Ako v ruskom väzení umučili Sergeja Magnitského (ukážka z knihy Zatykač)

Ukážka z knihy Zatykač (Ako som sa stal Putinovým nepriateľom č. 1), ktorú napísal Bill Browder a na Slovensku ju vydal Zelený Kocúr.

Sergejove bolesti sa počas nasledujúcich hodín ešte väčšmi zhoršili. Zo všetkých síl sa držal. Keď sa konečne o pol desiatej večer zjavili dvaja strážnici a otvorili dvere na cele, po tvári mu stekali slzy. Bol v agónii.

Tam si ešte počkal ďalšiu polhodinu, kým si sestrička komótnym tempom dorieši nejaké papiere. Skrčený Sergej si tisol kolená k hrudi, aby takto zmiernil bolesť. Keď sestrička dokončila svoju prácu, panovačne vyštekla: „Takže čo chcete?“ Sergej sa doslova triasol a cez zaťaté zuby pomaly precedil: „Mám neznesiteľné bolesti. Odkedy ma pred mesiacom priviezli, opakovane som žiadal, aby ma vyšetril lekár.“ Sestra bola očividne otrávená: „Ako to myslíte, že vás nevyšetrili? Prezreli vás predsa v predchádzajúcom stredisku zadržania!“ „Áno a predpísali mi liečbu a operáciu. No tu sa tým viac nikto poriadne nezaoberal.“ „Kedy ste sem prišli? Iba pred mesiacom! Čo teda chcete? Aby sme vás liečili každý mesiac? Mali ste sa liečiť, kým ste boli na slobode.“

Prečítajte si

Rusko je Kafka na steroidoch, rozpráva bývalý najväčší investor v Rusku. Smrť svojho právnika pomstil sankciami

„Na slobode som nemal zdravotné problémy. Ochorel som až vo vyšetrovacej väzbe.“ „Nevymýšľajte si,“ zahriakla ho sestrička a poslala ho preč s tým, že ak potrebuje lekársku pomoc, nech si podá písomnú žiadosť. Strážnici odviedli Sergeja späť do cely. Bolesť nakoniec ustúpila a on upadol do nepokojného spánku. Teraz už bolo jasné, že trestný aparát úmyselne odopieral Sergejovi lekársku opateru.

Chorobu, ktorá sa uňho rozvinula vo väzbe, využívali ako nástroj mučenia. Vedeli, že žlčové kamene patria medzi najbolestivejšie zdravotné problémy. Na Západe človek vydrží znášať tie bolesti dve hodiny, ale potom sa doplazí na pohotovosť, kde mu lekári okamžite podajú morfium a až potom ho ošetria. Sergej musel čeliť bolestiam bez akéhokoľvek ošetrenia či utišujúcich liekov skoro štyri mesiace. Podstúpil nepredstaviteľné utrpenie.

Sergej a jeho právnici napísali vyše dvadsať žiadostí všetkým možným zložkám väzenského aparátu, orgánov činným v trestnom konaní a justičného systému v Rusku a zúfalo sa dovolávali poskytnutia lekárskej starostlivosti. Väčšinu týchto petícií úrady ignorovali. Dostali sme niekoľko odpovedí, ktoré však boli šokujúce.

Major Oleg Silčenko napísal: „Žiadosť o lekársku starostlivosť v plnom rozsahu zamietam.“ Alexej Krivoručko, sudca tverského obvodného súdu, odpovedal: „Vaša žiadosť o prešetrenie sťažnosti na odopieranie lekárskej starostlivosti a kruté zaobchádzanie sa zamieta.“ Andrej Pečegin z prokuratúry napísal: „Neexistuje žiaden dôvod pre zásah prokurátora.“ Sudkyňa Jelena Stašinová, jedna zo sudcov, ktorí nariadili predĺženie Sergejovej väzby, odpovedala: „Z moci svojho úradu som sa uzniesla, že vaša žiadosť o preskúmanie lekárskych záznamov a podmienok vo väzbe je irelevantná.“

Kým Sergeja takto systematicky týrali, začal ho pravidelne navštevovať nejaký muž. Odmietol udať svoju totožnosť i organizáciu, ktorú zastupoval. Zakaždým, keď prišiel, strážnici odviedli Sergeja do úzkej miestnosti bez okien. Stretnutia netrvali dlho, lebo ten muž vždy zopakoval len jednu vetu: „Urobte, čo od vás žiadame, inak sa vaša situácia bude len zhoršovať.“ Sergej sa na muža vždy len díval a odmietol poslúchnuť.

Človek nevie, koľko utrpenia znesie, pokiaľ nie je nútený utrpenie znášať. Sám neviem, ako by som sa správal v takej situácii, a asi to nevedel ani Sergej, kým jej nemusel čeliť. A predsa – napriek tomu, že sa jeho životné podmienky zhoršovali – odmietol poskytnúť krivé svedectvo. Sergej bol zbožný pravoslávny človek a neporušil by deviate (u katolíkov a protestantov ôsme) Božie prikázanie: Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu. Za žiadnych okolností by sa nepriznal k zločinu, ktorý nespáchal, ani by proti mne krivo nesvedčil. To by bolo pre Sergeja zrejme oveľa ničivejšie a bolestnejšie ako akékoľvek fyzické týranie.

Bol to nevinný človek, zbavený akéhokoľvek kontaktu so svojimi drahými, zradený zákonom, ignorovaný byrokratmi, mučený za múrmi väznice, v stále horšom zdravotnom stave. No aj v tých najzúfalejších podmienkach, keď už mohol mať naozaj vážne dôvody na to, aby sa svojim trýzniteľom podvolil, neurobil to. Nezradil svoje presvedčenie, ani keď prišiel o svoju slobodu a zdravie a nezradil by ho, ani keby ho to malo stáť život. Nepoddal sa.