Denník N

Vyznamenaná Ilona Németh: Nesmú sa z nás stať salónni aktivisti

Umelkyňa Ilona Németh, ktorú tento rok vyznamenal prezident. Foto – Kristina Turna
Umelkyňa Ilona Németh, ktorú tento rok vyznamenal prezident. Foto – Kristina Turna

Zodpovednosť je občianska kvalita, ale aj umelec je predsa občan, hovorí Ilona Németh, ktorá sa nebojí svojím umením vyjadriť názor aj na citlivé témy.

Odmietla ponuku stať sa súčasťou politiky, hoci o nej často vo svojom umení hovorí a vždy sa o ňu aktívne zaujímala. „Politika je pre ľudí, ktorí vedia hrať šach, ktorí vedia dopredu premýšľať nad ďalšími ťahmi seba aj súpera a ja to neviem a ani nechcem. Chcem priamo povedať, čo si myslím, a umenie mi túto možnosť dáva,“ hovorí ILONA NÉMETH. Za svoju tvorbu už má viacero cien, pred mesiacom ju vyznamenal aj prezident Andrej Kiska.

Slovenská národná galéria pred koncom roka otvorila výstavu o Slovenskom štáte a propagande, ktorá už za dva mesiace počtom divákov dvojnásobne presiahla návštevnosť iných výstav. Nie je to signál, že čosi sa u nás mení v tom, ako dokáže kultúra vstupovať do verejnej debaty?

Veľmi si vážim, že SNG túto výstavu urobila. K novému roku mi od nich prišla novoročenka s textom, ktorý pripomínal, že minulosť sa kedykoľvek môže opakovať. Bol to ako veľmi silný signál. Národná galéria má v spoločnosti autoritu ako kultúrna inštitúcia a má aj zodpovednosť za verejnú mienku a jej konanie naozaj môže mať v spoločnosti vplyv. Neviem však posúdiť, či vzrastá aj záujem o angažované umenie. Na scéne sa už dlho debatuje o tom, či umenie má byť angažované a vyjadrovať sa k spoločenským veciam či politike, alebo nie. Ja nad tým takto neuvažujem, mám pocit, že nemám inú možnosť ako tú, ktorú som si zvolila. Cítim zodpovednosť voči svojmu okoliu a musím povedať svoj názor bez ohľadu na to, či to bude mať nejaký vplyv alebo ohlas na scéne.

Je spoločenská zodpovednosť v umení nejakou kvalitou?

Nie, je to občianska kvalita. Ale na druhej strane, aj umelec je predsa občan. Ak vie svoj občiansky postoj nejako prepojiť so svojím umením, a toto umenie je navyše kvalitné, tak potom môžeme hovoriť o dobrom diele. Nestačí byť angažovaným a politickým, aby to bolo automaticky aj kvalitné umenie. Často nad otázkou politiky a umenia premýšľam. Umenie má étos, že má byť úplne autonómne, nezávislé, niečím neovplyvnené. Lenže čo to vlastne znamená? Ak to má znamenať, že umelec si môže dovoliť čokoľvek, nehľadiac na morálku či etiku, tak s tým nesúhlasím. Ak to však znamená, že umenie je priestor, kde možno slobodne vyjadriť svoj pocit a názor, tak je to v poriadku a nemal by za to byť trestaný. Nemalo by sa to zamieňať.

Petra Kalmusa a Ľuboša Lorenza u nás súdili za ich gesto, keď farbou obliali pomník Vasila Biľaka. Čo to hovorí o našej krajine a jej vnímaní politických gest umelcov?

Bola som v porote, ktorá sa rozhodla udeliť cenu za angažované umenie v minulom roku práve Petrovi Kalmusovi, a je to odpoveď na to, čo si myslím o dôležitosti jeho umeleckých politických gest. Nemusím s jeho názorom a prostriedkami vždy súhlasiť, ale podporujem ozdravný proces v spoločnosti, ktoré takéto gestá môžu vyvolať a podporiť. S tým, že u nás umelci môžu byť trestaní za umelecké gestá, nemôžem vôbec súhlasiť.

Nezhoršujú vnímanie politického, angažovaného umenia umelci a diela, ako napríklad fotografia Aj Wej-Weja, ktorý sa nechal vyfotografovať na pláži v rovnakej pozícii ako mŕtvy sýrsky chlapec?

Toto sa už nedá akceptovať, lebo je to prejav zneužívania udalosti na svoju reklamu. Umelci majú vďaka svojmu postaveniu možnosť urobiť niečo prospešné pre druhých, ale môže sa sa stať, že to zneužijú vo svoj prospech, lebo hranica medzi tým je veľmi tenká. Ak ju prekročia, nie je to v poriadku.

Americkí umelci chceli pred inauguráciou Trumpa zatvoriť múzeá a galérie. Myslíte, že takéto gesto má nejaký zmysel?

Myslím, že áno, lebo by verejnosti vyslali signál, že niečo sa deje a že s tým nesúhlasia. Človek má potom aspoň príležitosť zamyslieť sa, či je konkrétna situácia aj pre neho dôvodom na znepokojenie. Ak však ide o Ameriku, mám pocit, že tieto signály prišli neskoro. Neznášam pritom výhrady tohto druhu – prečo niekto nezakročil skôr. Ale v tomto prípade sa mi naozaj zdá, že už veľmi dlho sme vedeli, aký postoj má Trump k mnohým oblastiam, a ako sa, napríklad, vyjadruje aj k ženám. Vážim si, že ženy zorganizovali veľké demonštrácie, ale nerozumiem, prečo až tak neskoro.

Jeden britský komentátor napísal, že zatvorenie galérií predsa žiadnych Trumpových voličov nezasiahne a všimnú si ho iba tí, ktorí majú rovnaký názor, a tí ho predsa nepotrebujú. Má teda zmysel robiť gestá aj pred tými, ktorí súhlasia?

Áno, lebo rozhodnutie neurobiť nič je cestou k pasivite. Treba pritom dávať pozor, aby sa z nás nestali iba salónni aktivisti, ktorí nikdy nevyjdú mimo svojho publika. Čosi podobné som zažila v decembri v Lučenci, keď som bola hosťom literárneho festivalu. Večer sme urobili performance Keď, ktorú som už predtým urobila aj v Bratislave na Námestí SNP. Lenže v Lučenci sme sa s transparentmi ocitli pred budovou divadla, do ktorého vchádzali hostia festivalu. Zdalo sa mi, že presne toto je salónny protest a musíme to zopakovať aj na inom mieste, lebo predpokladám, že väčšina hostí s nami súhlasila. Ráno o deviatej sme preto išli ku Kauflandu. Možno sme tam oslovili troch ľudí, možno iba jedného, ale zdalo sa mi, že to má väčší zmysel. Neznamená to však, že by sme nemali byť aktívni aj smerom dnu, v prostredí svojej „bubliny“. Hovorili sme o tom práve v Lučenci a Martin Šimečka povedal, že táto naša bublina je veľmi dôležitá, a to najmä v čase, keď väčšina rozmýšľa inak. Bublina umožňuje ďalej držať a posilňovať boj voči väčšinovým názorom a predstavám. Úplne s ním súhlasím. A je mi jedno, či chce väčšina počúvať, čo hovorím, ale ja považujem za dôležité prihovárať sa k nej, ale hovoriť aj vtedy, keď ma počúva iba bublina.

Nikdy ste nerozmýšľali nad tým, že by ste umenie vymenili za aktívnu politiku?

Tento rok som mala takúto ponuku, ale odmietla som ju. Politika ma vždy zaujímala, ale vnímam ju ako sieť mocenských štruktúr, ktoré nenechajú človeka úplne slobodne rozmýšľať. A pre mňa je moja sloboda najdôležitejšia. Uvedomila som si to ešte v r. 89, keď som bola súčasťou Maďarskej nezávislej iniciatívy. O všetkom sme sa snažili rozhodovať hlasovaním – a ja som pochopila, že nedokážem stáť za väčšinovým názorom, keď je môj názor iný. Politika je pre ľudí, ktorí vedia dobre hrať šach, vypočítať dopredu kroky ostatných aj svoje a podľa toho konať aj hovoriť. Ja neviem kalkulovať, hrať šach. Chcem priamo povedať, čo si myslím, a umenie mi túto možnosť dáva. Nevymenila by som ho s politikou. Viem, že by som sa nikdy nemohla vrátiť späť. A umenie má podľa mňa širšie pole pôsobenia ako politika, lebo okrem toho, že nesie nejaké posolstvo, pôsobí aj bez slov, v rovine pocitov. Netreba túto rovinu znižovať. Vedela by som teraz spamäti urobiť prechádzku dielami, ktoré si pamätám za posledných tridsať rokov. A práve pocity, zážitky, hrajú vo vnímaní umenia veľkú úlohu, okrem toho, že pre mňa aj čosi dôležité znamenali.

Na našej scéne nie je veľa umelcov, ktorí by sa venovali angažovanému umeniu, respektíve, až donedávna ich nebolo až tak veľmi vídať. Akoby si ani spoločnosť, ale ani kurátori v galériách nevedeli dať úplne rady, čo s touto kategóriou umenia. Čo teda s ňou? Kam patrí politické umenie? 

Za najdôležitejšie v celej tejto debate sa mi zdá to, aby sme žiadnej sfére umenia nedali nálepku exkluzivity. Jednotlivé prúdy fungujú paralelne vedľa seba a ani jedna oblasť nie je lepšia než druhá. Sú umelci, ktorí robia vynikajúce angažované diela, a potom sú takí, ktorých tvorba nemá s politikou a spoločnosťou absolútne nič spoločné a ich diela dávajú divákom veľmi veľa. Netreba všetko dávať do škatuliek a zaraďovať. A rovnako aj umelci sú komplexnejší, môžu súčasne pracovať na politických aj úplne apolitických dielach. Umenie vnímam ako súčasť kultúry, ako jeden z jej jazykov. A verím, že zvyšovanie kultúrnej úrovne národa je jedinou možnosťou, ako prežiť obdobia podobné tomu terajšiemu. Verím, že kultúra, či ide o literatúru, alebo vizuálne umenie, je možnosť, ako pochopiť svet. Je to spôsob, akým zdieľame svoje skúsenosti, pocity a názory s ostatnými a snažíme sa pochopiť, čo sa okolo nás deje. Rozdiel je potom v kvalite. Ja som práve teraz očarená vetami Pétra Esterházyho. Ak by sa mi raz podarilo urobiť dielo, ktoré by bolo ako jediná veta od neho, bola by som šťastná. V troch slovách dokáže opísať svet.

Aký bol váš prvý pocit, keď ste sa dozvedeli o vyznamenaní od prezidenta?

Radosť aj prekvapenie. Zväčša také vyznamenanie dostávajú ľudia za svoju celoživotnú prácu, ktorí majú za sebou naozaj neuveriteľné a ťažké veci, a tak som rozmýšľala, či si ho naozaj zaslúžim. Až do slávnostného večera som nevedela, v akej spoločnosti sa ocitnem, ale keď sme sa tam stretli, cítila som ešte väčšiu česť, že tam môžem byť s nimi. Mimoriadne ma potešilo, keď som tam zbadala aj Michala Kaščáka. A tiež je pozitívne, že som vyznamenanie dostala od prezidenta, pri ktorom som nemusela vôbec uvažovať nad tým, že by som si ho neprevzala, lebo v našom regióne to stále nie je samozrejmosť.

Zoznam vyznamenaných verejne kritizoval premiér a urážlivo o niektorých hovoril Kotlebov poslanec Mizík. Ako ste to vnímali?

Veľmi ma to nahnevalo. Absolútne nesúhlasím s tým, aby boli niektorí z vyznamenaných spochybňovaní takýmto spôsobom. Nesúhlasím s tým, aby sa v súvislosti s kýmkoľvek hovorilo urážlivo o jeho vierovyznaní, národnosti a rasy. Je to nebezpečné. Nikto, nevynímajúc politikov, by nemal takto uvažovať ani len v uzavretom kruhu pri nezáväznej debate, nehovoriac o tom, že to ktosi urobí verejne. Tým sa začínajú robiť rozdiely medzi ľuďmi a dôsledky takéhoto správania z histórie veľmi dobre poznáme. Je to neprípustné. A špeciálne ma nahnevalo aj spochybnenie vyznamenania pre Pohodu, ktorá dvadsať rokov vychováva ľudí k tolerancii a sprostredkúva im kvalitnú kultúru. Porovnávanie predsedníctva a Pohody premiérom je absolútne nepochopenie kultúry a jej miesta v spoločnosti. Je to prejav arogancie moci a jej krátkozrakosti.

Vy na Pohodu chodíte už tri roky aj so svojimi študentami, vymýšľate program, nosíte tam súčasné umenie. Je vôbec možné na takomto festivale vnímať umenie? Nie je tam naň priveľa iných vzruchov?

Som presvedčená, že je to možné. Pohoda svojím charakterom otvára ľuďom srdce aj dušu. Sú oveľa vnímavejší, ako keď idú bežne cez rok do galérie. Myslím, že má zmysel chodiť tam, hovoriť a ukazovať, čo si myslíme o umení, o živote, o kultúre a čo umenie znamená pre spoločnosť. Bez umenia sa nedá žiť. Na Pohodu príde tridsaťtisíc ľudí. Kde inde by som naraz pokope našla toľko ľudí, ktorí sú otvorení vnímaniu? A ak tam oslovíme aj len desať alebo sto ľudí, má to pre mňa zmysel.

Má už táto „pohodová“ generácia iný prístup k umeniu a kultúre, než generácia ich rodičov, ktorá zažila najmä prednovembrové vnímanie kultúry?

Nedávno som bola cez víkend v Prahe, kde chystám výstavu. V nedeľu som sa zastavila vo Veletržnom paláci, kde bola výstava Jiřího Kovandu, a bolo tam množstvo mladých rodín s deťmi. Kedysi sme to videli v Paríži či vo Viedni, že cez víkend je bežné, že celé rodiny chodia do múzeí, galérií a na rôzne kultúrne podujatia. A môže to tak byť aj tu. Verím vo výchovu, v mravenčiu prácu, ktorú musí urobiť každá škola, ale najmä rodina.

Ilona Németh. Foto - Kristina Turna
Ilona Németh. Foto – Kristina Turna

Ilona Németh (1963) pochádza z Dunajskej Stredy, študovala v Budapešti, je profesorkou na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení, kde vedie vlastný ateliér. Má za sebou množstvo sólových aj skupinových výstav na domácej aj medzinárodnej scéne.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie