Denník N

Európska únia v čakárni

Keby voľby v Nemecku vyhrala SPD vedená Martinom Schulzom a francúzskym prezidentom by sa stal Emmanuel Macron, Európa by dostala obrovskú šancu na renesanciu.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Pod náporom a v hmle neuveriteľne idiotského rozhodovania dvojtýždňového prezidenta USA nám európske udalosti unikajú cez prsty. Nielen – zatiaľ nesmelá – formulácia európskeho líderstva globalizačného procesu, ako zaznela na samite v Malte, ale aj síce tiché, zdráhavé, ale nevyhnutné rozhodnutie, ako na konzervatívny izolacionizmus Trumpa odpovedať.

Európe sa otvára šanca. No čo z nej reálne bude, je závislé od výsledku dvoch volieb: nemeckých a francúzskych. Skoro sme v našich médiách nezaznamenali historické rozhodnutie SPD, nemeckých sociálnych demokratov postaviť na čelo strany a zároveň nominovať ako vyzývateľa Merkelovej úspešného predsedu Europského parlamentu Martina Schulza.

Poznám tohto muža dlhé roky a pomerne dobre, pozoroval som jeho prácu dôsledne a občas mu čo-to aj poradil. Jeho prípadné víťazstvo by zmenilo mocenské pomery v Európe. Schulz je proeurópan dušou aj rozumom. Nie je – na moju ľútosť – priamym federalistom, ale nepochybne bojovníkom za to, čo by sme mohli nazvať efektívna a fungujúca Európska únia.

Schulzovo víťazstvo by bolo predovšetkým porážkou Merkel-Schäublovej politiky, politiky, ktorá rozdelila Úniu na veriteľov a dlžníkov, bohatý a stabilný sever a chudobný a nestabilný juh, ktorá až uzurpačne presadzovala medzivládne rozhodovanie v Únii.

To, čo Únia potrebuje dnes – a s ňou každá členská krajina –, je masívny investičný program prekonania regionálnych rozdielov vrátane miezd, ten pozitívny aspekt a podmienka stability eurozóny. Až po zospoločenštenie dlhu (a to vôbec nie metódou, že to zaplatia bohatšie krajiny, ale presným nastavením podmienok, ktoré musia plniť všetci).

Budovanie európskeho modelu sociálneho štátu – práve aj ako prostriedku vyrovnania ekonomických a sociálnych štandardov medzi štátmi. A to pri rozvinutí konkurencieschopnosti Únie ako celku: čo si od nej vyžaduje hrať skutočne dominantnú úlohu v globalizácii. A to aj v zahraničnej politike. Vidíme dnes, aké sú labilné Minské dohody o usporiadaní Ukrajiny, a to práve preto, že sú postavené len na nemecko-francúzskom tandeme a nie na EÚ a bez spoločnej platformy s USA.

Merkelovej gesto voči utečencom každý humánne zmýšľajúci človek iste privítal, ale urobila tak jednostranne nemeckým rozhodnutím a nie na základe sformovania jednotnej azylovej a migračnej politiky Európskej únie. Hospodárska stabilita Nemecka akoby podporovala pozitívny obraz Merkelovej, ale jej politika mala aj zásadné negatívne dôsledky, a to celoeurópsky. Víťazstvo Martina Schulza by otvorilo priestor tak pre sociálny štát, ako aj pre konkurencieschopnosť Európy. To je ten škandinávsky mix: nie konkurencieschopnosť neoliberálnym konceptom nízkych daní a odbúravania sociálnych práv, rovnako nie sociálny štát na úkor dlhov a obmedzovania optimálnych podmienok podnikania.

Skutočná konkurencieschopnosť je v uplatnení sa na svetových trhoch, v dynamickom prechode na zelenú ekonomiku, v technologických inováciách povzbudzovaných aj rozbudovaním európskeho obranno-bezpečnostného priemyslu. Nie iba zvyšovanie výdavkov na zbrojenie, podľa záväzkov v NATO, ale vytvorenie obranno-bezpečnostného systému na hightech logistike…

Jasná a rázna odpoveď Putinovmu expanzionizmu a Trumpovmu nacionalizmu á la America first…

Tento koncept je Schulzovi blízky. Počas posledných desiatich rokov ukázal schopnosť práve takejto ľavo-pravej kooperácie, ktorá marginalizovala extrémistov sprava a vťahovala radikálnu ľavicu do konštruktívnych riešení. Schulz bol jedným z hlavných zástancov aj presadzovateľov CETA, zmluvy s Kanadou, ktorá síce nie je dokonalou, ale ukážkou, ako by mohla stredová, ľavo-pravá koalícia viesť k európskemu progresívnemu líderstvu.

Ak k tomu pripočítam možné víťazstvo Emmanuela Macrona vo Francúzsku, tohto zapáleného sociálneho liberála, vtipného odporcu Trumpa a vášnivého proeurópana, tak v tandeme so Schulzom by Európa zažila skutočnú renesanciu. Nepreháňam. Po škandáloch pravicovej nádeje Francoisa Fillona predstavuje Macron najlogickejšie riešenie pre všetky demokratické sily vo Francúzsku, ako poraziť spiatočnícku a až trumpovsky demagogickú Le Penovú. To by aj na celoeurópskej úrovni otvorilo priestor na porážku extrémnej pravice, populistickej ľavice a protieurópanstva.

Jasne, že to všetko môže byť aj inak. No o tom je otvorený svet. A tak aspoň na tom by sme sa mohli zhodnúť, že za zachovanie tejto otvorenosti je potrebné spojiť progresívne sily vľavo, v strede aj vpravo. Víťazstvo Le Penovej vo Francúzsku by v kontexte Trumpovej nacionalistickej politiky znamenalo zásadný úder európanstvu a nadlho by zastavilo pozitívny svetový vývoj. Preto na všetkých úrovniach treba hľadať to, čo spája. Asi by som teraz vytýčil heslo: „Progresivisti všetkých smerov, spojte sa!“ Vidím, ako mi Marx niekde z očistca či z prednebia prikyvuje. A aha, aj Hayekovi zažiarili očká a pritakáva…

 

Teraz najčítanejšie