Denník N

Ako zmeniť mesto pre všetkých? Vo Viedni to dokázali, v Prahe nakreslili, Bratislava sa pripravuje

Publikácia WPS
Publikácia WPS

Pražské združenie Women Public Space pripravilo publikáciu, ako majú architekti, urbanisti a mestá pri plánovaní verejného priestoru myslieť na rôzne skupiny ľudí.

Vysoké obrubníky, úzke chodníky, nevhodné lavičky, nezdolateľné schodiská a nebezpečné miesta. Architekti a radnice pri plánovaní miest často zabúdajú na to, že v nich bývajú aj starí ľudia, rodičia s deťmi, ženy či ľudia so zdravotnými ťažkosťami.

Verejný priestor v strednej Európe podľa pražského združenia Women Public Space (WPS) väčšinou dobre slúži zdravým a ekonomicky aktívnym ľuďom. Tí však podľa WPS tvoria iba niečo vyše polovicu obyvateľov miest, zvyšok sú seniori a mladí do 18 rokov.

„Populácia starne. Ak k tomu pridáme pohlavie a etnický pôvod, skupiny užívateľov sa zásadne líšia. Každá má iné potreby, ale všetci by mali dostať príležitosť využívať verejný priestor,“ tvrdí združenie.

V Bratislave je na uliciach a v budovách stále zásadný problém aj so základnou bezbariérovosťou pre kočíky a invalidné vozíky. Podľa architekta Igora Marka nie je veľmi priateľské mesto.

„Viacnásobné to platí pre ženy a deti. Ulice a verejné priestory pôsobia agresívne. Rozbité chodníky sú plné áut, kľučkujeme cez nepriechodné a zanedbané križovatky a často blúdime v zanedbaných temných a neosvetlených častiach mesta.“ Téma strachu a bezpečnosti je podľa Marka mimoriadne dôležitá a často podceňovaná.

„Porozumenie psychológii a emóciám spojeným s mestským prostredím nám priblíži mnohé nepoznané súvislosti, ktoré sú pre kvalitu mesta dôležité,“ hovorí Marko.

Hlavná architekta mesta Ingrid Konrad vidí bratislavské ulice najmä pre povolené parkovanie na chodníkov ako neprehľadné a v noci pocitovo nebezpečnejšie. No tvrdí, že sa plánovanie verejných priestorov posunulo aj v Bratislave a prvoradé kritériá sú bezpečnosť a bezbariérovosť.

Dôležitú rolu podľa architektky hrá údržba zelene vo verejných priestoroch – prerastené kríky až do húštin pôsobia pri peších trasách nebezpečne, aj pri dobrom verejnom osvetlení.

“Prehodnocovali sme napríklad aj užívanie lavičiek na ležanie ľuďmi bez domova a z pravidelného pozorovania sme zistili, že lavičky osadené na okraji námestí alebo predpolí budov pri chodníkoch, na ktorých parkujú autá sú týmito skupinami najviac obsadzované, pretože sú opticky skryté. Ďalší dôvod dostať autá z chodníkov v takýchto lokalitách,” hovorí Konrad.

Pre Bratislavu pripravujú manuál verejných priestorov, ktorý podobne zohľadní aj potreby rôznych skupín. “Iné typy priestorov vyhľadávajú dievčatá, iné chlapci a v rámci verejných parkov a obytných vnútroblokov sa dnes ponúka málo priestoru práve týmto skupinám užívateľov. Dievčatá napríklad uprednostňujú na stretávanie viditeľné miesta, opticky prístupné zákutia, ktoré pôsobia útulným dojmom, chlapci sa radi „zašijú”,” hovorí architektka.

“V Bratislave je dnes na mnohých miestach pekne vidno v zeleni zošľapené cestičky, skratky, ktoré len potvrdzujú, že treba sledovať logické trasy pre peších. Každý park alebo námestie musí mať v prvom rade dobrú priechodnosť ku významným cieľom v území, ako je protiľahlá strana námestia či verejné budovy. Až potom nasledujú bočné cestičky a zákutia. Známa je metóda definovania peších trás, keď nasneží – vtedy sa ukáže, aké trasy ľudia prirodzene volia. Aj správne naprojektovanie peších trás prispieva k bezpečnosti verejného priestoru,” hovorí Konrad.

Konrad chýbajú v Bratislave aj viaceré mestské basketbalové ihriská. „V minulosti som to žiadala dočasne na Kollárovom námestí, dnes v plánovanom parku na Karloveskej ulici. Heslo „zober loptu nie drogy“ je pekné na papieri, ale v skutočnosti nám v rámci rôznych privatizácií miznú plochy pre loptové hry  a tým aj priestory najmä pre chlapcov.“

Združenie WPS v spolupráci s pražskou kanceláriou nadácie Heinrich Boll Stiftung v publikácii Ako férovo navrhnúť zdieľané mesto predstavilo osem príbehov obyvateľov, ktorí sa stretávajú s rôznymi každodennými problémami v mestách. Prináša aj nenáročné riešenia.

Viac dievčat v parkoch (dievča vo veku 9-12 rokov)

1
Publikácia WPS

V oplotenom ihrisku sa podľa WPS dievčatá necítia bezpečne, potrebujú preto aspoň niekoľko východov, ako z neho odísť.

Ihrisko by navyše malo byť rozdelené na loptové hry pre väčšie skupiny a časť, kde budú aktivity voľné. Na podobnom princípe upravili napríklad viedenský Einsiedler Park.

Bod úzkosti (žena)

Publikácia WPS
Publikácia WPS

Viacero trás v mestách je takých tmavých a neprehľadných, že sa cez ne ženy boja chodiť. Pri plánovaní preto WPS odporúča vyhnúť sa potenciálne nebezpečným miestam, ako sú chodby, temné zákutia a tunely.

Ak sa takýto priestor nedá zmeniť, môže ho vylepšiť napríklad širokouhlé zrkadlo na sprehľadnenie situácie alebo prídavné osvetlenie, ktoré priestor spraví čitateľnejším a poskytne viac času na útek.

Opäť schody (rodič s kočíkom)

Publikácia WPS
Publikácia WPS

Ženy sa podľa WPS po meste pohybujú pešo viac ako muži a často musia svoj deň rozdeliť medzi pracovné a rodinné povinnosti. Mestská časť Viedeň 6 problémy mobility chodcov so sťaženým pohybom, ako sú ľudia s kočíkmi, barlami alebo aj na vozíku, vyriešila vybudovaním schodiska s rampou blízko hlavných križovatiek. Uľahčila im prechod ulicou.

Sila dizajnu (starší pár)

Publikácia WPS
Publikácia WPS

Vek obyvateľov miest sa postupne zvyšuje, no prispôsobiť sa im musí aj verejný priestor. Napríklad z bežných lavičiek bez operadiel sa starším a fyzicky slabším ľuďom horšie vstáva.

Lavičky by preto mali byť rozmanité, s rôznou výškou sedenia a veľkosti či s operadlami, aby boli pohodlné pre všetkých.

Skratky (skupiny 7- až 13-ročných detí)

Publikácia WPS
Publikácia WPS

Inšpirácia: Praha

Autá najviac ohrozujú deti vo veku od 5 do 14 rokov, v krajinách s vysokými príjmami je úmrtnosť detí 5-10 percent zo všetkých dopravných obetí a až 30-40 percent v krajinách so strednými a nízkymi príjmami.

Pri plánovaní verejného priestoru preto treba hľadať prirodzené skratky pre chodcov, najmä deti, a v oblastiach, kde sa viac pohybujú, spomaľovať dopravu.

Viac svetla (staršia žena)

Publikácia WPS
Publikácia WPS

Inšpirácia: Skutočné prípady starších žien, ktoré stále majú záujem o kultúrny život, no nezúčastnia sa ho pre nedostatočné osvetlenie v noci, nebezpečnosť ciest alebo veľké vzdialenosti

Staršie ženy mali väčšinou nižšie príjmy počas aktívneho života, sú preto podľa WPS viac než muži závislé od kultúrnych a športových podujatí, ktoré sú bezplatné. „Pretože väčšina seniorov obvykle využíva verejnú dopravu alebo chodí pešo, bezpečná cesta pre chodcov alebo dostupná verejná doprava zohrávajú dôležitú úlohu pri zachovaní kvality ich života. Je dôležité metodicky zahrnúť záujmy chodcov do plánovania verejného priestoru a dopravy a postaviť ich na rovnakú úroveň s ostatnými záujmami. Rovnako to platí pre normy osvetlenia, ktoré by mali zohľadňovať záujmy chodcov, najmä ich pocit bezpečia,“ píše WPS.

Opatrenia sa týkajú hlavne osvetlenia, ktoré má smerovať na chodníky a nie na zaparkované autá, ktoré zároveň nemajú narúšať priestor pre chodcov. Zeleň má byť vhodne upravená tak, aby cez ňu bolo vidieť, a chodníky majú dostať protišmykové povrchy všade, kde je to možné.

Stereotypy o rodičoch (otec) 

Publikácia WPS
Publikácia WPS

Genderové stereotypy sú podľa WPS kľúčovou prekážkou pri dosiahnutí rovnosti medzi ženami a mužmi. V rámci viedenskej kampane z roku 2006 boli napríklad miesta s prebaľovacími pultmi označené aj mužskou postavou.

„Tieto opatrenia boli prijaté v mnohých západných krajinách. Bývalý americký prezident Barack Obama podpísal zákon, ktorý vyžaduje, aby na dámskych aj pánskych toaletách vo verejne prístupných federálnych budovách boli prebaľovacie pulty.“ Tie by podľa WPS mali byť zvlášť na pánskych a dámskych toaletách alebo samostatne a vo verejných budovách by mal byť vytvorený priestor na odkladanie kočíkov.

Pobytové zóny (rôzne skupiny osôb na vysoko frekventovaných miestach)

Publikácia WPS
Publikácia WPS

Inšpirácia: Zmena na Mariahilferstrasse vo Viedni

Centrálne mestské priestory sa podľa WPS postupne stali veľmi rušnými a vytvorili priestor najmä na obchody a pre turistov. „Drahé obchody a kaviarne pomaly redukujú možnosti na využitie priestoru rezidentmi a skupinami s nízkymi príjmami či bez príjmov, napríklad bezdomovcami, ktorí sa na nich pohybujú. Neformálne spoločenské aktivity obmedzuje nedostatok miesta na sedenie a prítomnosť skupín s vysokými príjmami.“

Ulica Mariahilferstrasse vo Viedni bola pre podobné problémy rozdelená na niekoľko pobytových zón na komerčné, no aj každodenné aktivity pre ľudí rôzneho veku, s rôznym príjmom a kultúrou, čo zvyšuje interakciu medzi ľuďmi.