Skončilo sa to až v roku 2004, keď sme začali pesničky skladať spolu.

Nemáte deti. Rozhodli ste sa tak zámerne?

Nie. Proti deťom sme nikdy nič nerobili, nepoužívali sme extrémnu ochranu, prvé roky sme dokonca na dieťa tak trochu aj čakali. Keby prišlo, tak by bolo. Potom som však vycítila, že situácia sa začala meniť.

Náš život sa začal uberať cestou, z ktorej sme začali šípiť, že deti asi nakoniec nebudú. Nie preto, že sme ich nechceli – jednoducho nám neboli dopriate. Nikdy sme sa však neskúmali, v čom je problém.

Pohltila nás hudba a prestali sme sa tým zaoberať. Zrazu som mala po štyridsiatke, a keď som sa obzrela za seba, uvedomila som si, že hudba zabrala všetok čas a priestor.

Nikdy na vás neprišli silné vlny materskej túžby?

Žiadne extrémne sa nevyskytli. Uvedomovala som si, že by som mala mať deti, že by som ich aj chcela, nikdy to však nebolo v polohe, že pre to teraz urobím všetko. Nechali sme to plynúť voľne.

Ľudia majú za sebou rôznorodé príbehy. Prečo by nemohol existovať aj ten náš? Zmierila som sa s tým a som spokojná. Život sa mi odvďačil inak. Z toho, že som bezdetná, som si fakt nikdy nerobila ťažkú hlavu.

Dokázali vás Dlhé diely uživiť?

Áno. Od roku 2001 som prakticky nerobila inú prácu než hudbu, Dano sa pripojil v 2003. Celkom pohodlne nás živí aj Longital.

Takže mnohí mainstreamoví muzikanti nariekajú, ako to nejde, a alternatívna menšinová hudobníčka sa pohodlne uživí?

Dá sa to, ale treba sa pre to rozhodnúť a pracovať na tom. Mne aj Danovi bolo jasné, že ak máme robiť výhradne hudbu, musíme sa ňou aj uživiť. A podarilo sa. Postupne pribúdali vystúpenia doma aj v zahraničí, a nakoniec sme mali dosť peňazí, že sme z nich splatili byt na Dlhých dieloch a neskôr si na hypotéku kúpili starý dom. Nie sme bohatí, ale nám to stačí.

V praxi to zrejme znamenalo, že ste sa museli začať aktívne ponúkať klubom.

Samozrejme, bolo si treba sadnúť k telefónu a k počítaču, volať, písať a vybavovať. Časom sa to naučíte. Je to náročné, lebo ak vás niekto nepozná, musíte ho presvedčiť. Lenže potom vás už poznajú, vedia, že ľudia na vás chodia, a zavolajú aj sami. Ani sme sa nenazdali a hrali sme v kluboch aj na festivaloch.

Nepremýšľali ste nad kompromisom, že urobíte veci, ktoré by mohli hrať aj rádiá? Nelákalo vás vypredávať veľké haly?

Väčšina toho, čo robíme, je náročná aj pre Rádio_FM. Neviem si však predstaviť, čo by ten kompromis mal znamenať. Ja by som možno ešte aj zavelila, aby sme to skúsili, Dano by to však rezolútne odmietol.

Navyše, dá sa spraviť jedna vec, ktorú by akceptovalo aj Rádio Expres, ale čo potom? Budú na nás chodiť ľudia, ktorým sa tá jedna skladba páči, aby zistili, že inak hráme niečo iné? Nemôžeme sa predsa pretvarovať.

Ak pred našich ľudí postavíte segedínsky guľáš, dajú si ho takmer všetci. Lenže dajte pred nich nátierku z avokáda a budú váhať. Ja mám chuť stále objavovať nové chute, nie dávať si rovnaké jedlo stále pripravované podľa rovnakého receptu.

U Jany Kirschner ľudia akceptujú segedínsky guľáš aj avokádo.

