Denník N

Slovenským kresťanom na slobode záleží len vtedy, keď ide o nich

Modlitby moslimov v rakúskom Hainburgu. Foto N - Tomáš Benedikovič
Modlitby moslimov v rakúskom Hainburgu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kým opozícia v USA a na Slovensku na protimoslimské opatrenia reagovala približne rovnako, o cirkvách sa to povedať nedá. Americké boli silne kritické, slovenské mlčali.

Autor je teológ

Svetové i slovenské médiá v posledných dňoch venovali nemalú pozornosť prezidentskému nariadeniu Donalda Trumpa, ktorým zakázal vstup do USA pre obyvateľov niekoľkých väčšinovo moslimských krajín. Na Slovensku bol pritom o niekoľko dní neskôr schválený podobne znepokojujúci protimoslimský zákon. Reakcia verejnosti však bola diametrálne odlišná.

Na úvod ujasnime jednu vec: Trumpovo nariadenie i slovenská novela zákona sú jednoznačne zacielené na okresanie náboženskej slobody a v užšom zmysle sú atakom na tisíce úprimne veriacich moslimov. Nezáleží pritom vôbec na tom, ako nariadenie či zákon nazývajú ich autori, Donald Trump a Andrej Danko. Trumpova vláda nesúhlasí s označením „zákaz vstupu moslimov“, no predmetné nariadenie ním jednoznačne je. Nejde totiž o to, že zakazuje vstup do USA osobám z väčšinovo moslimských krajín – do nariadenia sa totiž dostala aj výnimka pre ľudí hlásiacich sa k menšinovým náboženstvám.

V skutočnosti tak zákaz platí iba pre moslimov zo Sýrie, z Iraku, Iránu, Líbye, zo Somálska, Sudánu a z Jemenu. Kresťanom z týchto krajín môže byť stále umožnený vstup do Spojených štátov.

Podobne je to v prípade zmeny zákona o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Na jednej strane sa jeho autori tvária, že nejde o nič protimoslimské. Ako uvádza dôvodová správa, cieľom má byť zamedzenie špekulatívnych registrácií „údajných cirkví a náboženských spoločností“. Islam pritom rozhodne nie je žiadnym údajným náboženstvom, no práve im zákon na dlhé roky zabránil v registrácii.

Rovnako je faktom, že napriek uvedenému zneniu dôvodovej správy sa v rozprave poslanci venovali primárne otázke islamu. Je tak evidentné, že Národná rada presadila jasne protiústavnú myšlienku: zamedzenie registrácie konkrétnej náboženskej skupine, a to tak, aby znenie zákona nebolo v otvorenom rozpore s ústavou.

V oboch prípadoch sa tak stretávame s protimoslimskou politickou agendou a protiústavnými zámermi politikov – pod maskou čistoty, ústavnosti a všeobecnej bezpečnosti.

Reakcie opozície

Reakcie opozičných politikov v USA a na Slovensku sú do istej miery porovnateľné. Prezident Kiska uvedený zákon po jeho prvom schválení parlamentom vetoval a vrátil späť do parlamentu. Poslanci najvýznamnejších opozičných strán SaS a OĽaNO zákon nepodporili. Výnimkou je len Igor Matovič, ktorý hlasoval kladne. (Juraj Droba za novelu hlasoval omylom.)

Nič z toho sa asi nedá porovnať s emotívnou reakciou lídra opozície v americkom Senáte, demokrata Chucka Schumera, ktorý na tlačovej konferencii s niekoľkými imigrantmi v pozadí neudržal slzy, ani s iniciatívou demokratov i časti republikánov, ktorej cieľom je zvrátiť Trumpov zákaz vstupu moslimom. Exprezident Obama Trumpovo nariadenie považuje za ohrozenie amerických hodnôt.

Napriek tomu na slovenskej politickej scéne, rovnako ako v prípade amerických politikov, zazneli viaceré silné hlasy obraňujúce náboženskú slobodu, ako aj slová odsúdenia útokov na konkrétnu a bezbrannú náboženskú komunitu.

Cirkvi a náboženská sloboda

V oboch prípadoch je však dôležité sledovať nielen reakcie politikov, ale najmä skupín, ktorých sa obmedzovanie náboženskej slobody priamo dotýka. Reakcie viacerých amerických a slovenských cirkví pritom nemohli byť rozdielnejšie.

Predsedajúca biskupka najväčšej americkej luteránskej cirkvi (ELCA) Elizabeth Eatonová vyzvala Trumpovu vládu, aby nezastavila programy na prijímanie utečencov: „Som presvedčená, že dočasný zákaz vstupu zraniteľným utečencom nezvýši našu bezpečnosť a neodzrkadľuje naše kresťanské hodnoty.

Namiesto toho spôsobí okamžité škody rozdelením rodín, rozvrátením životov a odmietnutím bezpečia a nádeje trpiacim bratom a sestrám.“

Podobne jednoznačne reagovala aj Konferencia katolíckych biskupov: „Spolu s ďalšími náboženskými predstaviteľmi znovu solidárne stojíme na strane tých, ktorých sa dotklo [Trumpovo] nariadenie – a zvlášť na strane našich moslimských sestier a bratov.“

Toto sú len dva príklady – Trumpov zákaz vstupu moslimov kritizovali mnohí predstavitelia ďalších kresťanských cirkví, ako aj iných náboženských spoločností. Spoločným menovateľom mnohých vyhlásení je práve volanie po náboženskej slobode pre všetkých vrátane moslimov.

Kontrast medzi uvedenými vyhláseniami a krokmi našich cirkevných predstaviteľov je očividný. Generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. Miloš Klátik sa k novým pravidlám registrácie náboženských spoločností nikdy kriticky nevyjadril. Ešte horšie z podobného porovnania vychádza arcibiskup Stanislav Zvolenský – a Konferencia biskupov Slovenska ako celok.

Slovenskí katolícki biskupi, na rozdiel od svojich amerických kolegov, nielenže mlčia – samotný arcibiskup Zvolenský na novoročnom stretnutí s predsedom vlády mlčal aj napriek tomu, že Robert Fico, rovnako ako mnohokrát predtým, opakoval svoj záväzok zabrániť vzniku „ucelenej moslimskej komunity“, ako aj nespočetnekrát vyvrátenú tézu: „nemôžeme o všetkých moslimoch povedať, že sú teroristi, ale každý terorista bol moslim“.

Samozrejme, situácia v USA nie je čiernobiela – a hoci Trumpove kroky kritizovali mnohí cirkevní predstavitelia, zvlášť medzi konzervatívnymi veriacimi a medzi evanjelikálnymi cirkvami by sme našli takých, ktorí protimoslimské opatrenia vítajú.

V tomto kontexte je však mlčanie slovenských biskupov limitne blízke postojom americkej kresťanskej extrémnej pravice. V boji za náboženskú slobodu neexistuje stredná cesta. Buď sme ochotní trvať na slobode a rovnakých právach pre všetky náboženské spoločnosti rešpektujúce právny poriadok, alebo súhlasíme s tým, že naša náboženská skupina bude naďalej privilegovanou na úkor náboženských skupín, ktoré nie sú ako my.

Prvá pozícia znamená jasnú podporu slovenským moslimom, druhá je zacielená na zachovanie súčasného nespravodlivého stavu. A je irelevantné, či sa druhý menovaný postoj prejavuje súhlasným mlčaním s Robertom Ficom, alebo otvorenými prejavmi náboženskej intolerancie.

Mlčanie má pritom širší rozmer: ak podľa nových pravidiel musí mať náboženská spoločnosť usilujúca sa o registráciu aspoň 50-tisíc dospelých členov, ako vidia svoje privilegované postavenie tie cirkvi, ktoré sú registrované podľa predchádzajúcich pravidiel, no ich počet sa k novému zákonnému limitu vôbec nepribližuje? Prečo sa k zmene zákona nevyjadrila žiadna teologická fakulta? Kde sú všetci kňazi, farári, kazatelia a iní aktívni členovia cirkví, ktorí bežne hovoria o tom, ako štát (údajne) znevýhodňuje cirkvi, napríklad v oblasti poskytovania sociálnych služieb? Slovenským moslimom predsa ide o oveľa základnejšie právo – právo vyznávať svoju náboženskú vieru za rovnakých podmienok, aké majú členovia dnes privilegovaných cirkví.

Proti novele zákona sa síce postavili niektorí jednotlivci, napríklad teológovia Ľubomír Martin OndrášekMartin Kováč, no mlčanie cirkví, teologických fakúlt a mnohých inak silných hlasov v radoch slovenských kresťanov bolo, bohužiaľ, oveľa silnejšie.

Moslimovia tu budú žiť aj naďalej

Moslimovia budú v tejto krajine žiť bez ohľadu na výšku limitu potrebného na registráciu náboženských spoločností. Teraz sa však hrá o to, či si spoločnosť na Slovensku uchová aspoň stopové prvky príčetnosti a nedopustí, aby sa predsudky voči bezbrannej menšine stali základom oficiálnej politiky.

Ak by si kresťania na čele s najvyššími predstaviteľmi svojich cirkví uvedomili, že sloboda náboženského vyznania nesmie byť ich vlastným privilégiom, bol by to správny krok k vytesneniu fašizujúcich či otvorene fašistických vyjadrení Fica, Kotlebu, Kollára, Danka či Mazureka na okraj – kam skutočne patria. Na konci dňa totiž platí, že v tejto krajine žijeme všetci spoločne. A žilo by sa nám o niečo lepšie, keby sa kresťania správali ako kresťania.

„Miluj svojho blížneho ako seba samého.“