Denník N

Dobrodošli: Srbi prichádzajú po tisícoch, sú bieli a kresťania – aj tak sa ich bojíme

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kým vláda vlani nakupovala mobilné ploty, aby zadržali neprichádzajúcu utečeneckú vlnu, do slovenských miest dorazili robotníci z Balkánu. Nepripravené radnice zostali bezradné, ľudia majú obavy a napätie narastá.

Vitajte v Šali. V meste, kde sa odohráva migračná vlna v malom, v slovenskej verzii, ale naozaj a reálne. Podobností s tou ozajstnou je viac ako dosť: Nájdete tu ľudí, ktorí na novom fenoméne zarábajú, lokálnych politikov, ktorí radšej mlčia, ľudí, čo za všetkým vidia židovské sprisahanie, aj tých, ktorí sa boja toho, čo je pre nich cudzie. A pramálo záleží na tom, či ide práve o moslimských Arabov zo Sýrie, alebo kresťanských Slovanov zo srbskej Vojvodiny. Strach je možno nekonkrétny, ale je.

Boja sa aj obyvatelia bytovky Poplar. V Šali táto adresa patrí k tým lepším. Stihli ju postaviť tesne pred krízou v roku 2008 a byty boli pomerne drahé. Tomáš, ktorý tam býva, vraví, že si za tie peniaze mohol kúpiť menší dom. A keby vedel, čo sa o niekoľko rokov stane, aj by to urobil.

Bytovku postavila miestna firma pri bývalej škôlke pre alergikov. Pozemok obohnala plotom, vyasfaltovala parkovacie miesta pre nových majiteľov a časť škôlky prerobila na administratívnu budovu. Stála priamo vo vnútri areálu Poplaru. „Každý si myslel, že tam budú kancelárie, kde sa bude robiť od ôsmej do štvrtej. Nikomu to neprekážalo, aj keď vzdialenosť medzi bytovkou a budovou je len niečo vyše sedem metrov,“ vraví Tomáš.

Šaľa. Foto - Juraj Kovacs
Šaľa. Foto – Juraj Kovacs

Lenže prišla kríza a kancelárie noví nájomcovia nezaplnili. Dodnes nájdete na webe inzerát, kde firma budovu núka za 680-tisíc eur. Vlani na jeseň padlo rozhodnutie – prerobia ju na ubytovňu. „Nič nám neoznámili, len na stavebnom úrade požiadali o zmenu účelu stavby. Dozvedeli sme sa to tak, že sme raz ráno uvideli veľký kontajner a robotníkov, ktorí tam začali niečo búrať,“ spomína Tomáš.

V bytovke vznikla panika. Vás možno slovo „ubytovňa“ nevzruší, ale v dvadsaťtisícovej Šali sa už celkom zásadne spája s jedinou vecou. Srbi. Mesto, ktoré bolo vďaka niekoľkotisícovej maďarskej menšine vždy tak trochu multi-kulti, sa posledné mesiace vyrovnáva s masovým príchodom robotníkov zo Srbska, ktorým pracovné agentúry našli džob pri linke v neďalekom galantskom Samsungu.

Pred rokom tu neboli skoro žiadni, na jeseň už dve stovky. Dnes sa ich počet odhaduje na 350 a miestni podnikatelia s vidinou stáleho príjmu z obsadených postelí prerábajú každú vhodnejšiu budovu na novú ubytovňu. Šaliansky mestský poslanec Róbert Andráši vraví, že by ho neprekvapilo, keby sa počet robotníkov z Balkánu v Šali vyšvihol aj na tisíc.

Miestni reagujú rôzne. Niektorí s neurčitými obavami, niektorí racionálne, iní konšpirujú. „Firma Siddha, to je židovský názov,“ zvrtne sa nečakane debata s jedným šalianskym podnikateľom, keď hovoríme o firme zo skupiny, od ktorej si aj on kúpil byt v bytovke Poplar.