Lenže keby ju nemali napočúvanú zo starých čias, s projektom Moruša by nemala veľkú šancu. Ostal by asi len v úzkom kruhu ľudí, ktorí sú schopní počúvať aj takúto komplexnú hudbu.

Tým, že Janu ľudia poznajú od 90. rokov, majú ju vstrebanú a je im jasný jej príbeh, všetky ďalšie pokračovania, hoc aj menšinové, dokážu stráviť. Aj to však len sčasti, rozhodne nie všetci.

Vy na to idete priam antisystémovo – robíte dlhé pesničky s dlhými plochami bez spevu, so špecifickým frázovaním pri speve, zvláštnymi zvukmi, netradičnými harmóniami.

Lebo v tvorbe chcem byť absolútne úprimná. Nebudem sa riadiť systémom ani overenými vzorcami, lebo by som okamžite zablúdila. Ísť podľa vzorcov iných nie je cesta. Jeden zo vzorcov pre rádiá trebárs znie, že skladba má mať tri a pol minúty. Mňa to nezaujíma, objavujeme si svoje dĺžky. Pieseň sa má končiť, až keď to tak cítime.

Pri tvorbe vraj nemáte žiadny odpad. Znie to zvláštne.

Smejeme sa, že sme ekologická skupina. Nerobíme žiadne pesničky navyše, hoci máme veľký archív nespracovaných nápadov. Keď však pripravujeme album, je vopred jasné, ktoré nápady sa použijú. Viac nad tým nešpekulujeme.

Nikdy neprídu pochybnosti, že toto je slabé?

V každom z nás sa občas ozýva taký egoistický hlupáčik. V istom momente si začne strašne vymýšľať: „Čo keby sme niečo urobili inak, toto vyhodili a iné pridali?“ Musela som ho umŕtviť, lebo ma vždy doplietol. Overila som si, že sa musím držať výhradne svojej intuície.

Nemáte o tom s Danom hádky? Lebo toto znie ako číro ženský prístup.

Práveže nie. Dano je v tomto taká položena. Okrem toho, že dokáže byť márnomyseľný ako totálny chlap, v týchto veciach vie byť veľmi mäkký a počúvať aj svoju, aj moju intuíciu. Nikdy sme preto do seba nenarážali.

Aj o tom je mágia nášho vzťahu. A možno mi niekedy ustúpi len preto, lebo verí, že isté cesty viem nájsť lepšie, za čo mu potom tiež nechám veľa voľného priestoru.

Niekedy sa až smejem, ako veľa okolo neho chodím a nútim ho rozhodovať sa, čo vlastne chce – jesť, robiť, skladať. Na všetko odpovedá, že „nič“, „neviem“ alebo „hocičo“. A potom nech sa muži čudujú, že ženy v rodinách preberajú žezlo.

Kto vymyslel, že na gitare a basgitare budete hrať slákmi?

Dano. Robil to už dávno, mal nejaké vzory zo zahraničia. V Česku to skvele skúšal napríklad Radim Hladík. Dano to však dopracoval do podoby, že je jedinečný na celom svete. Ľudia v zahraničí nad jeho hrou priam žasnú.

On totiž slákom nevydáva zvuky na spestrenie ako ostatní, ale hrá priamo melódie. Ja som to na basgitare začala skúšať, keď som doma našla nepoužívaný slák, čím sme objavili zase nové zvuky. Smola je, že na basgitare je to možné len na jednej strune – na všetky by som potrebovala zaoblenú kobylku.

Vydavateľstvo Slnko Records ste si založili v roku 2001, aby ste mali kde vydávať svoje albumy. Všade inde vás odmietali?

V roku 2001 sme nemali takmer žiadne iné možnosti. Veľké vydavateľstvá si robili svoje komerčné veci, naša hudba bola iná. Ja som zase cítila potrebu doplniť naše hranie nejakou inou činnosťou.

Dohodli sme sa, že Dano bude vybavovať koncerty a venovať sa rozvoju kapely, a ja budem riadiť vydavateľstvo. Netušila som, do čoho sa púšťam, o hudobnom priemysle som nemala žiadne vedomosti.

Boli aj straty?

Nikdy, Slnko Records bolo vždy sebestačné. Rovnako ako pri hudbe, aj tu som si povedala, že ma to musí uživiť. Pôvodne som chcela vydávať len naše albumy, netušila som, že pribudnú desiatky iných interpretov.

Podmienkou bolo, že na podnikanie nesmiem nikdy doplácať, stále sa musí držať nad nulou. Ak by si na seba nezarobilo, nemalo by to zmysel. Z toho vyplynul aj spôsob fungovania – najskôr som všetko vyrábala ručne, a až keď som to predala, dokúpila som ďalší materiál.

Po troch rokoch sa to však už nedalo stíhať, a tak som prešla na klasickú priemyselnú výrobu. Obrovský prelom nastal, keď k nám prešla Jana Kirschner. V podstate celé vydavateľstvo prevrátila naruby.

Prečo si Jana zrazu vybrala malé vydavateľstvo?

To musí povedať ona. Keď už bola Moruša nahratá, spolu so svojím partnerom Eddiem obišli takmer všetky veľké vydavateľstvá u nás aj v Česku, s nikým sa však nedohodli. Keď ma Jana na jar 2013 oslovila, povedala som jej, že pre mňa je to priveľký projekt. Oni s ním mali veľké ambície, a na to som nebola pripravená.

Prišiel september, Jana mi znovu zavolala a povedala, že to musím urobiť, že už nemá inú možnosť. Skoro som odpadla, lebo to, čo sa mi na jar zdalo ako extrémne ťažké, sa mi mesiac a pol pred vydaním albumu zdalo ako nemožné. Trochu som váhala, ale nakoniec som súhlasila.

Ten rok bol celkovo zaujímavý.

Áno, lebo v júni 2013 vyšla aj Karnevalová vrana od Korben Dallas. Ešte v septembri pritom nebolo jasné, čo bude, nič extrémne sa nedialo, akurát skladba Otec žala úspechy na internete. A zrazu šialený úspech. Vyšiel aj úspešný album Katarzie, takže Jana to Morušou akoby len korunovala. V tom roku sa mi obrátil svet.

Keď vydávate nového neznámeho interpreta, ako sa rozhodujete? Či to bude dobre predajné, alebo stačí, že sa to páči vám? Nepochybujem totiž, že vám chodí obrovské množstvo nahrávok.

Chodí ich nenormálne veľa, najmä od roku 2013. Nestíham si všetky ani len vypočuť. Niektoré si pustím, nevládzem však odpovedať všetkým. Aj ma to mrzí, lebo osvetová práca tohto druhu je skvelá, nemám však na to čas.

Navyše, kto som ja, aby som posudzovala kapely a radila im, ako ďalej? S niektorými som to skúšala, a hoci to aj boli výborní muzikanti, boli akísi zadubení, napríklad tvrdili, že hudbou sa nedá uživiť.

Lenže kým sa toho klišé nezbavia, nemajú šancu, lebo na to nie sú mentálne pripravení. Mnohým som robila takmer psychoterapeutku, stretávala sa s nimi, zhovárala, radila im, ale bolo to ako hrach na stenu.

Aké teda máte kritérium?

Musí sa mi tá muzika páčiť, lebo ak si raz toho interpreta vyberiem, chcem s ním robiť dlhodobo. Zároveň ma tí ľudia musia inšpirovať, prinášať niečo nové aspoň v detailoch, vo výraze, v kompozícii, vo zvuku, teda v tom, čo stojí za to rozvíjať.

Neraz sa však ukáže, že som sa sekla, prípadne sa kapela rozpadne. To je v poriadku, žiadne vydavateľstvo nemá stopercentnú úspešnosť. Podstatné je, že som sa na každej z tých vecí niečo naučila. Aj na tých, čo sa nevydarili.

Vydali ste viac albumy viac ako štyridsiatim interpretom. Aký je pomer tých úspešných?

Všetko je v pluse, nemám na sklade žiadne extrémne zásoby toho, čo sa nepredalo. Na ničom som teda „nezahučala“. V tomto som celkom šikovná, že si viem porátať, koľko sa čoho môže predať. Ak sa prvý náklad predá, dorobím ďalší, prípadne rovno investujeme do nového albumu.

Janko Kuric mi nedávno hovoril, že cédečká už na odbyt nejdú, lepšie je ponúkať len single.

Ja si to nemyslím. Začala som predávať desiatky albumov, potom stovky, dnes predávam z niektorých titulov tisícky. Ak aj vynechám Janu Kirschner, ktorá predáva oveľa viac, vidím tu alternatívne skupiny, ktoré pokojne predávajú tisícky kusov.

Zrejme sa to však nepredáva v kamenných predajniach a na internete, ale priamo na ich koncertoch.

Jasné, že sa predávajú aj tam, je to veľmi dobrý spôsob odbytu.

Neviem si predstaviť, ako niekto príde do obchodu a pýta si Hvozd, Lublau či Ivanu Mer, kde výsledkom budú tisícky predaných kusov. S takým počtom už má problém aj mainstream.

Teraz ste povedali zvláštne prípady, lebo napríklad Hvozd aj Lublau som naháňala, aby nahrali svoje albumy, potom však zanikli, takže hoci som do nich vkladala nádeje, ďalej to nepokračovalo.

Na druhej strane nedávno vyšla Katarína Máliková, ktorej som dala urobiť tisíc kusov cédečiek, a už som musela dať dorobiť ďalších tisíc.

Lenže ona je vynikajúca.

Deň pred vydaním však netušíte, či to celé vyjde a koľko presne sa predá. Katarínu sledujem päť rokov, a toľko som aj čakala, kým bude mať svoj album hotový. Oplatilo sa, hneď na druhý deň z toho bolo pekný ohňostroj.

Inokedy to rastie pomalšie, napríklad Korben Dallas. Vyšiel prvý album, pár fanúšikov sa namotalo, potom druhý už na Slnku, hlavný boom však prišiel snáď až rok nato. A stál za to.

Na stránke ponúkate možnosť kúpiť si fyzický nosič, prípadne album vo formáte mp3, ktorý je lacnejší. O čo je väčší záujem?

Ľudia stále oveľa viac žiadajú fyzické cédečká. V žiadnom prípade nie sú mŕtve, ako sa občas tvrdí. Stále je dosť ľudí, ktorí chcú booklet, do ktorého po koncerte dostanú venovanie a podpis, nosiče sa stále dobre predávajú aj v obchodoch. Niektorí na tom zarobia toľko, aby mohli nahrať ďalší album.

Faktom je, že predajne CD zanikajú. U nás v meste je jedna, nosným biznisom je tam však iný tovar.

To je pravda, v takých predajniach idú na odbyt jeden, dva či tri kusy. Lenže ja mám tie albumy v mnohých predajniach vrátane kníhkupectiev, a pri takejto rozsiahlej distribúcii v Česku aj na Slovensku sú to v súčte solídne čísla.

Vidím ich každý mesiac. A ak jeden interpret predá mesačne pár desiatok kusov, pri ich veľkom počte to už nie sú zanedbateľné čísla. Ak pripočítate aj predaje na koncertoch, rozhodne to nie je na zahodenie.

Čo chystá Longital budúci rok?

Do roku 2013 sme veľa cestovali a našu scénu trochu zanedbávali. Preto sa teraz viac obzeráme po domove. Pokračujeme v spolupráci so sláčikovým kvartetom v projekte Longital Suita s novými pesničkami.

Dano ide robiť hudbu do filmu o Štefánikovi, ja by som niečo rada zložila a vydala sama. Mám rozrobenú zaujímavú vec so Slavom Solovicom. Uvidíme. Istotne však budeme mať veľa koncertov, na jar sa chystáme aj do Poľska. Nuda nám nehrozí.

Foto - Vladimír Šimíček
Foto – Vladimír Šimíček

Čo vlastne robili vaši rodičia?

Otec pochádza z lazov nad Púchovom, bol strojár, ktorý prišiel do Novej Dubnice, lebo neďaleké závody ťažkého strojárstva prijímali ľudí. Mama je z Hlohovca, mala obchod s látkami, nakoniec však šla do fabriky pracovať aj ona. Mojím cieľom zase bolo neskončiť práve tam.

Aká ste boli v puberte?

Možno rok som utekala na diskotéky do vedľajšej dediny, ale rýchlo ma to prešlo, lebo som nenašla parťákov, ktorí by sa ku mne hodili.

Počúvali ste už vtedy alternatívnu hudbu?

Nie, hudobne som smerovala inam. Odmalička som chodila na klavír, neskôr na spev, spievala som v školskom zbore aj vo folklórnom súbore. Hudobná škola ma však nebavila, lebo tým, že bolo presne stanovené, čo treba hrať, ma to unavovalo.

V štrnástich som zistila, že chcem skladať vlastné pesničky. V istom dievčenskom románe som objavila jeden text, a tak som ho zhudobnila. O hudobných žánroch – džeze či bluese – som nič netušila, bola som odkázaná na rádiá. V 80. rokoch však boli v hitparádach aj super piesne od Police, Stinga či Michaela Jacksona, Sade. Človek si nepomôže, má to zapísané v krvi.

Bolo vám jasné, že ak nechcete skončiť vo fabrike, musíte odísť preč?

Jasné. Nebolo tam čo iné robiť, všetci makali v továrni. Cítila som, že to nebude moja cesta, hoci som netušila, kam ísť. Na vysokú školu som však odchádzala s tým, že domov sa už nevrátim.

A hoci som vyštudovala strojárstvo, dokonca s červeným diplomom, už druhý deň po promócii som mala v hlave čisto. Všetko som to vyhodila a zabudla.

Bola Bratislava veľkým šokom?

Možno len v tom, že keď som vystúpila na hlavnej vlakovej stanici a šla autobusom do mesta, bola v ňom strašná tlačenica. To som dovtedy nezažila. Paradoxné je, že tento folklór v MHD prežil dodnes. Na samotné mesto som si však zvykla rýchlo.

Čo ste robili vo Francúzskom inštitúte?

Prvý rok som iba zdvíhala telefóny. Potom moji nadriadení prišli na to, že to nie je práca pre mňa, a tak som na ich podnet v tom malom kolektíve, v ktorom sme sa mali všetci radi, urobila kariéru: začala som tvoriť všetky grafické veci – bulletiny, plagáty na výstavy, tanečné predstavenia, všetko.

Prečo ste napokon odišli?

Francúzi, ktorých štát do týchto inštitútov vysiela, sa postupne obmieňajú, vždy prídu len na pár rokov. Z prvej várky, ktorá inštitút u nás otvárala, tam zrazu neostal nik. Zrazu som sa ocitla medzi ľuďmi, s ktorými som nedokázala pracovať.

Vtedy sa mi ozval Samo Abrahám, ktorý tam chodil do knižnice. Vravel, že ide zakladať časopis Kritika & Kontext a že či do toho nejdem s ním. Na starosti som mala redakciu, grafiku a zalamovanie. Bola to pre mňa ďalšia vysoká škola, hoci ja sama žiadna intelektuálka nie som.

Kedy budete mať s Danom svadbu?

Hm. (smiech)

Facebooková stránka autora rozhovoru tu – kliknite.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie