V Sýrii od začiatku vojny tajne obesili 13-tisíc politických väzňov

O tom, že byť vo väzení v Sýrii je peklo, sa hovorilo už minulý rok v auguste, keď vyšla prvá alarmujúca správa Amnesty International. Výpovede väzňov hovorili o masových celách, nedostatku výživy, neľudských trestoch a fyzickom i psychickom vydieraní. Obrázky priestoru vytvorené podľa spomienok väzňov, ktorí prežili, pripomínali peklo na zemi a 17 000 mŕtvych politických väzňov zase trpko navýšilo už aj tak nešťastný počet obetí vojny v krajine.

Podľa najnovšej správy Amnesty International však väzni vo väznici Saydnaya neumierajú len v dôsledku ponižujúcich podmienok a vytrvalého násilia. Každý týždeň, niekedy aj dvakrát, sa za stenami inštitúcie konajú masové popravy. Vždy v noci, v istú hodinu, v podzemí, aby sa do rána stihli mŕtve telá preniesť do masových hrobov.

Pri každej poprave umrie asi 50 ľudí smrťou obesením. V správe Amnesty, ktorá nadväzuje na predošlý „výskum z pekla“, 84 ľudí (bývalí strážcovia, sudcovia, väzni, ktorí unikli, právnici a medzinárodní experti na sýrske väzenia) hovorí o tom, ako sa za jednu noc zo sveta bez stopy vytrácajú ľudia, ktorých režim považoval za nepohodlných. Ich príbuzní sa nikdy o popravách nedozvedeli.

13 000 ľudí v masových hroboch

Od začiatku vojny v roku 2011 do roku 2015 podľa Amnesty v tejto strašnej rutine prišlo o život asi 13 000 ľudí, pričom väčšinou išlo o mladých mužov podozrivých zo sympatií s rebelmi.

Na podozrenie na prečin proti vláde pritom niekedy stačí iba obyčajná klebeta, vláda sa voči väzneným správa dlhodobo paranoidne a v celách drží množstvo „nevinných“.

Týchto 13 000 ľudí nebolo započítaných do minulej správy, ktorá hovorila o 17 000 mŕtvych. Znamená to, že vo väznici Saydnaya do roku 2015 umrelo približne 30 000 ľudí. Prieskum sa orientoval iba po rok 2015, no existuje veľmi vážny predpoklad, že rutina popráv a ľudskej degradácie v priestoroch väzenia funguje dodnes rovnako, ak nie ešte závratnejším tempom.

Problém je, že ak sa už do Saydnaye niekto dostane, len ťažko sa dostane von legálnou cestou. Súdne procesy síce za stenami inštitúcie prebiehajú, sú však natoľko arbitrárne a krátke, že ich nemožno považovať za legálne konania.

Okrem vyhrážania, fyzického násilia a ponižujúcich metód, ktoré sa pri týraní vo väznici bežne používajú, čelia väzni aj pokriveným procesom, ktoré len ťažko možno nazvať súdmi. Bez právnika, často pod tlakom fyzických trestov, po tom, čo im odopierajú kontakt s rodinou, prípadne rodinu využívajú ako nástroj pre vydieranie, sa väzni pred súdom priznajú. Ak sa nepriznajú, výsledok súdneho konania je rovnaký – väzeň je uznaný za vinného, cesta von je nemožná.

Bývalý sudca z väznice Saydnaya, ktorého výpoveď Amnesty použili ako jeden zo zdrojov o masových popravách, povedal, že „súd sa úplne vymyká sýrskej legislatíve. Pred popravou sa sudca opýta, či sa čin stal alebo nestal, a je jedno, či sa väzeň prizná alebo nie. Obesia ho… Tento súd nemá žiadny vzťah k zákonu. Nedá sa to ani nazvať súdom…“

Zomierajú akokoľvek a kedykoľvek

V masových celách sedí často aj viac ako desať ľudí na zakrvavených, lepkavých podlahách bez prístupu k hygienickým normám, lekárskej starostlivosti a jedlu. Umrieť môžu v týchto podmienkach rôzne.

Buď na dlhodobú podvýživu, odopieranie jedla a lekárskej starostlivosti, alebo na dôsledky týrania či bezdôvodného mlátenia. Také môže vyvolať napríklad aj pohľad na strážcu. Väzni majú totiž zakázané rozprávať sa, obzerať sa, pozrieť sa do tváre ľudí, ktorí ich väznia. Aj takáto chyba ich môže stáť život.

Bývalí dozorcovia z ciel pekelnej väznice si v správe spomínajú, ako chodili pomedzi cely a vypratávali mŕtvych. Jeden z nich zapisoval každé ráno, z ktorej cely ich aký počet odišiel, po chodbách na seba len kričali heslá ako „v jednotke mám troch“ a podobne.

Občas sa stalo, že umreli všetci v jednej cele naraz. Jeden zo strážnikov si spomína, ako jeho kolegovia rozmlátili hlavy naraz desiatkam väzňov, pretože porušili niektoré z absurdných disciplinárnych pravidiel.

Zaspával som pri tom, ako sa iní dusia

Hoci väzni o popravách v Saydnayi nevedeli oficiálne, mnohí si pamätajú na zvuky dusenia a lámania kostí v niektoré noci v týždni, väčšinou v pondelok a v stredu. Tí na spodnom poschodí počuli, ako pod ich nohami umierajú ľudia. Dusenie a chrlenie trvalo asi 10 minút.

Popravy prebiehali diskrétne, ani väzni až do poslednej chvíle netušili, kam ich vedú. Pod zámienkou, že ich presúvajú do civilnej väznice, niektorých z nich v noci zavolali z cely von.

Zaviazali im oči, no namiesto cesty von zo Saydnaye sa títo ľudia nevedomky vydali na cestu za popravou. Najprv sa ocitli v inej cele v pivnici, kde ich dozorcovia nechali čakať. Nakoniec ich v tej cele zmlátili, premiestnili ich do inej časti budovy v podzemí a tam ich obesili. Väzni často zistili, čo ich čaká, až keď im umiestnili slučku na krk.

Tu sa však zverstvo nekončí. Vzhľadom na to, že boli takmer všetci vo väzení podvyživení a často išlo iba o mladých chlapcov malého vzrastu, ich váha na smrť udusením nestačila. Vtedy dozorcovia potiahli ľudí za nohy, aby im zlomili väzy. Keď všetkých prehlásili za mŕtvych, ešte v tú noc telá premiestňovali do masových hrobov, aby zmizli spolu s menami obetí bez stopy.

Väznice potrebujú medzinárodný dohľad

Podľa Amnesty International sa popravy takéhoto rozsahu v akomkoľvek štáte nemôžu konať bez vedomia najvyšších politických elít. Je podľa nich jasné, že vláda Baššára Asada o popravách minimálne vie alebo prebiehajú v jej réžii.

Saydnaya je detailne vymyslené bludisko, ktoré slúži na to, aby ľudí ponížilo, degradovalo, znechutilo, vyhladovalo a nakoniec, keď už nikto nevládze, zabilo.

Pred mierovými rokovaniami o Sýrii v Ženeve vyzýva Lynn Maalouf, riaditeľka prieskumu v kancelárii Amnesty v Bejrúte, aby sa k vojnovým zločinom z otvoreného frontu začalo prihliadať aj na utrpenie ľudí v sýrskych väzniciach.

„Žiadame, aby sýrske autority okamžite zastavili mimosúdne popravy vo väznici Saydnaya a aby najbližší spojenci sýrskej vlády, Rusko a Irán, dotlačili sýrske autority k ukončeniu krutých a smrteľných metód väznenia v krajine, nielen vo väznici Saydnaya, ale vo všetkých vládnych väzniciach v Sýrii.“

Amnesty ďalej vyzýva OSN, aby sa okamžite pustila do nezávislého vyšetrovania v tejto téme, no najmä aby Bezpečnostná rada nezatvárala pred utrpením v sýrskych väzniciach oči. Lynn Maalouf navrhuje, aby OSN trvala na rezolúcii, ktorá by sýrske autority prinútila do svojich väzníc prijať ľudí, ktorí by mohli ich stav monitorovať na účely medzinárodného vyšetrovania.

Jediná možnosť, ako v súčasnosti niečo o stave väzníc v krajine zistiť, je hovoriť s ľuďmi, ktorí prežili a ušli.