„Poviem to na rovinu, osobne nemám rád Židov, lebo vidíte, čo robia. Videl som, ako sa zdravia ‚šalom‘. Toto zoskupenie, tento ‚šalom‘, im je jedno, kto tu bude. Keď tu budú aj arabskí cigáni, keď tu budú aj vrahovia. Idú za ziskom. Keby sem mali doviezť černochov zo Somálska, tak ich sem dajú.“

Fakt, že slovo „siddha“ má pôvod v indických regiónoch, napríklad v sanskrite znamená „dokonalý“, mu v jeho úvahe neprekáža.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Dobrodošli. Posao u Slovačkoj

Úzky výťah sa pomaly štverá na ôsme poschodie šalianskej ubytovne Veža. Slabšie povahy tu ľahko chytia klaustrofóbiu. Keď v kabínke stojí človek sám, ešte to ide. No keď na štvrtom pristúpi usmievavý štyridsiatnik s hrnčekom instantnej kávy v jednej ruke, a taškou s čerstvo uvareným jedlom v druhej, je to už podstatne horšie. Pozerám, s akým proviantom mieri z kuchynky na svoju izbu, ale výťah zastaví skôr, ako sa to dozviem. Štyridsiatnik zamrmle dačo na pozdrav, ale urobí to tak nedbalo, že by mi význam ušiel aj vtedy, keby to bolo v slovenčine. V srbčine je to pre mňa ešte o niečo ťažšie.

Veža je viacjazyčná. Početné lístočky so zákazmi majú slovenskú, maďarskú aj srbskú verziu. Slovník je ostrý, pokuty prísne. „Zabranjeno lepljenje i pisanie po zidovima, ormarina i vratima! Kazna: 50 eur,“ čítam si na dverách svojej izby, keď sa dopracujem z výťahu k dverám číslo 812. Zákaz lepenia nálepok, plagátov a písania po stenách i skriniach, pozriem si pre istotu aj v materčine. Z vedľajšej izby, s ktorou sa delím o spoločnú kúpeľňu, počuť naliehavý spev srbského pesničkára. Slovám reprodukovanej hudby nerozumiem, ale tipol by som si, že spieva o láske k domovu.

Rozhliadnem sa po bezútešnej izbe. Špinavé obliečky, pofŕkané steny, linoleum neznámej farby, na radiátore zostala zabudnutá pokrčená vreckovka. Svetlo lampy privolané starým vypínačom zobudí molu. Čo by kto chcel, za 10 eur 37 centov na noc. Som tu päť minút, no tomu srbskému pesničkárovi začínam rozumieť. Aj mne sa cnie po domove. Našťastie, som tu len na dva dni. Tí z vedľajšej izby sú tu na dlhšej misii.

Cudzokrajná hudba je okrem dvoch plechoviek piva v ranných smetiach jednou z mála známok, že vedľa ktosi býva. Pesničkárova melódia čoskoro zmĺkne, susedia zrejme išli spať. Uprostred noci ma ešte zobudí menší hluk za dverami. Predpokladám, že sa vracajú chlapi z popoludňajšej zmeny v galantskom Samsungu. Stratia sa vo svojej izbe a ubytovňou Veža opäť zavládne ticho.

Deň obyvateľov Veže sa delí medzi ubytovňu, prácu a návštevu neďalekého Kauflandu. Aj čašníčka v bare na prízemí povie, že Srbi občas skočia na pivo, ale to skôr cez víkend. Väčšina nových šalianskych prisťahovalcov zažíva to, čo Nikola. Chlapec z Nového Sadu je na Slovensku len pár mesiacov. Do Samsungu išiel ťahať dvanásťhodinové šichty, lebo doma roboty niet. A ak náhodou je, zarobil by si možno niečo vyše dvesto eur. Tu to bude aspoň dvojnásobok. Ak sa posnaží, aj viac.

Nikola sem prišiel na inzerát jednej z agentúr, ktoré začali ľudí vo veľkom lákať na prácu v slovenských fabrikách asi pred rokom. Napríklad agentúra Largo. Jedno sídlo v Galante, druhé, pod značkou vojvodinského alterega s názvom Largo Plus, v Novom Sade. Inzerát na jej srbskej webovej stránke núkajúci robotu na Slovensku by našinca asi nenadchol. Dve eurá dvadsať centov na hodinu, dvanásťhodinové zmeny. S nadčasmi sa ráta automaticky.

