Denník N

Pokrok nie je až taký super, ak mu nestíhate

Ilustračné foto – Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Do 20 rokov dokážu počítače vo vyspelých ekonomikách nahradiť až polovicu zamestnancov. Čo budú všetci títo ľudia robiť?

Autor sa venuje vzdelávaniu,
v PDCS vedie kurzy kritického myslenia.
Je reprezentantom Slovenska v šachu

Predstavte si, že jedného dňa prídete do práce a šéf vás namiesto k vášmu počítaču zavedie do miestnosti plnej neznámych prístrojov, žiariacich kontroliek a displejov zobrazujúcich podivné grafy. Cítite sa ako na veliteľskom mostíku Star Treku a nesmelo protestujete: „Ale ja tieto veci neviem ovládať!“ Šéf odpovie: „Do poobedia sa to, prosím, naučte, inak budem musieť zamestnať niekoho šikovnejšieho.“

Alebo si predstavte inú situáciu. Postupne začnete pozorovať, že vaši blízki a priatelia, ktorí s vami často trávili spoločné chvíle, sa pred vami začali zamykať. Stretávajú sa výhradne na miestach, kam nemáte prístup. Vám venujú letmý pozdrav, skutočnú zábavu si užívajú za zatvorenými dverami.

Mnohí ľudia na to, aby sa dokázali do týchto situácií vžiť, predstavivosť nepotrebujú. Koľkí rodičia a starí rodičia pozorujú, ako sa im ich deti a vnuci vytrácajú na Facebook či Instagram, na miesta, kam ich oni sami nemôžu či nechcú nasledovať. A tisíce ľudí bolo prepustených a nahradených strojmi, pretože ich odvetvie sa natoľko zmenilo, že sa nedokázali adaptovať. Farmári, robotníci, predavači, remeselníci, šoféri, pisári. Nenápadná armáda už nepotrebných ľudí.

Zapojené veci, odpojení ľudia

Skrátka, technologický pokrok je super, pokiaľ s ním dokážete držať krok. Ak vás nechá pozadu, stane sa vaším nepriateľom. A jeho krok je veru rýchly. Za posledných desať rokov do nášho sveta pribudli elektromobily a autá bez šoféra, 3D tlačiarne, čítačky, komerčne dostupné drony, smartfóny nových generácií, množstvo internetových služieb.

Stále stíhate? Pozrime sa do blízkej budúcnosti: Podľa analýzy Svetového ekonomického fóra sa do roku 2025 s pravdepodobnosťou vyššou ako 75 percent dočkáme prvého auta i prvého ľudského orgánu vytlačenými v 3D tlačiarni; prvého komerčného smartfónu, ktorý bude možné implantovať pod kožu; šiat pripojených na internet; miest s počítačom riadenou premávkou i prvého robotického farmaceuta.

Analýza ďalej odhaduje, že do 10 – 20 rokov dokážu počítače vo vyspelých ekonomikách nahradiť až polovicu zamestnancov. Čo budú všetci títo ľudia robiť? Do desiatich rokov bude do internetu zapojených viac ako tisíc miliárd senzorov. Tie budú všade: v spotrebičoch, v kamerách na ulici, v našich telách, v produktoch v obchode. Jednoducho všade. Ako sa zmení naše chápanie súkromia a bezpečnosti?

Slovom, o chvíľu je tu svet, v ktorom bude zapojená a „in“ každá drobnosť, od práčky po okuliare, v ktorom však súčasne budú milióny ľudí odpojené a „out“, pretože sa nedokázali včas „updatnuť“.

Paranoja je prirodzená

Ako reaguje človek, ktorý má pocit, že mu svet preteká pomedzi prsty, že nad ním nemá takú kontrolu, ako mal kedysi? Na to vie odpovedať asi každý, kto niekedy opatroval starších ľudí. Alzheimerova choroba vedie nielen k strate plného kontaktu so svetom, ale často aj k zmene nálad: k úzkosti, zlosti, depresii. A k paranoji. Ak neviete nájsť okuliare, ktoré ste bez problémov používali desiatky rokov, nie je najprirodzenejším vysvetlením, že vám ich niekto schoval? A ak prestávate rozumieť správam v rádiu, ktoré ste počúvali desiatky rokov, nie je to jasný dôkaz, že nimi niekto manipuluje?

Paranoja je prvou a veľmi prirodzenou reakciou na náhle odcudzené prostredie. A to platí i pre kolektívnu paranoju v podobe konšpiratívneho myslenia, ktorú zažívame na Slovensku i všade vo svete. Na svete sú milióny ľudí, ktorým sa svet za niekoľko rokov celkom zmenil pred očami, a oni sa v ňom už necítia tak doma ako kedysi.

Najprirodzenejšou ľudskou reakciou je veriť, že svet zmenil „niekto tam hore“, niekto skrytý. Niekto so zlým úmyslom.

V roku 2000 mal slovenský internet len niečo vyše pol milióna užívateľov. Boli to takmer vždy ľudia, ktorí boli technológiami nadšení, rozumeli im, súzneli s nimi. Dnes má internet u nás viac ako 4,5 milióna ľudí, viac ako 85 percent populácie. Čiže takmer každý. To už nie sú len ľudia nadšení pokrokom; je medzi nimi i veľká skupina ľudí, ktorí veria, že svet sa rúti veľmi podivným smerom. Že ho niekto vedie veľmi podivným smerom.

Technologický pokrok dáva podobným paranoidným predstavám dobrý základ. Technológie nerobia svet automaticky lepším alebo horším. Rozširujú moc ľudí. No nielen nad prírodou. Umožňujú moc človeka nad človekom, jednej skupiny ľudí nad inou.

Pred tisíc rokmi by bolo nepredstaviteľné, aby vás niekto zabil z diaľky mnoho mnoho tisíc kilometrov. Drony a balistické strely to umožnili.

Pred tisíc rokmi bolo nepredstaviteľné, že by mal niekto prístup ku všetkej korešpondencii v danej krajine. S nástupom emailov a rýchlych počítačov sa to predstaviteľným stáva. Kto by nepocítil aspoň ľahký náznak strachu, či sa moc technológií nedostane do nesprávnych rúk?

Od roku 1947 sa tieto obavy snaží racionalizovať a číselne zachytiť projekt Doomsday clock. Vedci sa v ňom pomocou symbolických hodín každoročne pokúšajú naznačiť, ako blízko sme k „hodine dvanástej“, ku katastrofe veľkého rozsahu. Pokým v roku 1995 ukazovali hodiny trištvrte na dvanásť, v roku 2016 sú to len tri minúty pred dvanástou.

Okrem rastúceho napätia medzi svetovými mocnosťami a globálneho otepľovania sa autori obávajú nových biotechnológií a pokroku v oblasti umelej inteligencie, ktoré umožňujú rozvoj zbraní celkom nového typu.
Kto určí zdravú mieru paranoje vo svete, kde je teoreticky a technicky možné, aby na vás zaútočilo takmer čokoľvek, od umelo vyšľachteného vírusu kiahní cez dron veľkosti dlane až po atómovú bombu?

Nové hnutie za ľudské práva

Technologický pokrok sa nedá zastaviť, ba ani spomaliť. Pandorina skrinka už bola otvorená. Úloha štátu a spoločnosti je iná: postarať sa o ľudí, ktorí do tohto rýchlo idúceho vlaku nestihnú naskočiť. Robíme to nielen pre nich, ale aj pre seba samých. V demokraciách ich hlasy ovplyvňujú osudy každého jedného z nás.

Navyše nejde o nejakú mýtickú skupinu domorodcov kdesi ďaleko od Bratislavy. Ide o našich príbuzných, našich seniorov, o našich priateľov. A skôr či neskôr každý z nás bude medzi nich patriť. Každému skôr či neskôr dôjde dych.

Vyžadovať, aby sa každý dokázal pokroku prispôsobiť, je nerealistické a neslušné. V porovnaní s rýchlosťou vývoja technológií je ľudský život veľmi dlhý. Môj starý otec ako mladík pásol kravy, vyrastal bez elektriny či teplej vody. Na sklonku života surfoval po internete a lietal lietadlom. Ktovie, akých zmien sa dožijeme my.

Technologický pokrok prináša väčšiu efektivitu a s ňou i bohatstvo. Je kľúčové, aby sa toto bohatstvo a bezpečie s ním spojené dostali i k ľuďom, ktorí boli technológiami okradnutí. Pravda, nie o peniaze, ale o svoj starý, dôverne známy svet.

Mimochodom, všimli ste si, ako veľmi ležia veľkej časti slovenskej verejnosti v žalúdku práve ľudskoprávne organizácie? Mnohí nemôžu zniesť, že tieto organizácie bojujú za práva LGBT, minorít či migrantov. Myslím si, že títo ľudia niekde podvedome cítia, že sa sami stávajú ohrozenou skupinou, a očakávajú, že niekto by mal začať bojovať nie za práva niekoho iného, ale za nich, za ich práva.

Minulé storočie videlo mohutné hnutia za práva žien či Afroameričanov. Je celkom dobre možné, že v tomto storočí nás čaká mohutné hnutie za práva tých, ktorí nestíhajú.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie