Veľký prievan na tranzite Eugen Onegin

Celé generácie vzdelaných Slovákov a Sloveniek sa hnevali na rozmarného petrohradského elegána (a vraha svojho priateľa) Eugena Onegina a plakali spolu s vidieckou dievčinou Tatianou, ktorá sa doňho nešťastne zaľúbi. A možno aj pociťovali isté zadosťučinenie alebo skôr trpkú katarziu, keď Onegin neskoro, ale predsa Tatiane vyznáva lásku. Happyend sa však nekoná: ona je už vydatá za iného a česť jej nedovoľuje zapliesť sa s pochybným, i keď ešte stále milovaným gavalierom.

Odľudštený tranzit

Šťastie bolo tak blízko, spievajú v pôsobivom duete slávnej rovnomennej opery, ktorú v roku 1879, vyše štyridsať rokov od vzniku pôvodného Puškinovho veršovaného textu, skomponoval P. I. Čajkovskij. Či už ako veršovaný román, opera, alebo film (z početných spracovaní pripomeňme Weiglovu filmovú operu s Magdou Vášáryovou a Michalom Dočolomanským z roku 1988) príbeh nenaplnenej lásky ešte stále láka „šťavnatými“ postavami a bohatým a poetickým jazykom.

Keďže Alexander Sergejevič Puškin je už 180 rokov na pravde božej, s jeho Eugenom Oneginom si podľa európskeho autorského práva môže každý robiť čo chce. V divadle sú adaptácie klasiky veľmi obľúbené, rátajú však s tým, že väčšina divákov pozná pôvodný text a bude vedieť pochopiť a oceniť to, čo tvorcovia odhalili, dodali alebo ubrali. Keďže však adaptácie rôzneho druhu pribúdajú závratným tempom, ale klasika „verná autorom“ sa už nerobí a diváci čítajú čoraz menej, je stále ťažšie na klasické texty nejako nadväzovať. Ťažko sa zasmiať na pointe vtipu, ktorý ste prepočuli.

Tvorcovia Projektu Onegin bratislavského divadla SkRAT možno práve preto rezignovali na úsilie priniesť publiku pevnejšiu väzbu na text, na ktorý vo svojom názve odkazujú. Inscenácia sa odohráva na studenom medzinárodnom letisku, kde neskôr dokonca zastavia všetky lety pre husté sneženie. Videoprojekcia s výhľadom na letiskovú plochu a meniaci sa letový poriadok s typicky letiskovými zátarasmi vytvárajú jednoduchý, vizuálne pôsobivý odľudštený tranzitný priestor. Zároveň je to aj východisková metafora pre prácu s Puškinovým textom.

Samovar ako erotická pomôcka

Všetko, čo v inscenácii s Oneginom súvisí, je útržkovité, „priechodné“. Počujeme citáty z románu, operné árie, do toho zaznievajú vlastné texty hercov, letiskové hlásenia. Všetko to však počujeme zo záznamu, často so zámernými ležérnymi časovými posunmi. Spieva sa naživo, ale aj spolu s interpretmi zo špičkových nahrávok, v alúzii na avantgardy vytvoria „cestujúci“ aj voiceband. Pocit odcudzenia je ešte umocnený tým, že v celej inscenácii počúvame iba cudzie jazyky – ruštinu, nemčinu, angličtinu, otčenáš po aramejsky.

Fyzické prejavy hercov sa pohybujú od civilných cez tanečné až po takmer akrobatické. Opäť sa objavuje konštantná téma SkRAT-u, ktorú jeho jadro rozvíjalo už v prvom súbore Stoka – obsedantná túžba po láske, po telesnej blízkosti, ktorá je vždy komunikovaná ako absurdná, čo vytvára komický efekt. Starý nefunkčný ruský kávovar tak môže byť využitý ako fetiš, erotická pomôcka, zároveň však odkazuje na ruskú klasiku i súčasnosť.

Projekt Onegin je v kontexte Divadla SkRAT ambicióznym posunom k výraznejšej muzikalite, vizualite i fyzickému divadlu. Obávam sa však, že pre tých, čo nepoznajú román a cudzie jazyky, môže ostať najmä znôškou viac-menej zábavných, banálnych aj bizarných situácií. A to aj napriek tomu, že inscenáciou diváka sprevádza, niekedy aj texty prekladá, tajomná postava (Ľubo Burgr). Najviac pripomína divadelného principála, ktorý sa so šarmom sebe vlastným usiluje projekt odpromovať všetkými možnými spôsobmi. Plánovaný efekt priblíženia sa publiku sa však nedostavuje, naopak, pocit odcudzenia stúpa. Veru, poriadne to prefukuje na anonymnom letisku, ktoré by sa pokojne mohlo volať aj Eugen Onegin.