Reklama na pracovnú agentúru Largo v Galante. Foto - N
Reklama na pracovnú agentúru Largo v Galante. Foto – N

„Minimálny počet hodín 180, maximálny 250,“ dočítate sa, keď kliknete na záložku s galantským Samsungom. Ten, kto za mesiac odmaká jedenapolnásobok bežného pracovného času, sa môže dostať nad 500 eur v čistom. S príplatkami ešte o niečo viac. Ubytovanie je zadarmo, doprava do Srbska aj kyvadlovka do fabriky tiež. „Jediná vec, za ktorú budete míňať peniaze, sú potraviny, ale niektorí zamestnávatelia poskytujú aj stravu,“ presviedča inzerát Larga v srbčine.

No zarobí si len ten, kto naozaj maká. V Šali mi hovoria, že v galantskej fabrike cítiť napätie. Slovenským robotníkom občas prekáža, ako sa Srbi správajú, v januári na túto tému odborári už zorganizovali tlačovku. „Chýbajú im základné hygienické návyky, naše upratovačky by vám vedeli rozprávať,“ sťažovali sa. Srbi v Galante si zase všímajú, že zamestnanci, ktorí nepracujú cez agentúru, majú platy vyššie. Samsung im v inzerátoch núkal aj bez nadčasov 700 eur v hrubom, príplatky a bonusy.

Ak to raz podpíšete, dostanete sa do mikrosveta, ktorý má pod kontrolou agentúra. Jej koordinátori komunikujú s ubytovňami, so zamestnávateľom, objednávajú autobusy, zaistia prepravu do Srbska. „Keď išli na sviatky domov, zvážalo ich zo Šale a okolia deväťdesiat autobusov,“ spomína jedna Šaľanka. Tak ako väčšine miestnych sa jej zlievajú do jednej masy. Nehovorí o Markovi, Nikolovi, Davorovi, nevšíma si početných vojvodinských Slovákov. Sú to prosto Srbi. Abstraktná masa, ktorá sa znenazdajky dovalila do mesta.

„Sú veľmi hluční a bijú sa“

Šaliansky podnikateľ z bytovky Poplar nemá pre srbských robotníkov dobrého slova. „Bežne sa bijú. Požívajú alkoholické nápoje, doslova chľastajú a správajú sa veľmi vulgárne. Je to národ s iným temperamentom. Robia veľký neporiadok,“ presviedča. Keď sa ho spýtam na nejaký osobný zážitok, povie, že on konkrétne žiadny nemá. „Ja chválabohu nemám konkrétny zážitok, len čo sú na nich sťažnosti. V noci sa túlajú po meste a ľudia majú obavu. Oni sú agresívni. Nie že by sme im nedopriali, aby tu Srbi robili. Lenže sú to mladé chlapčiská, ktoré si ten život inak predstavujú.“

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Tomáš z bytovky berie veci s väčším nadhľadom. Vie, že v Šali a okolí prakticky nie sú ľudia, ktorí by mohli a chceli robiť v okolitých fabrikách. Určite nie za peniaze, za ktoré sú ochotní robiť Srbi a Rumuni. „Tuto už nemá kto robiť, sú tu len ľudia, ktorí sú nezamestnateľní,“ vysvetľuje. „Srbi robia za menšie peniaze, ale robia. To, že sú hádky, asi súvisí s náturou, balkánskou horúcou krvou. Človek si na to musí zvyknúť.“ Svet vidí pragmaticky, no prekáža mu ubytovňa sedem metrov od jeho bytovky, navyše vo dvore, ktorý slúži aj ako rezidenčné parkovisko.

Developer síce obyvateľov presviedča, že v nej ubytuje Talianov, ktorí majú pracovať na výstavbe novej výrobne čpavku v šalianskom Dusle, ale ľudia v Poplare tomu neveria. „Prečo robia ubytovne v centre mesta, a nie pri fabrike?“ pýta sa Tomáš. Tak ako veľa iných, ani on nemá so Srbmi osobnú skúsenosť. Občas ich zahliadne v Kauflande. A tak ako veľa iných počul o bitke, ktorá sa zomlela ešte vlani pred letom.

Vtedy do mesta zahraniční robotníci iba prichádzali, bolo ich tu pár desiatok. Bol večer, chlapec s dievčaťom sedeli v bare. Prisadli si k nim traja Srbi. Dievčine robili návrhy, chlapec ich poslal preč. Potom si ho počkali vonku a skopali ho do krvi. Policajti útočníkov chytili, dnes už v Šali nie sú. No v pamäti miestnych sa incident drží už viac ako pol roka. Medzi rečou ho spomenie takmer každý, s kým sa v meste rozprávam.

V pozadí bytovka Poplar, vedľa nej v uzavretom dvore prázdna budova, ktorú prerábajú na ubytovňu. Foto - N
V pozadí bytovka Poplar, vedľa nej v uzavretom dvore prázdna budova, ktorú prerábajú na ubytovňu. Foto – N

Ťažko povedať, do akej miery ide o ojedinelú vec. Nie každý konflikt z baru sa dostane k policajtom. Možno by vám o niečom podobnom porozprávali aj v iných mestách, kam za posledný rok prišli robiť robotníci z balkánskych krajín. Príklad za všetky – vlaňajší október v Trenčíne. Jeden Srb si nadránom pýta cigaretu od 33-ročného muža. Muž ho ponúknuť odmietne, a tak mu Srb vytrhne z úst cigaretu, ktorú fajčí on sám. Pridajú sa dvaja krajania a muža dobijú tak, že sa musí liečiť osem týždňov. Policajti ich vypátrajú, príbeh sa dostane do miestnych novín. Útok niekoľkých konkrétnych výtržníkov sa veľmi rýchlo prenesie na celú komunitu – a zlý dojem zostane.

„Chodiť sem chodia, ale či by boli konfliktní, to neviem povedať,“ povie mi o Srboch majiteľ šalianskeho podniku, kde zvykli robiť cez víkendy diskotéky. „Perverzní sú,“ doplní ho čašníčka. „Vykrikujú po nás. Nevedia poriadne rozprávať ani po anglicky, ani po slovensky, väčšinou ukazujú rukami nohami, ale frázy typu ‚Si krásna‘ a ‚Poď sem‘, tie sa už naučili.“

„Troška viac si dovoľujú, ale len dokiaľ nezbadajú, že stačí,“ zamyslí sa ešte majiteľ podniku. „No myslíme si, že v meste cítiť viac agresivity a nepríjemností. Keď idú po meste, idú v tlupách, nikdy sami. Často samí chlapi, aj keď vidieť sem-tam ženy. Zatiaľ tu u nás nejaké riziko nepociťujeme, sem-tam sa ukážu cez víkend. Ale tu nie sú agresívni, skôr na uliciach sú odvážnejší.“

Pri pohľade na celoštátne štatistiky kriminality vidieť, že počet trestných činov spáchaných občanmi zo Srbska mierne stúpa: kým v roku 2014 ich bolo 19, v roku 2015 už 23 a za prvých desať mesiacov roka 2016 už 37. Stále však ide o zanedbateľný počet – napríklad za prvých desať mesiacov minulého roka ide o 0,1 percenta z celkového počtu asi 37-tisíc objasnených trestných činov. Je to asi toľko, koľko trestných činov u nás v tom istom období spáchali občania Rakúska. Podľa policajných štatistík sú za 97 percent trestných činov u nás zodpovední Slováci.

Z pár stoviek sú tisíce

Počet zahraničných pracovníkov u nás začal prudko rásť po roku 2015, keď sa firmy definitívne dostali z krízy a začali vyrábať vo veľkom. Najprv k nám začali prichádzať najmä ľudia z Rumunska, teda členského štátu Únie, pre ktorý neplatia prakticky žiadne obmedzenia. Dodnes je ich u nás najviac: v decembri 2016 Ústredie práce evidovalo asi 7400 Rumunov, ktorí sa zamestnali v slovenských firmách alebo boli dočasne vyslaní na výkon prác pri poskytovaní služieb. V januári 2014 tu boli asi tri tisícky Rumunov, nárast je teda viac ako dvojnásobný.

