Denník N

Keď prvé hlavolamy priniesol do krčmy, kamaráti aj piť prestali

Vladimír Majerský (70) s hlavolamom z Rakúska, ktorý mu zmenil život. Keď ho objavil, uvedomil si, že aj on také môže vyrábať. Pochádza z Banskej Bystrice, dlhé roky žije vo Zvolene. Foto N - Tomáš Benedikovič
Vladimír Majerský (70) s hlavolamom z Rakúska, ktorý mu zmenil život. Keď ho objavil, uvedomil si, že aj on také môže vyrábať. Pochádza z Banskej Bystrice, dlhé roky žije vo Zvolene. Foto N – Tomáš Benedikovič

V malej garáži blízko svojho paneláku vo Zvolene už vyrobil tisíce hlavolamov. VLADIMÍR MAJERSKÝ s krošňou pochodil Slovensko a Moravu. Ľuďom ukazoval, aké zábavné môže byť namáhať si mozog. Na dôchodku rád spomína na veselé príhody. Ako mu v noci vyzváňal telefón, nech pomôže s riešením alebo ako potrápil Mikuláša Dzurindu a Ivana Gašparoviča.

Hneď po otvorení dverí je jasné, že sme u výrobcu hlavolamov. Len v predsieni má nimi zaplnené dve veľké skrine. Ešte donedávna jazdil s manželkou po festivaloch a remeselných trhoch predávať svoje výrobky. Zákazníkom dával iba jednu radu. VLADIMÍR MAJERSKÝ (70) vraví, čo je najdôležitejšie pri stružlikaní rébusov.

Čo sa dočítate v rozhovore?

  • aké reklamácie dostával
  • prečo ľudia nechcú ťažké hlavolamy
  • za čo vďačí Milanovi Markovičovi
  • ktorý zákazník ho najviac zaskočil

Nad čím si výrobca hlavolamov láme hlavu?

Ako každý človek nad tým, ako vyžiť. Problém nie je vyrobiť, ale predať. Na bežné jarmoky sa neoplácalo chodiť, preto sme navštevovali folklórne festivaly, kde bola lepšia atmosféra na hlavolamy. Ľudia sa tam prídu zabaviť a nie ako na normálnom jarmoku, Janovi kúpime rifle, košeľu mu treba, papuče, vypijeme a dačo pojeme. Radi sme chodili aj do skanzenov a na remeselné trhy, kde sú ľudia bezstarostnejší a viac naladení na riešenie úloh. Milan Markovič raz pri našom stánku na Kremnických gagoch povedal: Jááááj, tu sa končí každá sranda, tu treba používať rozum. Potom som si vyrobil drevený pútač „Tu sa končí každá sranda.“ Ľudí to priťahovalo, chceli vedieť prečo. A, samozrejme, ešte si bolo treba lámať hlavu nad tým, čo nové priniesť.

Podľa čoho vyrábate hlavolamy?

Najprv som si nejaký kúpil a podľa toho vyrábal. Ibaže v máloktorom obchode na Slovensku predávajú hlavolamy. Ani výrobcovia nie sú. Bol jeden v Banskej Bystrici, ale už sa tomu nevenuje. O ďalších neviem. V Čechách ich je viac. Na Slovensku nie je ani žiaden klub zberateľov hlavolamov. Mnoho návodov som našiel na internete. Hlavolamy sú starodávne veci, najstarší má štyritisíc rokov, tak som sa nemusel báť, že niekomu beriem nápad a porušujem autorské práva. Vyrábam hlavne motúzové hlavolamy, pri ktorých nie je známe, kto ich vymyslel. Hlavolamy od známych autorov si robím iba do zbierky, ďalej ich nešírim.

Aj ste nejaký hlavolam sám vymysleli?

Kebyže som nejaký sám vymyslel, tak nie som v dvojizbovom družstevnom byte, ale na Miami Beach a tam si fajčím cigarky. Áno, mám nejaký svoj tvar a nápad, ale systém je už dávno vymyslený.

Čo je pri výrobe najdôležitejšie?

Presnosť, aby to do seba zapadalo. Manželka je mojou riešiteľkou, čo vyrobím, dáva dokopy. Ak by niečo nesedelo, príde na to.

Stalo sa vám niekedy, že prišla reklamácia – nejde to zložiť?

A koľko…

Chceli aj naspäť peniaze?

To nie. Keď som s manželkou chodieval na viacdňové folklórne festivaly, stávalo sa, že v jeden deň si kúpili hlavolam a na druhý prišli reklamovať, že sa to nedá. Hovoril som im, skúšajte ďalej, ide to. Pamätám si, že v Strážnici si jeden pán sadol vedľa nás do bufetu, keď mu to nešlo, zľutoval som sa nad ním a ukázal postup. Ľudia nám telefonovali, bez problémov aj v noci. O polnoci, o druhej nadránom volali: ´To Téčko sa nedá zložiť, čo ste nám to predali?´A ja taký rozospatý som vysvetľoval, ako zložia štyri kúsky dreva, čo tvoria téčkový hlavolam. Tú nohu dajte tak a tú tak a teraz, keď to zložili, normálne som cez telefón počul ten gejzír radosti. Alebo nám telefonovali, že sa to nedá a o polhodinu, keď sme už znova driemali, drnčal telefón: ´Už to máme.´

Manželia Majerskí s pútačom, ktorého slogan vymyslel Milan Markovič. Foto N - Tomáš Benedikovič
Manželia Majerskí s pútačom, ktorého slogan vymyslel Milan Markovič. Foto N – Tomáš Benedikovič

Mali by byť k hlavolamom návody na riešenie?

Ja by som ich nedával, ale ľudia ich chcú. Keď sme ľuďom predávali hlavolamy, radili sme im – pomaličky si to rozoberajte, kus po kuse a vždy vráťte nazad. Zase si rozložte a vráťte nazad. Takto ho budete vedieť zložiť, nerozoberajte ho hneď celý. Samozrejme, niektoré sa takto po kúsku nedajú rozoberať, lebo sa rozpadnú na začiatku. Komplikovanejšie hlavolamy som na trhoch ani nepredával, pretože ich ľudia nechceli. Akonáhle videli komplikácie, zavrhli ho. A pritom platí, čím jednoduchší hlavolam, tým ťažšie sa skladá, pretože začnete hľadať chytáky. K ťažkým, priestorovým hlavolamom je aj návod zložitý, treba ho vedieť čítať, inak môžete ostať bezradný.

Čím to je, že ľudia nechcú kupovať úplne zložité hlavolamy?

Ľudia sa radi zabávajú hlavolamami, keď vidia komplikované, zľaknú sa. Nechcú sa zbytočne deprimovať, že niečo nedokážu. Hneď pýtali, nemáte niečo ľahšie? V takýchto chvíľach som im zvykol v stánku na stolík položiť spomínané Téčko. Zo štyroch kúskov drievka treba poskladať téčko. Vždy som hovoril, ak ho spravíte do piatich minút, dám vám ho zadarmo Každý reagoval, ježišmária, jasné, to spravím. Ešte som ich podpichoval, štyri kusy, čo by ste nedali dokopy, však? Na druhej strane stánku som dával skladať podobný hlavolam – Tangram a ani za svätého im to nešlo. Ale mali sme aj takých ľudí, ktorí prišli a pýtali sa, čo máte nové, aké máte zložitejšie hlavolamy. To už sme vedeli, že sú to nadšenci a robia si zbierku. Takí naši stáli klienti. Vtipné bývali panie v rokoch, ktoré zvykli hovorievať, toto bude dobré pre môjho zaťa, on je inžinier a tvári sa, že je veľmi múdry, že všetko vie. Vezmem mu to, nech sa ukáže. To bolo ohromné.

Téčkový hlavolam tvoria štyri kúsky dreva, ktoré treba poskladať do tvaru písmena T. Foto N - Tomáš Benedikovič
Téčkový hlavolam tvoria štyri kúsky dreva, ktoré treba poskladať do tvaru písmena T. Foto N – Tomáš Benedikovič

Predstavujem si, že výrobca hlavolamov zloží Rubikovu kocku za pár sekúnd. Je to tak?

Óóó, to nie. Máme neterinho muža, ktorý bol na celoštátnej súťaži v skladaní Rubikovej kocky v Prahe niekedy v 70. rokoch, keď bola vymyslená. Prišiel odtiaľ nahnevaný, že bol druhý. Pýtam sa ho, koľko ti to trvalo? 12,3 sekundy. A prvému koľko? 12,2 sekundy. A z tohto bol nešťastný. (smiech)

Pretekáte sa s ním?

Nie, Rubikovu kocku nemám veľmi rád. Radšej rozkladám a skladám a toto len mrvíte v ruke.

Ako ste sa dostali k výrobe hlavolamov?

Hneď po revolúcii, v roku 1990 sme s kamarátom založili stolársku dielňu. Nedarilo sa nám, lebo sme neboli zbehlí v marketingu. Spraviť sme vedeli čokoľvek, vyrábali sme iba z čistého dreva, pretože bukas neuznávam. Stále však prichádzali len menšie zákazky a keďže bolo treba uživiť rodinu, po šiestich rokoch sme skončili. Neľutujem to, lebo tam som sa naučil, čo to je sám sa uživiť. Predtým som robil na vysokej škole vo vývojovej dielni. Či som chodil do roboty alebo nie, výplata zakaždým prišla. Tu, čo som si rukami nezarobil, tak som nemal.

A potom ste sa pustili do hlavolamov?

Do roku 2000 som robil hlavne po stavbách, bol som aj na oberačkách v Španielsku a potom som začal stružlikať hlavolamy. Išlo viacmenej o náhodu. S manželkou sme boli v rakúskom Linzi navštíviť neter, vošli sme do malého obchodíku, kde predávali hlavolam, aký som mal ako dieťa. Dal som zaň tristo Schillingov, čo bolo 900 korún – veľký peniaz. Dodnes ho opatrujem, zmenil mi život. Keď som ho zbadal, povedal som si: ‚Kurnik, v garáži môžem robiť takéto malé veci.´‘ A tak som spravil dva – tri kusy a zašiel do krčmy. Kamarátom som dal za úlohu, nech ich vyskúšajú. Natoľko ich zaujali, že aj piť zabudli. Len sa ozývalo: ‚Počkaj, počkaj, prídem na to.‘ A už som vedel, že záujem bude.

V garáži neďaleko paneláku, kde býva, v skromných podmienkach už skoro 20 rokov vyrába hlavolamy. Foto N - Tomáš Benedikovič
V garáži neďaleko paneláku, kde býva, v skromných podmienkach už skoro 20 rokov vyrába hlavolamy. Foto N – Tomáš Benedikovič

Hneď ste chodili predávať na trhy?

Nie, so siedmimi druhmi hlavolamov som najprv obišiel niekoľko obchodov v Banskej Bystrici. Vzali ich na komisionálny predaj. Po mesiaci som išiel, reku, nejaké peniažky budú a nič nebolo. Vtedy som si uvedomil, že takto to nepôjde. Keď hlavolam iba leží na poličke v obchode, ľudia nevedia, čo to je. Aj jedna pani predavačka mi povedala, že by ich musela aktívne ponúkať a vysvetľovať, aby sa predali. A tak som sa rozhodol, dám krošňu na plecia a budem chodiť z mesta do mesta, z dediny do dediny. Do krošne som dal všetko – stolík aj hlavolamy. Mal som oficiálny názov Prvý putovný slovenský hyperkrošňamarket, taká paródia na hypermarkety, ktoré v tom čase vznikali. Môj prvý zárobok bol 450 korún na zimných majstrovstvách Slovenska v zjazde na bicykli v Mýte pod Ďumbierom.

Čo ste vyštudovali?

Drevarinu na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene. Potom som robil na Bučine, stal som sa cigánskym majstrom a to nehovorím v zlom. Naučil som sa s nimi robiť. Po piatich rokoch som sa vrátil na školu do dielní.

Čo robili vaši rodičia?

Obaja boli učiteľmi. Manželka bola učiteľka, dcéra je učiteľka a ja som normálne postihnutý. Keď sa doma stretli po práci, často som im musel vravieť – prosím vás, už nevyučujte. (smiech)

Kto vás priviedol k drevu?

Po gymnáziu som chcel ísť na lesnícku školu, páčilo sa mi, ako lesníci chodili s flintou. Pre veľký záujem ma nevzali, vtedy mi ponúkli, či nechcem ísť na drevársku, tak som šiel. Drevo ma úplne chytilo.

Keď si chcete oddýchnuť, skladáte hlavolamy?
Až teraz na dôchodku sú pre mňa aj relaxom. Keď sme ich vyrábali, nebol na takéto veci čas. Dali sme ich dokopy a hotovo. Nebola sranda sa tým živiť. V piatok, sobotu a nedeľu sme predávali, v pondelok doobeda sme spali a od pondelka popoludnia do štvrtka sme dreli aj po nociach, aby sme zase mali čo ponúknuť. Jediné šťastie, že manželka mi výdatne pomáhala. Keby mi vyrobené hlavolamy neskladala, nešlo by mi to tak dobre.

Koľko ste ich vyrobili za týždeň?

Nedá sa to takto povedať, pretože hlavolam – jednoduchú ihlu vyrobíte za päť minút, ale iný trvá aj tri hodiny. A navyše, robil som jednotlivé diely a tie sa potom skladali. Neoplatilo sa mi robiť jeden hlavolam naraz.

Vladimír Majerský vo svojej garáži. Foto N - Tomáš Benedikovič
Vladimír Majerský vo svojej garáži. Foto N – Tomáš Benedikovič

Je pravda, že ste chodili na všetky folklórne festivaly na Slovensku?

Na skoro všetky, na východ sme príliš necestovali. Teraz chodievame už len na dve akcie – Hravenisko v Košiciach a na výstavu zberateľov hlavolamov a iných kuriozít vo Větřkoviciach na Morave. Po festivaloch sme prestali jazdiť pred tromi rokmi. Nie je problém vyrobiť, ale už nemáme toľko síl a energie na predaj. Celý deň stojíte na nohách a stále musíte vyprávať, kecať, čo treba s hlavolamami robiť. Je to únavné. Vyčerpávajúce bolo aj to, že sme na festivaloch prespávali v Hoteli Felícia. Autíčko bol náš luxusný hotel. (smiech) Ale môjho drievka som sa nevzdal úplne. Už nech sa oteplí, aby som mohol ísť do garáže a tam si robiť hlavolamy do zbierky.

Ktoré sa najlepšie predávali?

Najlepšie sa predávalo Téčko a Tangram, pretože ich tvorí pár kúskov. Soma kocka tiež dobre išla, je zo siedmich dielov, pre deti je to ako stavebnička. Menšie si len ukladajú dieliky. Väčším, keď poviete, zlož kocku, razom na to prídu. Okrem kocky sa z toho dá zložiť veľa tvarov – pyramída či schody. Je to kreatívna kocka na celý život. Ľudí som ešte namotával na ihlu. Aj Dzurindu som namotal.

Mikuláša Dzurindu rozosmial hlavolamom - jednoduchou ihlou. Zo saka si ju nedokázal zložiť, Vladimír Majerský mu musel pomôcť. Foto N - Tomáš Benedikovič
Mikuláša Dzurindu rozosmial. Keď mu na sako dal hlavolam s ihlou, ostal bezradný. Reprofoto N – Tomáš Benedikovič

Mikuláša Dzurindu to oslovilo? Čo to je za hlavolam?

Do gombíkovej dierky sa prevlečie ihla na krátkej nitke, ktorú treba dostať von. V Zuberci pred skanzenom som stál s krošňou, manželka bola so stolíkom vo vnútri skanzenu. Zrazu išiel okolo Dzurinda, vtedy robili kampaň Modrá je dobrá, autobusom došli ako veľkí páni. Dzurinda išiel so sačkom prehodeným na pleci. Zobral som ihlu a utekal za ním, počkajte, pán premiér. Keď som mu ju išiel zakvačiť, povedal: ‚Vy mi idete po tej tisícke?‘ A ja na to: ‚Kde máte tisícku?‘ On: ‚Tu vo vrecku.‘ A ja: ‚Ak tam máte tisícku, zjem tento klobúk, čo som mal na hlave.‘ A on: ‚Ako viete, že nemám?‘ ‚Však ste premiér, na čo by vám boli peniaze.‘ A tak som mu ihlu zakvačil na sako a povedal, že keď ju nebude vedieť dať dole, manželka mu pomôže, ľahko ju zbadá, v skanzene robí to isté, čo ja. Už som aj pomaly zabudol, keď odrazu pribehol Dzurindov pomocník so sakom, aby som to dal dole, vraj keď prišli za manželkou, tá nechcela, že jej manžel určite nepovedal, že ihlu dá preč. Povedal som, dobre, ale musí si pán premiér niečo kúpiť. Chlapík nakúpil za 800 korún. Ešte u mňa nakúpila Anna Belousovová. Z politikov bola posledná. Politici čakali, že hlavolamy dostanú.

Ihla na krátke nitke, ktorú treba Foto N - Tomáš Benedikovič
Ihla na krátkej nitke, ktorú treba dostať von. Na prvý pohľad jednoduchý hlavolam vie poriadne potrápiť. Prísť na riešenie vzdal aj Mikuláš Dzurinda. Foto N – Tomáš Benedikovič

Máte príhodu aj s Ivanom Gašparovičom. Akú?

Ešte nebol prezidentom, ale predsedom parlamentu, keď sa objavil na Festivale ľudovej kultúry Koliesko v Kokave nad Rimavicou. Dal som mu Téčko s tým, že keď nebude mať čo robiť v parlamente, nech ho zloží. Potom ma raz zbadal v Brezne, už bol prezidentom, hovorím mu: ‚Pán prezident, tu máte to Téčko, čo ste minule nevedeli.‘ ‚Ja som vedel,‘ reagoval. A ja: ‚Nevedeli, vyhovorili ste sa, že musíte ísť, lebo v Bratislave vyhlasujú Zlatú hokejku.‘ Tak som mu dal ďalšie Téčko so slovami: ‚Ale doma naštudovať.‘

Kedy vás zákazník najviac zaskočil?

Dodnes spomínam na asi trinásť – štrnásťročného chlapca. Ľudia pri stolíku radili jednému, ako zložiť Téčko. On chvíľu pozeral, potom sa predral dopredu, že ho poskladá. Bol postihnutý, nedokázal dobre ovládať ruky, razom ich dal za chrbát a nosom to postavil za 15 sekúnd. V tom momente ostalo hrobové ticho. My zdraví to nevieme a on to dokázal. Hneď som mu podaroval pár hlavolamov, dodnes mám zimomriavky z toho, čo dokázal.

Stalo sa vám, že ste nejaký hlavolam nezložili?

Ešte stále mám dva v šuflíku, ktoré treba zložiť. Keď si neviem s nejakým hlavolamom poradiť, zvyknem ho dať manželke. Tá sa ich naskladala oveľa viac než ja, keďže tie moje dávala dokopy. V ponuke sme mali 128 druhov hlavolamov. Keď sme ich predávali, pri stolíku padali iba dve otázky: ‚Dá sa to zložiť?‘ ‚A vy to viete?‘ Bolo to fascinujúce, tieto dve otázky sa stále opakovali.

Len v predsieni bytu má dve veľké skrine preplnené hlavolamami. Koľko ich doma má, doteraz nespočítal. Foto N - Tomáš Benedikovič
Len v predsieni bytu má dve veľké skrine preplnené hlavolamami. Koľko ich doma má, doteraz nespočítal. Foto N – Tomáš Benedikovič

Je nejaký univerzálny fígeľ, ktorý vie pomôcť pri skladaní?

Nie je. Viete, čo je riešením hlavolamu? Víťazstvo zadku nad duchom. Musíte sedieť na zadku a byť trpezlivý, hoci by ste to už dávno hodili do koša. Niekomu sa hlavolam podarí za dve minúty, niekomu za dva dni. Každý hlavolam sa dá vyriešiť a vyrieši ho každý človek, len potrebuje trpezlivosť a pokoj.

Na Morave ste mali väčší záujem o hlavolamy. Prečo ich Slováci kupujú pomenej?

Slováci vedia rozmýšľať, len tu nie je taká tradícia ako v Čechách. Tam majú špeciálne predajne s hlavolamami, len v Prahe sú štyri, u nás by ste ich márne hľadali.

Vďaka hračke Slovenské jojo Jano ho vzali do ÚĽUVu medzi tradičných remeselníkov. Foto N - Tomáš Benedikovič
Vďaka hračke Slovenské jojo Jano ho vzali do ÚĽUVu medzi tradičných remeselníkov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Je rozdiel medzi Slovákmi a Čechmi v obľúbenosti hlavolamov?

Nie, Česi majú väčšiu trpezlivosť a chcenie riešiť ich. U nás, keď to nejde, hneď sa frfle, že čo to. V Čechách sú aj reštaurácie, kde vám prinesú hlavolamy, kým pripravia jedlo. V Martine za nami prišiel zubár, ktorého potešilo, že ponúkame hlavolamy, lebo ich zháňal pre ľudí do čakárne. Na druhý raz za nami prišiel – potrebujem ďalšie, zmizli mi. Ale to je skôr rarita, podľa mojich zistení sa hlavolamy nekradnú. Mne za tie roky ukradli iba jeden. Nekradnú sa, lebo ten, čo na to nemá, ani nepríde ku stolíku a nezistí, čo mám. A taký, čo na to má, si ich kúpi. Navyše, hlavolamy stoja pár korún.

Keď potrebujete zabaviť vnúčatá, vyberáte zo skrine hlavolamy?

Sami si vyberali. Ale teraz si už len sadnú a vyberajú mobily.

Ako internet ovplyvnil hlavolamy?

Ľudia sa ma aj pýtali, však teraz idú počítače, mobily, kto má záujem o hlavolamy? Vždy som hovoril, príďte sa pozrieť, keď budem predávať, vždy mám plno. Predajcovia zo susedných stánkov nás nemali na trhoch radi, lebo u nás boli nahrčení ľudia a im zavadzali, nemali prehľad. Aj závideli, koľko zarábam. Neraz som ich musel upokojovať, však si všimnite, koľkokrát vyberám peňaženku. Ľudia sa pri mne hlavne zabávajú, nie všetci kupujú.

S Milanom Markovičom sa stretol na Kremnických gagoch. Reprofoto N - Tomáš Benedikovič
S Milanom Markovičom sa stretol na Kremnických gagoch. Reprofoto N – Tomáš Benedikovič

Kto najčastejšie kupuje hlavolamy?

Najlepšími zákazníkmi boli rodičia s deťmi. Kupovali pre nich aj pre seba. Prekvapujúcim zistením pre mňa bolo, ako sa rodičia schovávajú za deti. Pri Téčku hovorievali, však to sú štyri kúsky dreva, Janko, poď, to zložíš. Vždy som na to reagoval vetou: Nie, Janko, ty poď nabok, otecko to zloží. Takto som ich zvykol trestať za to, že nastrkovali deti, na čo si netrúfali.

Máte spočítané, koľko hlavolamov ste už vyrobili?

To sú tisícky. Nemám to spočítané.

Zbierate hlavolamy zo sveta?

Mám bohatú zbierku. Aj som sa ich pokúšal zrátať, ale je to nemožné. Len v jednej skrini mám zo sveta zozbieraných 500, mojich mám asi 220. Niektoré sú vzácne, ale nie preto, že sú zďaleka, ale preto, že mi ich doniesli vzácni ľudia. No najvzácnejším kúskom je hlavolam vyrobený na šesťdesiatku mojej manželky. Je z 99 kusov, ešte nebol rozložený. Hlavolamy nie sú mojou jedinou záľubou. Kedysi som si strihal kreslené vtipy a lepil do zošitov. Mám ich plnú skriňu, okolo stotisíc.

Vladimír Majerský s manželkou Ľubkou ukazujú najvzácnejší hlavolam. Je z 99 kusov a vyrobil jej ho k šesťdesiatke. Foto N - Tomáš Benedikovič
Vladimír Majerský s manželkou Ľubkou ukazujú najvzácnejší hlavolam. Je z 99 kusov a vyrobil jej ho k šesťdesiatke. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vyrábali ste aj hračky. Čo si myslíte, obstojí klasická drevená hračka v konkurencii s plastovými, hlavne z Číny?

Viac sa uplatnia hračky, ktoré sa hýbu, sú kinetické. Keď ľudia odo mňa začali pýtať, či nemám niečo pre malé deti, začal som podľa jednej predlohy vyrábať Slovenské jojo Jano. V Štiavnici na remeselnej akcii to objavila jedna pani, preto ma aj vzali do ÚĽUVu. Vďaka tejto hračke, nie hlavolamom. Neviem, prečo sa každý bojí hlavolamov. Málokto si uvedomuje, že ich niekto musí vyrobiť a fakt ide o pipľavú robotu. Nejeden stolár mi povedal, že by na to nemal nervy.

Zdá sa, že folk je teraz trendy. Narastá záujem o tradičné remeslá?

Závisí od toho, čo za folk považujete. Keď sme začínali, na remeselných trhoch sme sa prakticky všetci poznali, rezbári, výrobcovia fujár či batikovaných tričiek. Keď pred pár rokmi došla kríza a ľudia nemali z čoho žiť, odrazu povyskakovali so stánkami kadejakí „remeselníci“. V skutočnosti išlo o priekupníkov, čo núkali tovar z Poľska, Maďarska, Ukrajiny a nie vlastnoručné výrobky. Originálnych remeselníkov je málo. Na druhej strane sme sa stretli aj s tým, že na Červený Kameň nás nechcel riaditeľ zobrať, vraj čo je to za remeslo výroba hlavolamov? Že sa to nehodí na národnú kultúrnu pamiatku. A tak som mu napísal list, prepáčte, pán riaditeľ, že som chcel sprzniť národnú kultúrnu pamiatku, ale čo tam robil iný predajca hlavolamov? Na Dňoch majstrov na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave nám zvykla dávať pani z ÚĽUVu najhoršie miesto, aspoň si to myslela. Ale bol som rád miestu na kraji, aspoň sme nikomu nezavadzali, lebo sme vždy mali plno. Ľudia sa aj odstrkovali, choďte, už ste tu dlho. Pri predaji vznikala davová psychóza. Ak si jeden, ktorému som vysvetľoval, hlavolam kúpil, vzali ho ďalší traja – štyria, čo stáli naokolo.

Ako predávali hlavolamy. Viac sa im darilo na Morave ako na Slovensku. Reprofoto N - Tomáš Benedikovič
Pri predaji hlavolamov. Viac sa im darilo na Morave ako na Slovensku. Reprofoto N – Tomáš Benedikovič

Aké máte plány? Vyskúšať ešte iné remeslá?

To ani nie. Chcel by som napísať knižku o hlavolamoch a ako hráč sa zúčastniť na turnaji v biliarde. Je to moja srdcovka. Kedysi som ho hrával. A potom mám v pivnici rozobratý verklík, ktorý si vyrábam. Žiaľ, nehrá mi dobre. Keď sa oteplí, skúsim ho dať do poriadku. Raz som videl na Kremnických gagoch Belgičana s verklíkom a opičkou, ako zabáva deti, tak ma to chytilo, že som si povedal, aj ja si spravím flašinet. Verklíky sú veľkou tradíciou vo Francúzsku, Španielsku, Holandsku či Švajčiarsku. U nás sú asi iba štyria flašinetári.

Máte komu odovzdať remeslo?

Mám štyri vnúčatá, drevo ich baví. Uvidíme, koho z nich to naplno chytí. Tlačiť ich do toho nebudem.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie