Príbeh Mika Bucknu: kanadského Slováka, ktorý naučil Čechov hrať skutočný hokej

V máji 1978 pri prechádzke Prahou obchádzal jeden 64-ročný Kanaďan stavenisko metra. V bočnej uličke vošiel do zapadnutého obchodíka, kde ho zaujala vyblednutá fotografia československého hokejového tímu.

Predavača sa spýtal, či pozná všetkých hráčov na fotografii. Povedal, že áno.

„Ste si istý, že naozaj poznáte všetkých?“ spýtal sa ešte raz. A vtom predavačovi zaplo.

„Matej! Matej Buckna! Vrátil si sa!“ povedal s nadšením predavač podľa Canadian Press.

Trvalo dlhých 30 rokov, kým sa Mike „Matej“ Buckna mohol vrátiť tam, kde zanechal najväčší hokejový odkaz. Napriek času naňho nezabudli bežní fanúšikovia ani tí, čo sa starali o hokej v krajine. Československý hokejový zväz ho označil za „otca československého hokeja“.

Odvtedy sa sem vracal často. Počas MS v roku 1985 v Prahe si ho na tréningu zavolal na ľad tréner reprezentácie Luděk Bukač, aby ho ukázal hráčom. „Teraz vám, páni, predstavím žijúcu legendu nášho hokeja,“ povedal Bukač, ktorého kedysi Buckna trénoval ako žiačika.

Mike Buckna, syn slovenských emigrantov z Oravy, hral a trénoval v Prahe v rokoch 1935 až 1939 a znova v rokoch 1947 a 1948. Zostal by aj dlhšie, keby nemusel utiecť pred nacistami, respektíve komunistami. Roky trénoval aj československý národný tím, ktorý doviedol pred 70 rokmi vo februári 1947 k prvému titulu majstrov sveta.

Jeho vplyv na hokej v Československu bol obrovský. „Priniesol sem skutočný hokej,“ povedal pre Denník N Miloslav Jenšík, hokejový historik, ktorý sa na jeho hru chodil pozerať ako chlapec.

Prišiel na inzerát?

Bol november 1935, keď sa Mike Buckna sčista-jasna prihlásil na vrátnici pražského klubu LTC, ktorý bol vtedy jeden z najlepších v celej Európe. Neskôr vznikli dve verzie jeho príchodu.

Podľa jednej prišiel na inzerát v krajanských novinách, ktorým skutočne pražský klub lákal Kanaďanov na angažmán. Iní vraveli, že 22-ročný Buckna odišiel za more s kamarátom Slovákom, ktorý sa vracal domov po manželku. Mike si do batohu len tak pre všetky prípady pribalil korčule.

Nech je, ako chce, keď vybehol na ľad na pražskej Štvanici – v tom čase to bolo jediné umelé klzisko v republike – a 20 minút korčuľoval s pukom a hokejkou, funkcionárom klubu to stačilo. Ešte v ten deň podpísali zmluvu. Klub mal už predtým v kádri Kanaďanov, no Buckna mal niečo, čo iní nie.

V prvom rade vedel reč, bol to Slovák. Jeho otec Ján Bukna pochádzal z Podbiela na Orave, za more odišiel koncom 19. storočia. Pracoval v bani aj na lodi vo viacerých amerických štátoch, kým sa presťahoval do mesta Trail na západe Kanady. Tu stretol Júliu Olčíkovú, tiež z Podbiela. Vzali sa, narodili sa im štyri deti, ako najmladší v roku 1913 Mike Matthew Buckna.

• 5. 9. 1913 sa narodil v Traili v Kanade slovenským emigrantom z oravského Podbiela
• 1932 – 1935 začal hrať hokej za Trail Smoke Eaters
• 1935 – 1939 hral a trénoval za LTC Praha, jeden z najlepších klubov v Európe, vyhral s ním ligu aj Spenglerov pohár (1937)
• 1939 – 1946 Trail Smoke Eaters
• 1946 – 1948 LTC Praha
• Československo trénoval v rokoch 1937 – 1939 a 1947 – 1948
• Získal zlato (MS 1947), striebro ( ZOH 1948) a bronz (MS 1938)
• Za Československo odohral dva zápasy, jeden za Slovensko
• Je v sieni slávy IIHF, českého hokeja a sieni slávy športu v kanadskej provincii Britská Kolumbia
• zomrel 6. 1. 1996 v USA

Ako každého Kanaďana to Mika odmalička ťahalo k hokeju a už v detstve ukázal, že má veľký talent. „Môj otec bol veľmi dobrý športovec. Bol rýchly bežec, na škole držal niekoľko rekordov. Ale jeho vášňou bol hokej a vynikal v ňom, aj keď hral za Trail,“ hovorí pre Denník N jeho syn Mike Buckna junior, ktorý žije v americkom Wisconsine.