Počet cudzincov pracujúcich u nás rastie rýchlo aj vďaka Čechom, ktorých počet sa za dva roky zdvojnásobil a dosiahol 4-tisíc. Celkovo dnes na Slovensku robí 35-tisíc cudzincov; v roku 2014 to bolo len 20-tisíc. Firmám to aj tak nestačí. Podľa posledných vyhlásení premiéra Roberta Fica (Smer) sa už obzerajú aj po exotickejších trhoch, z ktorých by mohli vykryť nedostatok pracovníkov. „Objavuje sa čím ďalej, tým viac žiadostí zamestnávateľov o dovoz zamestnancov zo zahraničia, hlavne z oblastí, ako je Vietnam, Filipíny a Malajzia.“

So Srbmi je to iný príbeh. Ich krajina nie je členom EÚ a slovenská legislatíva neumožňuje slovenským pracovným agentúram, ktoré sa odborne nazývajú agentúry dočasného zamestnávania, zamestnávať cudzincov z tretích krajín mimo EÚ a ponúkať ich potom fabrikám. No každé nariadenie sa dá obísť. V tomto prípade agentúram stačilo vytvoriť si pobočku v inom štáte Únie, napríklad v Maďarsku, kde je agentúrne zamestnávanie cudzincov povolené. A potom ich vyslať na Slovensko.

Stačilo pár mesiacov a prišiel boom. Ešte koncom roka 2014 na Slovensku pracovalo niečo vyše päťsto ľudí zo Srbska. Koncom roka 2016 ich bolo desaťnásobne viac, teda takmer 5500. Veľká väčšina z nich len na dočasnú zmluvu s agentúrou, ktorá im dovoľuje zostať maximálne tri mesiace. A potom sa na obdobie troch mesiacov vrátiť domov. Či sa naozaj vracajú, to vám Srbi neprezradia. Boja sa o robotu, ale aj hnevu agentúr, s ktorými podpísali zmluvy.

Nečudo, už pracovné inzeráty im pravidlá vysvetľujú veľmi ostro: „V prípade, že prejdete k druhej agentúre počas trvania zmluvy, automaticky dostávate výpoveď, ste vysťahovaní z ubytovania a idete domov,“ píše sa na stránke Larga. „V prípade, že sa fabrike prestane dariť a začne prepúšťať zamestnancov, alebo ak skončíte vy, vraciate sa domov na vlastné náklady. Preto by ste mali mať so sebou vždy minimálne 30 až 50 eur.“

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Neskôr sa rozprávam s Alexom, ktorý na Slovensko zo Srbska prišiel pred dvomi rokmi a podarilo sa mu nájsť slušnú stálu robotu v trnavskej továrni PSA Peugeot. Alex už uvažuje, že si v meste kúpi byt. Hovorí mi o problémoch krajanov v iných mestách, ktorým sa až tak dobre nedarí. Špinavé ubytovne, vysoké pokuty agentúr, úmorná práca za malé peniaze. Neskôr od neho vyzvedám konkrétnosti, názvy agentúr a ubytovní, ale detaily zo života kamarátov radšej neprezrádza.

Dá sa predpokladať, že mnohí zo srbských robotníkov, ktorí prídu na Slovensko na dočasné papiere, neodchádzajú ani po troch mesiacoch. „Národný inšpektorát práce v roku 2016 zaznamenal 137 prípadov nelegálneho zamestnávania občanov Srbska, čo možno považovať za nárast oproti predchádzajúcemu roku 2015, keď boli odhalené len štyri takéto prípady,“ povedala Slavěna Vorobelová z Národného inšpektorátu práce. Z týchto prípadov bolo veľa takých, pri ktorých zamestnávateľ nesplnil podmienky zamestnávania cudzincov z krajín mimo EÚ – teda napríklad dodržanie trojmesačnej lehoty.

Gabčíkovo: Srbskí montéri namiesto azylantov

Rozľahlý areál Účelového zariadenia Slovenskej technickej univerzity v Gabčíkove pôsobí začiatkom februára pusto. Vonku mrzne, pred ubytovňami nevidieť nikoho. No ani po tom, čo sem z Rakúska prestali prichádzať azylanti, ktorí pred rokom a pol vyplašili miestnych obyvateľov natoľko, že proti nim zorganizovali referendum, budovy nie sú prázdne. Utečencov je tu už dnes len trinásť. Zato srbských robotníkov vyše štyroch stoviek.

