Čo sa Putin naučil o Rusoch z románu Mŕtve duše?

Mal ju rád dávno pred tým, ako sa stal ruským prezidentom. Predovšetkým v čase, keď pracoval ako agent KGB v Drážďanoch a mal čas na čítanie. Obľuboval knihu Mŕtve duše hlavne pre tému korupcie a poníženosti, ktorú Nikolaj Gogoľ majstrovsky vykreslil. Aspoň tak o tom píše Steven Lee Myers v knihe Nový cár – Vzostup a vláda Vladimira Putina.

Čo sa z románu z 19. storočia Putin naučil a čo nám táto kniha o Rusoch môže povedať dokonca aj dnes?

Ešteže ľudí pomrelo mnoho

Kniha Mŕtve duše (vyd. Odeon, 2016) je putovaním Pavla Čičikova po ruských guberniách. Chudobný mladík už skúsil všeličo, pracoval dokonca aj na úrade, ale všetky pokusy zlyhali a on skončil s toľkými peniazmi, s koľkými začínal.

Prišiel preto na celkom originálny nápad – skupovať mŕtve duše a zarobiť. Peniazmi získa priateľov a dôležité postavenie, myslel si.

„Keby som skúpil všetkých, čo umreli, dokým sa nepodávajú nové revízne zoznamy, keby som ich získal tak tisíc a keby na každého poručenská rada požičala povedzme dvesto rubľov, tak to máme kapitál dvestotisíc! A to je vhodná doba, nedávno vyčíňala epidémia a ľudí, vďakabohu, pomrelo mnoho.“

Čičikov to má premyslené, chodí preto od jedného gubernátora k druhému, je slušný, pozorný a všetci ho majú radi. Nemusí sa ani veľmi snažiť. Stačí pochváliť tých správnych ľudí, potľapkať po pleci, obdivovať šaty manželky náčelníka polície, ďakovať a hlavne sa usmievať. Má v tom už prax.

„Pozoruhodné však bolo, že tomu všetkému vedel dodať takú nejakú dôstojnosť  a správať sa vyberane. Nehovoriť ani nahlas, ani ticho, skôr presne tak, ako bolo treba. Skrátka všade bol za veľmi poriadneho človeka.“

A kým Gogoľ čitateľa priamo oslovuje a láka ho na zaujímavý príbeh, Čičikov už plánuje, koho navštívi, koľko duší skúpi a koľko na tom zarobí.

Duša plná protikladov

Každá kapitola románu, ktorý ruský spisovateľ písal v rokoch 1840 až 1845, je vlastne poviedkou o ruskom človeku. Postavy sa menia, strácajú sa, len Čičikov celý príbeh drží pohromade. Postupne tak odhaľuje život sedliakov, mužíkov, policajtov či gubernátorov.

Pre Gogoľa je dôležitejšia charakteristika postáv ako samotný dej. Napríklad statkár Nozdrojov je skôr gambler a alkoholik, ako poctivý hospodár, ktorý sa stará o rodinu a majetok. Na to, aby to čitateľ pochopil, stačia dve scény a niekoľko dialógov a Nozdrojova si možno jednoducho predstaviť. Aj v tom spočíva kvalita ruského autora.

A potom je tu jeho prístup. Gogoľ nie je nečinný pozorovateľ, do príbehu zasahuje svojimi monológmi a filozofickými úvahami. A, samozrejme, z konania postáv sa náležite vysmieva.

Opisuje ruské impérium, ktoré niektorí prirovnávajú  k Rímskej ríši. Zabúdajú pritom, že nie všetkým sa žije dobre. Rusi sú plní protikladov, učí Gogoľ čitateľa od prvej kapitoly.

Sú napríklad hrdí na svoju reč, lebo „nie je slova, ktoré by bolo také široké a úderné, až by vyrazilo spod samého srdca a prekypovalo životom, ako priliehavo prednesené ruské slovo“. No pri nadávkach radšej uprednostnia francúzštinu.

„V mene ďalšieho zušľachtenia ruského jazyka bola polovica slov z rozhovoru vôbec odstránená, takže bolo treba sa dosť často uchýliť k francúzštine, pretože v tej je to niečo iného a pripúšťali sa v nej výrazy oveľa ostrejšie ako tie zmienené.“

Rus si jednoducho zvykne na všetko, aj na „baiser“ (po francúzsky bozk) pri ruskom zvítaní. Dokonca si privykne aj na Kamčatku.

„Ruský človek všetko dokáže a zvykne si v akomkoľvek podnebí. Keď ho pošlete napríklad na Kamčatku a dáte mu len teplé palčiaky, napľuje si do dlaní, zoberie sekeru a začne si rúbať novú chalupu.“

Neklamať a nekradnúť

Ani Čičikov nie je iný. Na jednej strane je oportunista, ktorý sa drží otcovej rady, že sa má spoliehať skôr na kopejku ako na priateľa. Na druhej strane chce byť vzorný statkár, nechce podvádzať, klamať a kradnúť. Len keby to v matičke Rusi bolo také jednoduché.

Už na úradoch si nevie poradiť. Podstupuje peripetie, počas ktorých ho posielajú od dverí k dverám, až nakoniec pochopí, že riešenie sa skrýva v peňaženke.

„Čičikov vytiahol z vrecka bankovku a položil ju pred Ivana Antonoviča. Ten si ju ani nevšimol a ihneď ju prikryl knihou. Návštevník ho na ňu chcel upozorniť, ale úradník dal pohybom hlavy najavo, že to nie je potrebné.“

O románe Mŕtve duše sme sa učili na strednej škole. Písali sme si do zošita poznámky o Čičikovových úmysloch skupovať mŕtve duše. Málo sme však hovorili o tom dôležitejšom, a to, že Gogoľovo najznámejšie dielo je predovšetkým psychologickou štúdiou. Spisovateľ bol totiž výborným pozorovateľom a kritikom ruskej duše.

Keď mu totiž odpustíte jeho dlhočizné vety (napríklad 11-riadkové súvetie o konároch stromu), predstaví vám skutočného Rusa. Žiaľ, nielen toho z 19. storočia.

Veď aj v súčasnosti Rusovi „záleží na tom, aby sa blysol po boku niekoho, kto by stál na služobnom rebríčku aspoň o stupeň vyššie“. Keď ide do tuhého, „nad riešením dlho nerozmýšľa“ a zároveň „sa nerád priznáva, že niečo zavinil“. Ruský ľud je už raz taký, „nerád umiera prirodzenou smrťou“.

Román Mŕtve duše je o živote v najväčšej krajine na svete. Je o štátnej správe, ktorá bez úplatkov nefunguje, o honosných báloch v časoch, keď obyčajný ľud hladuje. No hlavne je o pochybách, čo s ňou bude. Možno aj preto sa Gogoľ v závere prvej časti pýta – „Kam sa rútiš, Rus moja, daj odpoveď?“, a možno práve preto sa to medzi riadkami pýta aj Steven Lee Myers vo svojej knihe o Putinovi.

Veď ani Gogoľ nám tú odpoveď napokon nedal. Keby tú druhú časť románu do veľkej miery nespálil, aj by sme ju poznali. Zostal nám len návod na to, ako lepšie pochopiť Rusov.

A nakoniec, možno sa odpoveď na Gogoľovu výzvu ukrýva v jej poslednej vete. Končí sa troma bodkami, pred ktorými zostalo ešte príznačné slovo „sotva“.