Bol som havloklausovec, už som len pravicový slniečkar

Autor je predsedom Občianskej konzervatívnej strany
a poslancom NR SR

Bol som havloklausovec. Väčšina ľudí na Slovensku zrejme ani netuší, že také slovo vôbec existuje. Niektorých to asi dokonca prekvapí. Nečudo. Dvaja Václavovia, ktorí zásadným spôsobom ovplyvnili náš ponovembrový vývoj, sa navzájom nemali práve v láske. Havel a Klaus priam stelesňovali odlišné chápanie politiky.

Spájal ich november 1989 a Občianske fórum. Havel symbolizoval návrat k demokracii, Klaus prechod k trhovej ekonomike. Pre mňa boli a naďalej sú obe veci úzko prepojené. Postupne som však stále viac vnímal rozdiely medzi Václavmi. A po rozdelení Československa aj vzrastajúcu averziu priaznivcov jedného voči druhému a vice versa.

My sme tu vtedy riešili Mečiara a mečiarizmus a tomu vyhrotenému sporu som z diaľky nerozumel. Čechom som závidel ich prezidenta aj premiéra. Zároveň. K obom som cítil rešpekt. K Havlovi ako k lídrovi Novembra a k československému prezidentovi, ktorého som nielen uznával ako politika a štátnika, ale ho mal aj rád ako človeka. Ku Klausovi ako k federálnemu ministrovi financií a k autorovi razantnej ekonomickej reformy. V názoroch oboch som nachádzal postoje, ktoré mi boli blízke, hoci ten druhý z nich mal v tej istej veci názor odlišný až opačný.

Havloklausovci

Masarykovská (Havel) a thatcherovská (Klaus) tradícia sa v mojom vnútri nebili. So sympatiami som sa pozeral na prezidenta ako morálnu autoritu prinášajúcu do verejného priestoru hľadanie čohosi, čo nás presahuje (Havel), i na snahu o dôslednú demontáž socializmu a o trhovú ekonomiku bez prívlastkov (Klaus).

Prechovával som hlbokú úctu k disidentom, ktorí za cenu osobných obetí vzdorovali komunistickému režimu (Havel), ale súhlasil som, že politiku majú v demokracii robiť štandardné politické strany (Klaus).
Uvedomoval som si dôležitosť našej príslušnosti k Západu, hodnotu transatlantického partnerstva aj potrebu ostať ostražitý voči obnoveným imperiálnym tendenciám Moskvy (Havel), zároveň som kriticky nazeral na centralizačné a socialistické tendencie v rámci Európskej únie (Klaus).

Uznával som význam občianskej spoločnosti (Havel) i to, že participácia nemá nahrádzať zastupiteľskú demokraciu a zodpovednosť za správu štátu majú niesť tí, ktorí na to dostali od občanov mandát vo voľbách (Klaus).
Pred vyše desaťročím som v jednej pražskej krčme (nebola to „pražská kavárna“) od českých známych mierne šokovaný zistil, že okrem klausovcov, ktorí nemajú radi Havla, a havlovcov, ktorí nemajú radi Klausa, existuje v Česku aj nepočetná skupina havloklausovcov, teda takých, ktorí uznávajú oboch Václavov. Okamžite som sa s tým termínom identifikoval. To som predsa ja. Havloklausovec.

Havlov pohreb a trápne z Klausa

Dnes by som sa už za havloklausovca označiť nedokázal. Hoci moje názory sa výraznejšie nezmenili. Zmenila sa však doba i môj postoj k Václavom. Havel zomrel pred piatimi rokmi, a keď som 23. decembra 2011 stál v dave na chladnom Hradčanskom námestí v Prahe, aby som sa s ním mohol rozlúčiť, bolo mi jasné, že už navždy ho budem mať zaradeného v kategórii ľudí, s ktorými som síce nie vždy súhlasil, ale názorové rozdiely sú úplne nepodstatné voči tomu, čo k nim cítim a ako ich vnímam. Koľko je politikov, o ktorých by ste povedali, že ich máte radi?

Na druhej strane Klaus dnes viac ako slobodný trh stelesňuje ten typ euroskepticizmu, ktorý vidí väčšiu hrozbu v Bruseli ako v Moskve. Ba dokonca v Moskve žiadny problém nevidí a proti Bruselu brojí v jednej línii so šíriteľmi putinovskej propagandy. To je veľmi ďaleko od môjho pohľadu na svet. Čo ako som bol kedy kritický voči bruselskému centralizmu, byrokracii, či socializmu, členstvo v Európskej únii vnímam ako vec našej civilizačnej príslušnosti k Západu. Som totiž pravicový slniečkar. A najsilnejšiu emóciu, ktorú vo mne v posledných rokoch Klaus dokáže vyvolať, je pocit trápnosti.

Pravda a láska

„Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ je možno najznámejší výrok Václava Havla. A zároveň najvysmievanejší. Pohŕdanie týmito slovami spája odporcov novembra 1989, ktorých mentálny svet dnes za riekou Moravou najlepšie reprezentuje Miloš Zeman s klausovcami. Tí prví ten výrok odmietajú ako cynizmus, tí druhí sa mu vysmievajú ako symbolu naivity. Označeniu za pravdoláskarov či slniečkarov sa dokonca bránia aj mnohí z tých, ktorých tak iní nazývajú. Berú to ako výsmech či dehonestujúce označenie od protivníkov, ktoré by nemali od nich prebrať. A platí to aj pre slovenských slniečkarov. Úprimne tomu nerozumiem.

„Pravda a láska jsou dvě nejposvátnější slova v každém jazyce – řekl bych, že to třetí je svoboda. A lidé, kteří je používají jako nadávku, nevědí, co činí, takže jim musíme odpustit. Nebo jsou to cynici, kteří si myslí, že žádná pravda a láska neexistují. A nebo ta dvě slova považují za cynismus, protože v současné době pravda a láska nevítězí,“ povedal minulý rok Roman Joch z pražského Občianskeho inštitútu.

Pravicový slniečkar

Pravdoláskarstvo, či slniečkarstvo, nie je o naivite a zatváraní si očí pred problémami. Asi najviac sa omieľa v súvislosti s migračnou krízou. Ani vo vzťahu k nej však nie je postojom, že všetkých prichádzajúcich treba prijať s otvorenou náručou, ako sa to často prezentuje. Človek si môže uvedomovať, že Európa nemôže prijať všetkých, ktorí by tu chceli žiť, byť si vedomý bezpečnostných rizík spojených s migráciou a podporovať tomu primerané pragmatické riešenia situácie, a napriek tomu si zachovať vedomie, že k ľuďom sa treba správať ako k ľudským bytostiam, rešpektovať ich ľudskú dôstojnosť a pomôcť tým, ktorí pomoc naozaj potrebujú.

Slniečkarstvo je však aj (a predovšetkým) o iných veciach, v ktorých sa premieta humanistický étos Václava Havla. O dôslednej obhajobe našej civilizačnej príslušnosti k Západu a nenabiehaní na bludy a konšpirácie putinovskej propagandy. O liberálnej demokracii a jej obrane proti tým, ktorí by ju chceli zničiť. O uvedomení si nebezpečenstva spočívajúceho vo fašizme a extrémizme. O základnej ľudskosti a citlivosti. O odmietaní šírenia nenávisti a vytĺkania politických bodov z prikladania polienok do vatry xenofóbie a neznášanlivosti. O presvedčení, že väčšina sa má k menšine správať slušne a s porozumením, nie hrubo a nepriateľsky. Bez ohľadu na to, či je tá menšina definovaná národnostne, etnicky, rasovo, nábožensky, či sexuálnou orientáciou.

Naďalej som presvedčený, že sloboda jednotlivca je jedna z najdôležitejších hodnôt, že potrebujeme viac trhu a menej štátu a že delenie na pravicu a ľavicu nestratilo svoj význam. Preto som pravičiar. Sloboda a ľudskosť sa však nevylučujú. A už vôbec nestoja proti sebe, ako sa nám to snažia nahovoriť klausovci. Preto som pravicový slniečkar. Havlovec môže mať pravicové názory, ale klausovec slniečkarom byť nemôže. Preto už nemôžem byť havloklausovec.