Univerzita svoje ubytovne v Gabčíkove prenajímala robotníkom vždy. Pracovali tu opravári neďalekého vodného diela, pred desiatimi rokmi tu žili stovky robotníkov zamestnaných v bratislavskom Volkswagene, neskôr, keď otvorili závod Samsungu v Galante, tu bývali Vietnamci. Dnes ich vystriedali Srbi, pre ktorých tu objednali miesta pracovné agentúry.

Zariadenie STU v Gabčíkove. Foto N - Tomáš Benedikovič
Zariadenie STU v Gabčíkove. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Konflikty majú skôr medzi sebou,“ opisuje situáciu v neveľkej dedine riaditeľ zariadenia Zoltán Jaroš. „Keď sa stretne štyristo ľudí a každý má inú náturu, je to normálne. Jeden chce spať, a druhý počúvať hudbu, tak sa pohádajú. Ale nič extra. Väčšinu času robia alebo sú na izbách, maximálne sedia dole vo vestibule, kde majú wifi, a hrajú sa s telefónmi a tabletmi. Večer si zvyknú zaspievať, ale keď im človek naznačí, že je desať hodín, tak idú spať.“

Gabčíkovo ukazuje, že srbskí robotníci nie sú len fenoménom Šale či Galanty. Ďalšie stovky žijú ešte v Trnave či Nitre. Keď sa dostavia závod Land Rover Jaguar, bude ich tu zrejme ešte ďaleko viac. Riaditeľ Jaroš teraz premýšľa, ako na jar pripraviť pre nových obyvateľov program, ktorý by ich vytrhol zo stereotypu, a zároveň prelomil ľady medzi Srbmi a ľuďmi z dediny. Napríklad športový turnaj, s ktorým by pomohli miestni šachisti.

V Šali lokálni politici zatiaľ nad tým, že by sa mali zaoberať novou komunitou, veľmi nepremýšľali. Primátor mesta Jozef Belický reagoval po dvoch týždňoch. „Prílev cudzích zamestnancov začal niekedy okolo marca 2016. Stále intenzívnejšie som si všímal reakcie verejnosti. Väčšinou negatívny postoj k srbským pracovníkom sa stále stupňoval a stupňuje dodnes. Ja osobne som prítomnosť Srbov zaznamenal asi pri dvoch náhodných rozhovoroch v hypermarkete.“

Belický vraví, že obavy ľudí sa prejavujú na najmä na internete, aj keď často s realitou nekorešpondujú. „Bohužiaľ negatívny postoj verejnosti je aj živnou pôdou pre legendy o Srbskej kriminalite vychádzajúcej z balkánskej nátury. Nech sa stane akákoľvek výtržnosť alebo narúšanie verejného poriadku hneď sa hľadá spojitosť so Srbmi.“ Mesto chce v najbližších týždňoch zorganizovať konferenciu, kde sa spolužitiu so Srbmi bude venovať.

Keď sa pýtam miestneho poslanca Andrášiho, či samospráva spravila niečo pre nadviazanie kontaktu so srbskými robotníkmi v meste, súhlasí, že by také niečo robiť mali, a že to zastupiteľstvu navrhne.

Zatiaľ sa na radnici zaoberali len tým, ako zastaviť živelný vznik nových ubytovní v centre mesta a jeho širšom okolí. Zastupiteľstvo v januári schválilo návrh na zmenu územného plánu, podľa ktorého nebudú môcť v hustejšie obývaných lokalitách vznikať iné ubytovacie zariadenia, ako minimálne trojhviezdičkové penzióny a hotely. Samospráva dúfa, že tým lacné ubytovne vytlačí na okraj mesta. Skoro sa až núka otázka – a bude to stačiť?

Elena Gallová Kriglerová pracuje v Centre pre výskum etnicity a kultúry, ktoré sa zameriava na integráciu menšín a migrantov. Hovorí, že migrácia z Balkánu je realitou a s nedostatkom pracovných síl bude ďalej rásť. Naše samosprávy sú na to absolútne nepripravené. „Keď sme s nimi komunikovali v minulosti, hovorili, že u nich sa nič nedeje. No potom príde ku konfliktu, mestá spanikária a začnú reagovať represívne. Ak sa prisťahovalci začnú iba vytláčať na okraj miest, len sa tým potvrdí, že Srbov sa treba báť, a prehĺbi sa nedôvera,“ vraví Gallová Kriglerová.

„Rozumná samospráva by mala sledovať migračné pohyby. Viem si úplne dobre predstaviť verejné podujatie, kde sa stretnú ľudia, ktorí prichádzajú, aj bežní obyvatelia, a bude sa tam debatovať o tom, ako si nastaviť vzájomné spolužitie. Treba sa rozprávať s obyvateľmi o ich obavách. A aj so Srbmi sa dá porozprávať. To nie je o tom, že slovenskí obyvatelia sa musia prispôsobiť predstavám Srbov. Treba nájsť pravidlá vzájomného fungovania.“

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Podobne ako primátor Belický sa o situácii v Šali a okolí nechcú baviť ani ďalší skutoční aktéri tohto príbehu. V Largu, zrejme najväčšej agentúre, ktorá sprostredkúva prácu Srbom, sa dozviem, že spoločník firmy s médiami komunikovať nechce. Brány svojej továrne nechá zatvorené aj Samsung. „Ďakujeme za možnosť vyjadriť sa, ale vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti s redaktormi Denníka N zástupcovia Samsungu nebudú na otázky reagovať,“ odpisuje PR manažér firmy Tomáš Kočí.

Z Trnavy na Červenú hviezdu Belehrad

Vo veľkej hale trnavskej automobilky PSA Peugeot Citroen sa na páse pomaly posúvajú skelety nových áut. Citroën C3, Peugeot 208 a Citroën C3 Picasso, rad za radom tak, ako vo fabrike dostali objednávky z autosalónov. V obrovskom areáli dnes robí asi 3500 ľudí. Zo Srbska je približne 350, menšiu polovicu tvoria krajanskí Slováci z Vojvodiny. Rumunov je asi 60.

Pri linke stretávame Marka, ktorý prišiel do fabriky v decembri. Pochádza zo srbského Smedereva, kde, ako hovorí, by nezarobil viac ako 200, možno 300 eur. V Trnave dostane mesačne 600 eur v čistom, z nich zaplatí 90 eur za ubytovňu, zo zvyšku sa prežiť dá. Hovorca PSA Peter Švec spresňuje, že nástupný plat po skúšobnej dobe je v hrubom vyše 900 eur mesačne, v sume je však rozrátaný už aj trinásty plat či príplatky za nočné smeny. Priemerný plat vo výrobe a nižšej administratíve fabriky je dokonca 1330 eur.

Marko zo Srbska prišiel na Slovensko v decembri. Foto N - Tomáš Benedikovič
Marko zo Srbska prišiel na Slovensko v decembri. Foto N – Tomáš Benedikovič

Alex, ktorý mi pri rozhovore s Markom pomáha prekladať, je na Slovensku už dva a pol roka. Po slovensky hovorí tak, že už ťažko poznať, že je cudzinec. „Na srbskú pálenku dobre reagujú,“ smeje sa Alex, keď sa ho pýtam, ako vyzerá spolužitie so Slovákmi v Trnave. „Keď poviem, že som zo Srbska, polovica ľudí reaguje, že bratia a tak. A druhá polovica má predsudky. Najmä chlapi, babám, keď povieš, že si Srb, tým to neprekáža,“ smeje sa Alex ďalej. „Mal som problémy, keď som prišiel, asi aj preto, lebo som nevedel dobre po slovensky. Teraz je to už okej. Každého pol roka beriem Slovákov ku nám. Na diskotéky a na futbal, na Červenú hviezdu.“

Odbory aj tu hovoria o sporoch medzi Slovákmi a cudzincami, ale vedenie fabriky zdôrazňuje, že neprerastajú do vážnych konfliktov. Na rozdiel od iných firiem si tu ľudia za pásom nemôžu závidieť iné peniaze za rovnakú robotu. PSA si stráži, aby agentúrni pracovníci aj Slováci na zmluvu dostávali rovnaké peniaze, navyše tu agentúrne zamestnávanie nefunguje cez netransparentné maďarské pobočky. Výnimka od štátu Peugeotu umožňuje zamestnávať cudzincov z agentúr bez komplikácií – do kvóty 500 ľudí z krajín mimo Únie. PSA sa zameriava len na Srbov.

