Pozrite sa, ako sa mení národná galéria
Jej dokončenie je ešte v nedohľadne, ale galerijný tím už vymýšľa program a expozície. Je to už rok, čo Slovenská národná galéria prechádza rekonštrukciou.
Pri dverách je nástenka. Z výstrižkov a obrázkov na nej pomaly vzniká predstava o výstave súčasnej grafiky, ktorú otvoria v Esterházyho paláci o pár mesiacov. Vedľa nej visí zarámovaný Koller, nad pracovným stolom je Lehocká, ale viac než o umenie tu teraz ide o architektúru, o okná, o fasádu, o podlahy, o stropy, o budúcich návštevníkov a hlavne o to, aby sa z budovy Slovenskej národnej galérie po rekonštrukcii stala celkom nová súčasť mesta.
„Až sa za to hanbím, ale veľmi ma to baví,“ hovorí riaditeľka SNG Alexandra Kusá vo svojej pracovni. Na stole má položenú oranžovú prilbu a vestu – nevyhnutnú súčasť návštev na stavenisku, lebo momentálne sa administratívna budova galérie ani Vodné kasárne inak nazvať nedajú. „Nikdy by som neverila, že dokážem riešiť toľko problémov naraz, ale vidím v tom zmysel. Dopracovala som to už tak ďaleko, že keď idem niekde v zahraničí na výstavu, viac než obrazy na stenách sledujem, ako sa tam človek zorientuje, z čoho sú vyrobené štítky s titulkami aj to, ako sa správa personál.“
Je to presne rok, odkedy národná galéria začala s rekonštrukciou. Je to šestnásť rokov, odkedy uzatvorila Dedečkovo premostenie Vodných kasární, ktoré dodnes na dunajskom nábreží fascinuje aj poburuje. A je to naozaj už pridlho, odkedy fungujeme bez plnohodnotnej národnej galérie so stálymi expozíciami domáceho umenia, hoci výstavy v Esterházyho paláci lámu rekordy návštevnosti. Stále je to ešte len začiatok a zatiaľ vyzerajú sľubnejšie skôr vizualizácie a plány na pracovnom stole než realita, ale deje sa to.
Nech všetko funguje
„Premena bude radikálna. Nefungovalo nielen to, čo bolo viditeľné, ale aj množstvo vecí vnútri: všetky rozvody, klimatizácia a ďalšie technológie – to všetko muselo ísť preč. Búracie práce už máme takmer za sebou a konečne začíname stavať aj nové časti,“ hovorí Alexandra Kusá o aktuálnom stave prác.
Na administratívnej budove neostali ani len obvodové múry – iba podlahy a nosné stĺpy; hlavný vchod dostal veľkorysú výšku; na fasáde aj vnútri sa odhalili zadebnené okenné oblúky; z niekdajšieho podzemného depozitára vzniká knižnica a nový depozitár má v hĺbke niekoľkých metrov už nové základy. Takmer jedinou pripomienkou toho, že toto je naozaj galéria, je pozostatok maľby Erika Bindera na jednej zo stien Vodných kasární.
„Nechceme tu nič, čo by nám neslúžilo – nič, čo by sme nevedeli poriadne a zmysluplne využiť. Nechcem, aby sme investovali veľa peňazí do niečoho, čo bude iba na efekt, ale reálne to pre nás nebude mať dobré využitie,“ hovorí Kusá. Jedna časť úloh sa týka samotnej stavby, paralelne však beží aj druhá línia – čo s budovou, keď bude hotová. Odkedy sa reálne začalo v areáli pracovať, stretávajú sa tímy ľudí z rôznych oddelení a plánujú.
„Je to striedavo vzrušujúce, desivé aj radostné.
