Jarosław Kaczyński funguje ako komunistickí súdruhovia, štát vedie bez funkcie

V komunistickom Poľsku síce tiež existovala funkcia premiéra, ale každý vedel, že prvou osobou v štáte je prvý tajomník Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZPR).

Západní lídri preto rovno rokovali s Edwardom Gierkom či generálom Jaruzelským, hoci podľa protokolu by sa radšej mali stretnúť s premiérom Jaroszewiczom alebo Messnerom, ktorých mená si dnes takmer nikto nepamätá.

Poslanec na najvyššej úrovni

V modernom Poľsku sa táto tradícia začína vracať. Ako nemecká kancelárka Angela Merkelová, tak aj slovenský premiér Róbert Fico a jeho maďarský kolega Viktor Orbán rokujú priamo s Jarosławom Kaczyńským, hoci formálne je to len bežný poslanec.

Kaczyński je však de facto najmocnejšou osobou v štáte. Poľská opozícia ho viní, že riadi Poľsko autoritárskym spôsobom. Jej hlavným argumentom je zničenie nezávislosti Ústavného sudu, kde vládna strana Právo a spravodlivosť presadila zmeny, ktoré právni experti považujú za protiústavné. Kritická situácia je aj vo verejnoprávnej televízii a v rozhlase, ktoré sa stali propagačnou trúbou vlády.

Viacero Poliakov už nepovie o verejnej televízii inak ako „televízia režimu“, presne ako to bolo za socializmu.

Príkladov potláčania demokratických štandardov je viac, spája ich však jedna vec. Ak by nejaký orgán v budúcnosti preveril, či sa tieto veci odohrali v Poľsku v rozpore s ústavou alebo zákonmi, Kaczyński je posledný, kto sa môže báť zodpovednosti. Veď všetky rozporuplné riešenia nepodpisoval on, ale prezident Andrzej Duda, premiérka Beata Szydłova, predseda Sejmu Marek Kuchciński či jednotliví ministri.

Kaczyński je „iba“ lídrom strany a bežným poslancom, ktorý dokonca ani nemá žiadnu funkciu.

Ako Piłsudski

Jarosław Kaczyński by sa zrejme za porovnanie s komunistickými prvými tajomníkmi urazil. Poľsko má však dlhú politickú tradíciu riadenia štátu zo zadnej stoličky – práve takto fungovalo medzivojnové Poľsko, keď faktickým vodcom štátu bol Jozef Piłsudski.

Tento muž mal veľké zásluhy v znovuzískaní poľskej štátnosti v roku 1918, a preto mnohí očakávali, že Piłsudski sa stane prvým prezidentom obnoveného štátu. On to však odmietol s tým, že prijme len čestnú funkciu náčelníka štátu, s nejasnými kompetenciami. Fakticky však mal Piłsudski v rokoch 1918 až 1926 významný vplyv na politiku a po májovom prevrate v roku 1926 , až do svojej smrti v roku 1935 riadil štát z pozície autoritárskeho vodcu, hoci to nebolo uzákonené v ústave.

Prečítajte si

Varovanie z Poľska, kde chcú zakazovať aj Harryho Pottera a moci sa chopili paranoici

Aj preto sa Kaczyńskému niekedy ironicky povie „náčelník štátu“. A stačí povedať „prézes“, čiže „predseda“ (Práva a spravodlivosti) – a všetci vedia, o akého predsedu ide.

Skúšal to aj Krzaklewski

Aj v modernej histórii Poľska sa dajú nájsť podobné príklady neformálneho vodcu.

V roku 1997 voľby vyhralo pravicové hnutie Volebná akcia Solidarita s predsedom Mariánom Krzaklewským, ktorý bol aj vplyvným riaditeľom odborov „Solidarita“. Volebná akcia Solidarita vytvorila koalíciu s liberálnou Úniou slobody Leszka Balcerowicza, ktorý ako líder koaličnej strany prevzial funkciu prvého vicepremiéra a ministra financií.

Krzaklewski však funkciu premiéra odmietol (z tých istých dôvodov, ako dnes Kaczyński) a na premiérske kreslo navrhol úplne neznámeho Jerzyho Buzeka. Takmer tri roky Krzaklewski riadil vládu zo straníckeho kresla, hoci menej otvorene ako teraz Kaczyński. Buzek mal vtedy oveľa väčšiu váhu a neskôr sa úplne osamostatnil. Dnes sa spomína ako jeden z najúspešnejších poľských premiérov – reformátorov.

Podobný model fungoval aj v rokoch 2005–2006, keď Jarosław Kaczyński odmietol premiérsku funkciu, aby týmto nepokazil volebnú šancu svojmu bratovi Lechovi, ktorý vtedy kandidoval za prezidenta. Vraj by bolo neprirodzené, keby bratia zostávali dve najväčšie funkcie vo štáte (čo sa nakoniec aj stalo). Technickým premiérom sa stal dovtedy úplne neznámy Kazimierz Marcinkiewicz, hoci aj tak všetko riadil Kaczyński.

Po roku však rezignoval a vládu prevzal oficiálne Kaczyński. Aj preto sa teraz špekuluje, ako dlho vydrží Beata Szydlova, a či ju Kaczyński nevymení. Ináč povedané – či sa nestane premiérom, tak ako by to malo byť.

Kaczyński vie, prečo je to tak

Prečo Jaroslav Kaczyński nechce zastávať verejné funkcie?

Jednou z odpovedí je aj to, že si uvedomuje, akú má nízku dôveru medzi voličmi, a aké veľké kontroverzie sa spájajú s jeho menom.

Keď bolo PiS v opozícii (2007–2015), hovorilo sa, že Kaczyński je pre stranu ako hlavným prínosom, tak aj hlavným problémom. Prínosom – lebo konsoliduje tvrdý elektorát a prináša v každých voľbách pevných 20 percent hlasov, čo však samo osebe nie je dostatočné pre zostavenie vlády. A problémom je to preto, že je taký neprijateľný pre stredových voličov, že celých osem rokov PiS prehrávalo všetky voľby: nielen parlamentné, ale aj európske a samosprávne.

Kaczyńského život je pritom veľmi svojský. Osamotený muž, ktorý býva s mačkou a nemá ani účet v banke. Jeho názory mladých voličov len odrádzajú, aby dali jeho strane hlas. Napríklad, keď hovoril, že takmer všetci mladí ľudia sedia sami pred počítačom, pijú pivo a pozerajú porno-filmy. Alebo, keď sa verejne pýtal, či sa marihuana skutočne vyrába z konopy, a že jej spájanie s „trávou“ podľa neho nedáva význam.

Tusk: nemáme s kým prehrať

Kaczyński na čele Pis vyhovoval Občianskej platforme. Politici tejto strany sa perfektne naučili zosmiešňovať svojich hlavných oponentov z PiS a ukazovať ich nedostatky. Donald Tusk to raz cynicky pomenoval: „My sme síce neurobili pre Poľsko veľa, ale pritom sme nič až tak nepokazili. Aj tak musíte nás strpieť, lebo ak nie my, tak príde PiS a bude tu diktatúra.“

ôPiS je natoľko zlá a nemódna, že nemáme s kým prehrať,“ hovoril roku v 2015 Tusk. Skutočnosť však bola iná. PiS  porazil vládnu koalíciu.

Kaczyński sa poučil a vie, že práve on je prekážkou pre volebný úspech svojej strany. Práve preto nechcel kandidovať v roku 2015 za prezidenta. Navrhol neznámeho a mladého europoslanca Andrzeja Dudu a uspel.

Bronislaw Komorowski mal pritom ešte na jar 2015 takmer 60-percentnú podporu, zradilo ho však jeho vlastné ego. Víťazstvo prekvapilo aj samotného Dudu. Úspešnú kampaň mu robila Beata Szydlova, a preto Kaczyński zopakoval túto stratégiu aj v parlamentných voľbách. Stala sa z nej premiérka.

Nikoho preto neprekvapuje, že európski lídri sa nedržia protokolu a nerokujú s ňou, ale s Kaczyńským. Určite, dalo by sa všetko prerokovať aj s Beatou Szydlovou. Premiérka by však aj tak musela všetko predebatovať s predsedom. Načo však rokovať cez prostredníkov, keď je to možné priamo?