„Od roku 2015 nám začal stúpať dopyt. Muselo sa pracovať po sobotách, ale ani to nestačilo. Nešlo tak fungovať dlhodobo, a tak spustili nábor na štvrtú víkendovú smenu, na ktorú bolo treba osemsto ľudí,“ vysvetľuje hovorca automobilky Peter Švec, ako došlo k poslednému veľkému náboru zahraničných robotníkov. Firma vtedy najprv rozbehla kampaň na Slovensku, spolu s úradmi práce zorganizovala 80 náborových stretnutí po celom Slovensku. Pozvánky dostalo 5400 ľudí, zamestnali nakoniec len niekoľko desiatok. Väčšina nemala záujem, alebo neprešla úvodným sitom. Práca v automobilke totiž nie je úplne pre každého.

„Domáci trh nie je postačujúci,“ vraví Švec. „Tu v Trnave sme pod štyrmi percentami nezamestnanosti, čo sa blíži k tej prirodzenej. Je tu veľký počet ľudí, ktorí o prácu záujem ani nemajú. Prídu sem, aby dostali pečiatku.“ Nepomohlo by, keby automobilka zvýšila mzdy a bola tak ešte lákavejšia pre ľudí z východu Slovenska, kde štatistiky stále hovoria o tisícoch ľudí bez roboty? „Takáto otázka dobre znie,“ reaguje hovorca.

„Rokujeme o kolektívnej zmluve a vždy sme mzdy zvyšovali. V tomto regióne sme, čo sa týka platov, jedným z najlepších zamestnávateľov. No je to vždy otázka našich možností, ale aj dohody s odbormi.“ Neskôr, keď sa rozprávam s odborníkmi na zamestnanosť, hovoria, že tisícky ľudí v chudobných regiónoch držia doma exekúcie. Ak by sa legálne zamestnali, veľkú časť platu by im ihneď zobral exekútor, a tak sa im normálna práca nevyplatí. Nepolepšili by si.

Gabriel prišiel na Slovensko rped desiatmi rokmi z Rumunska. Foto N - Tomáš Benedikovič
Gabriel prišiel na Slovensko pred desiatmi rokmi z Rumunska. Foto N – Tomáš Benedikovič

V trnavskej automobilke sa obrázok abstraktnej masy balkánskych robotníkov s hroznou hygienou, o ktorej som počúval, pomaly rozbíja. Každú masu nakoniec tvoria ľudia. Ako Gabriel. Na Slovensku je už desať rokov a kým nepovie, že pochádza z rumunského mesta Târgu Mureș, považujem ho za slovenského krajana z Vojvodiny. V plynulej slovenčine cítiť len drobný akcent.

Začal ako operátor na linke, postupne sa vypracoval na majstra a dnes už zodpovedá za celú linku. „Od začiatku to tu bolo príjemné. Mal som okolo seba ľudí, ktorí pomáhali, najmä s jazykom, ale aj s prácou. Keď dostaneš pomocnú ruku zľava aj sprava, žije sa ti jednoduchšie.“ Gabrielovi sa podarilo uspieť v robote, ktorá zrejme nie je životným snom väčšiny z nás. Ale on je s ňou okej a darí sa mu. Má priateľku, hrá dedinský futbal za neďaleké Bučany a vie, že na Slovensku chce zostať.

„Je jedno, či ste v Rumunsku, v Taliansku alebo na Slovensku. Všade nájdete dobrých ľudí, aj zlých ľudí,“ vraví Gabriel. „Nemôžem povedať, že každý z nás, kto sem prišiel, je stopercentný. Ale to nemôže povedať nikto a nikde. Na začiatku je bežné, že ťa ľudia vidia ako cudzinca. Ale keď si robíš svoju prácu a ukážeš im zo seba to dobré, začnú v tebe vidieť človeka.“

Zahraniční pracovníci na Slovensku

Teraz najčítanejšie