Mladý Buckna sa dostal do miestneho tímu Hltačov dymu (Trail Smoke Eaters – pomenovaní podľa dymu z tovární, ktorý zahlcoval mesto). Hoci dnes tento tím v Európe pozná málokto, svojho času to bol jeden z najlepších amatérskych tímov v Kanade. Ako jediný klub dvakrát vyhral aj majstrovstvá sveta.

V útoku aj v obrane

Hokej v Kanade a USA bol v tých časoch na oveľa vyššej úrovni ako v Európe. Majstrovstvá sveta vyhrávali iba Kanaďania a raz Američania. Keď Buckna prišiel do Československa, patril hneď k najlepším hráčom v krajine, ale možno aj v celej Európe. Rovnať sa mu mohol možno len Josef Maleček, najlepší hráč Československa v medzivojnovom období.

O svojich hráčskych kvalitách presvedčil Prahu už v prvom zápase, keď dal päť gólov.

„Sympatický chlapec sa ukázal ako tvrdý bojovník, aj keď má neobvyklú techniku korčuľovania – odráža sa špičkami korčúľ, čo jeho jazdu činí topornou,“ písali noviny Národná politika. Ľudia mu rýchlo začali hovoriť Matej.

„Mal obrovskú hráčsku intuíciu, bol o triedu lepší korčuliar ako naši. A tiež to bol univerzál: vedel hrať na centri, na krídle útoku aj v obrane,“ hovorí historik Jenšík, ktorý s ním viackrát hovoril. Buckna meral na tú dobu celkom vysokých 170 centimetrov, bol urastený, jeho spoluhráč Jiří Tožička ho označil za „hotového kulturistu“.

„Mal niečo, čo naši hráči nemali – zaťatosť, bojovnosť, tvrdosť. Nikdy sa nevzdával, bol to skutočný vodca,“ hovorí Jenšík.

Už krátko po jeho príchode si vzhľadom na jeho korene mnohí diváci priali, aby prijal československé občianstvo a mohol reprezentovať svoj nový domov. Podľa Jenšíka o tom uvažoval, no zostal verný Kanade. Za morom jeho rodina vlastnila malý hotel, neskôr ho možno odradila aj politická situácia – na západe sa rozťahovalo nacistické Nemecko.

Pedagogický talent

Mike sa už od začiatku venoval nielen hraniu, ale aj trénovaniu. „S trénermi malo Československo problém. Buď to boli starí hokejisti, ktorí stále učili tie isté nemoderné veci, alebo tréneri, ktorí nikdy hokej nehrali, ale možno futbal či tenis,“ rozprával neskôr pre Chicago Tribune samotný Buckna.

Do trénerstva sa pustil naplno a poctivo. Mal na starosti ako hrajúci tréner hlavný tím LTC, robil zostavu, riadil striedania, ale aj malých žiakov. Ovplyvnil tak tri generácie hráčov.

„Hokej, ktorý sa u nás dovtedy hral, bol statický. Líder tímu prevzal puk, obišiel vlastnú bránku, aby získal rýchlosť, a išiel dopredu. Snažil sa zakončiť, a až keď nemal inú možnosť, prihral. Obrancovia chodili prinajlepšom na útočnú modrú, ďalej nie,“ hovorí Jenšík.

To všetko Buckna zmenil. „Naučil ich hrať kombinačný, celoplošný hokej, ukázal im, že nemusia hrať v jednej línii, môžu si vymieňať miesta, prihrávať dozadu. Všetci hráči pod jeho vedením výkonom povyrástli,“ dodáva historik.

„Dal som do toho srdce, bral som to vážne,“ vravel Buckna.

Hoci mal Buckna v čase príchodu iba 22 rokov, na slovo ho poslúchali aj oveľa starší hráči. Dokonca aj o desať rokov staršia hviezda Maleček. Mal obrovskú autoritu a prirodzený pedagogický talent.

Keď párkrát hráči nespravili, čo im nakázal, neváhal im dať v šatni jednu výchovnú.

„Nemal rád finesy. Raz som išiel na bránku a urobil blafák a nedal som, tak na mňa skríkol: ‚Jesus Christ, čo som povedal?! Strílaj!‘ Keď som to urobil znova, dal mi na striedačke facku,“ spomínal pre dokument Hokejová 80 Augustin Bubník. Hráči to však brali s pokorou.

Pácalt, tady stój!

Funkcionári dlho váhali s tým, aby mu zverili aj reprezentačné mužstvo. Dostal ho až v roku 1937, no na samotné majstrovstvá sveta do Londýna sa preňho miesto nenašlo. Priamo na šampionáte trénoval reprezentáciu až na MS 1938 v Prahe.

Československo tu pod jeho vedením získalo bronzovú medailu, prvú po piatich rokoch. Nad sily boli iba dva „kanadské“ tímy – Kanada a reprezentácia Británie, za ktorú hrali až na jednu výnimku všetko naturalizovaní Kanaďania.

Vo štvrťfinálovej skupine sa Československo stretlo s USA, s ktorými v zápasoch na MS nestrelilo ani gól. Tentokrát však po skvelom výkone vyhralo 2:0, novinári hovorili o historickom víťazstve československého hokeja.

Nadšení diváci počas zápasu strhli hráčov a Buckna to musel upokojovať. „Pácalt, tady stój!“ zahrmel z lavičky ľúbivou „čechoslovenčinou“ trénerov povel najlepšiemu obrancovi, ktorého to ťahalo do útoku. Pácalt zostal a Československo udržalo veľké víťazstvo.

Nasledujúci zápas so Švajčiarskom sa po riadnom hracom čase skončil 1:1. Dráma ako remeň. Štadión na Štvanici onemel, keď Švajčiari dali gól na 2:1. Nič však nebolo stratené: vtedy sa predĺženie hralo na čas a nie na rýchlu smrť.

Buckna poslal na ľad piatich útočníkov – ťah relatívne bežný v Kanade, no výnimočný v Európe. Vyšiel mu: naši strelili dva góly a po zápase niesli trénera na rukách. „Buckna, Buckna,“ kričali tribúny.

V Prahe bol svätý

Diváci sympatického mladíka milovali. Keď si v roku 1938 po majstrovstvách bral za manželku českú tenistku Lolu Frolíkovú, záujem bol obrovský, v kostole ani pred ním sa nedalo pohnúť.

„Buckna bol v Prahe svätý. Na to neexistuje iné slovo. Mali ho strašne radi,“ vraví Jenšík.

Vďaka rozhlasovým reportážam sa jeho meno preslávilo po celej republike. „V tých rokoch sa tisíce a tisíce našich chlapcov hrali na jazerách na Bucknu,“ píše sa v knihe Světový hokej.

Slovenský hokejový historik Ján Holko si myslí, že bol populárny aj na Slovensku, aj keď tu odohral iba pár zápasov. V roku 1948 na jeden zápas nastúpil aj v drese Slovenska.

„Ľudia na Slovensku museli vnímať, že má slovenských rodičov, vtedy tie vzťahy ešte boli silnejšie,“ vraví. V tom čase hral za LTC a reprezentáciu zo Slovákov iba Košičan Ladislav Troják.

Podľa historika Buckna najmä po vojne sledoval slovenských adeptov do reprezentácie, ale vtedy sa hralo len na dva útoky a dostať sa do nich v konkurencii českých hráčov bolo ťažké.

Odchod pred nacistami

Tridsiateho marca 1939, dva týždne po rozpade štátu a nacistickom obsadení Čiech a Moravy, Matej Buckna a Lola Frolíková odchádzajú z Československa. Dôvod je jasný.

„Bol občan Kanady a nechcel byť v strede toho všetkého,“ hovorí Mike Buckna junior. Mladí manželia sa vracajú do Trailu, Mike hrá znova za Hltačov ohňa. V sezóne 1941/42 sa stal najproduktívnejším hráčom nielen klubu, ale celej ligy v západnej Kanade.

Skvelé výkony mu vypýtali skúšku v tíme NHL Chicago Black Hawks pred nasledujúcou sezónou. V tom čase hralo v NHL iba šesť tímov.

Buckna podľa svojho syna v skúške obstál a ponúkli mu zmluvu. Mike ju však napokon odmietol – mal malé dieťa a dal prednosť rodine. „Mama nechcela so mnou zostávať sama v Chicagu, kým on by celý čas cestoval,“ hovorí Mike Buckna junior.

Návrat do Československa

Stále ho to ťahalo späť do Československa, kam sa napokon koncom roka 1946 aj s rodinou vrátil. Okamžite sa znova stal hráčom LTC a trénerom LTC i reprezentácie.

Prijatie divákov aj spoluhráčov bolo vrelé. „Vítáme tě, Matěji, na tom našem hokeji,“ skandoval dlhé minúty vypredaný štadión na prvom zápase po návrate.

Národný tím prebral krátko pred majstrovstvami sveta 1947, ktoré sa po odrieknutí Británie mali uskutočniť v Československu. Buckna urobil dve zmeny pred turnajom – nominoval pilier obrany z 30. rokov, pre niektorých už starého 34-ročného Pácalta, ktorého spravil kapitánom. A presvedčil na účasť aj Jaroslava Drobného, skvelého hokejistu, no ešte lepšieho tenistu, ktorý neskôr vyhral French Open aj Wimbledon.

Kanada sa majstrovstiev nezúčastnila a USA poslali slabší výber – z Československa sa tak spolu so Švédskom stali favoriti na titul, pre obe krajiny by bol prvý. Priestor u nás dostala mladá talentovaná generácia na čele s Vladimírom Zábrodským (na šampionáte strelil 29 gólov) a Stanislavom Konopáskom, ktorých ako tínedžerov trénoval Buckna pred vojnou.

V prvom útoku ich dopĺňal rýchly krídelník a bojovník Ladislav Troják, stále jediný Slovák v tíme, ktorý o rok neskôr zahynul pri leteckom nešťastí nad Lamanšským prielivom.

S Bucknom si boli blízki. „Boli to nerozluční priatelia, pomáhali si nielen na ihrisku, ale aj mimo,“ hovoril spoluhráč Augustin Bubník v dokumente Hokejová 80. Keď Buckna niečo nevedel povedať po slovensky, Troják prekladal.

Uhlie pre Rakúšanov

Československo prechádzalo turnajom, na rozdiel od Švédov, ako po masle. V sobotu 22. februára 1947, predposledný deň šampionátu, tak celá krajina očakávala víťazstvo nad Švédskom. Na desaťtisícovom štadióne sa údajne tlačilo až 14-tisíc ľudí a ďalšie stovky pred ním.

Plné tribúny však onemeli, keď Švédi hneď z prvého útoku dali gól. „Ofsajd, bol to ofsajd!“ skríkol z lavičky Buckna a takmer všetci hráči mohli odprisahať, že mal pravdu. Rozhodcovia však boli iného názoru – gól platil.

Naši hrali nervózne a ani počasie im neprialo. Na Štvanici sa v tom čase ešte hralo pod holým nebom, začalo mrholiť, nastal odmäk, ľad sa začal topiť. To vyhovovalo Švédom, ktorí boli zvyknutí na bandy hokej s loptičkou. Pridali druhý gól a naši už stihli len skorigovať.

Mala to byť oslava prvého majstrovského titulu, no miesto toho sa ľudia smutní rozišli domov. Hoci oba tímy hrali ešte jeden zápas, noviny písali, že Švédi sa stali novými majstrami sveta. Švédsky kráľ poslal svojim krajanom blahoprajný telegram, ktorý však prišiel až na druhý deň po ich zápase s Rakúskom.

Na tento zápas bol štadión poloprázdny. Nikto nečakal, že by Švédi mohli s Rakúšanmi prehrať; naši ich porazili 13:5. Rakúski hokejisti však prekvapujúco strelili prvý gól a vyhrávali. Ako sa táto zvesť rozšírila po Prahe, štadión sa znovu úplne zaplnil a fandil outsiderovi.

Rakúsky brankár predvádzal skvelé zákroky. Švédi napriek snahe už zápas nezvrátili a prehrali 2:1, čo sa označovalo za najväčšiu senzáciu majstrovstiev.

Radosť bola obrovská, po zápase diváci nosili Rakúšanov na rukách. Zábrodský dokonca spomína, ako sa naňho v hľadisku otočili diváci a hovorili mu – vidíš, takto sa hrá hokej.

Naši si už titul nedali vziať, porazili USA 6:1, a ak nerátame anglických Kanaďanov, stali sa prvými majstrami sveta z Európy. Za pomoc sa Rakúsku odvďačila celá republika. K susedovi, ktorý bol po vojne v zlej ekonomickej situácii, prúdili potravinové balíčky, oblečenie, dokonca aj vagón s uhlím.

Blízko olympijského zlata

O rok nato bol československý výber na čele s Bucknom blízko prvej zlatej olympijskej medaile (Československo ju nezískalo nikdy, podarilo sa to až samostatnému Česku v roku 1998). V rozhodujúcom zápase s Kanadou naordinoval tréner tvrdú obrannú hru a vyrážanie do protiútokov. Kanada bola objektívne kvalitnejšia a keď s ňou hrali otvorenú hru Američania, dostali dvanástku.

Časti hráčov, na čele s lídrom tímu Zábrodským, sa to však nepáčilo, chceli útočiť. Vzhľadom na horšie skóre sme potrebovali na zlato vyhrať.

Posledné slovo mal ako tréner Buckna. Zápas sa napokon skončil 0:0, čo bol v tom čase obrovský úspech. Na zlato to však nestačilo.

Spor Zábrodský – Buckna o taktiku sa znovu rozhorel po návrate, no podľa Jenšíka to bolo živené najmä novinármi. Víťazný tím Kanada prišiel na priateľské zápasy od Prahy. Prvý zápas sa hral útočnou taktikou a prehrali sme 2:5. Druhý zápas obranne skončil remízou 3:3. Bol to druhý a posledný zápas, čo hral Buckna neoficiálne za Československo.

To bolo pár dní pred komunistickým prevratom, ktorý Bucknu s rodinou prinútil odísť a už sa nevrátiť. On opustil hokejové prostredie, ktoré miloval; manželka Lola rodičov, ktorých už nikdy nevidela.

„Odišli sme veľmi rýchlo, do týždňa. Varovali nás, že otca zatknú a pošlú do ruského väzenia, ak zostaneme,“ spomína Mike Buckna junior, ktorý mal vtedy 7 rokov.

Že to nemuselo byť prehnané varovanie, ukázali nasledujúce roky. Mnohých hráčov zo skvelej generácie, ktorá už bez Bucknu získala titul aj o rok neskôr, v roku 1950 pozatýkali a skončili v uránových baniach. Na ďalšie zlato čakal československý hokej 23 rokov.

To už ich bývalý tréner sledoval z kanadskej diaľky. Sám hral ešte pár rokov za Trail, neskôr trénoval. V roku 1956 dokonca dostal ponuku viesť kanadský reprezentačný tím, no odmietol, pretože sa sľúbil inému klubu. Mike Matthew Buckna zomrel v roku 1996 u syna v americkom Wisconsine.

Siene slávy

Buckna je v Traili dodnes známy, je tu po ňom dokonca pomenovaná ulica. Zaradili ho do siene slávy športu v provincii Britská Kolumbia, do siene slávy českého hokeja, od roku 2004 je aj v sieni slávy IIHF.

V tej slovenskej však chýba. „Som prekvapený, že jeho domovská krajina Slovensko si ho takto neuctila,“ povedal jeho syn.

Historik Ján Holko hovorí, že jeho meno sa spomínalo medzi adeptmi, nakoniec sa tam však nezmestil. „Z historického hľadiska by som za to bol, aj keď sa tu nenarodil a nepôsobil tu. Česi nemajú problém dať do siene slávy aj Slováka,“ dodal.

Na svoj pôvod pritom Buckna nikdy nezabudol. Syn vraví, že aj neskôr v Kanade s manželkou rozprával po „československy“. Na svoje dobrodružné roky v Československu spomínal s láskou.

„Často nám hovoril príbehy o svojich hráčoch a tvrdej práci, vďaka ktorej vznikol taký silný tím. Zažili toľko zábavy. Bolo to obdobie života, na ktoré spomínal najčastejšie,“ dodáva Buckna mladší.

Hlavné zdroje:

• Miloslav Jenšík: První mistři světa
• Karel Gut, Gustav Vlk: Světový hokej
• dokument Hokejová 80 (o Bucknovi a Trojákovi od 39:00)

• dokument Hokej v srdci – Srdce v hokeji (o MS 1938 od 6:55; o MS 1947 od 12:39)