Andrej Babiš sa chystá dobyť český štát
Českú politiku vždy ovládali líšky, teraz však prichádza lev, z ktorého ide strach. Parlamentné voľby budú tento rok na jeseň.
Najprv Nicolo Machiavelli roztriedil politikov na levy a líšky. Potom Vilfredo Pareto prišiel začiatkom minulého storočia s tézou, že levy a líšky sa cyklicky striedajú pri moci, ide o prirodzenú „cirkuláciu elít“. Teraz teda prichádza čas levov a jedným z nich je Andrej Babiš, predátor, akého česká politika, zvyknutá na líšky, ešte nepoznala.
Je to antropologická záhada: Česi oveľa razantnejšie než Slováci odvrhli komunizmus, ale v jesenných parlamentných voľbách budú masovo voliť bývalého komunistu, ktorý zjavne spolupracoval s ŠtB. Majú silný sklon k rovnostárstvu, ale budú voliť miliardára. Sú hrdými obyvateľmi etnicky takmer čistého štátu, ale budú voliť Slováka s češtinou, ktorá je výsmechom ich uctievanému jazyku.
Jeho fenomenálny úspech má mnoho príčin, ale jednou z nich je dravosť predátora, na akú vyvážená česká politická kultúra nebola pripravená. Minister hospodárstva Jan Mládek (ČSSD) v roku 2015 v rozhovore pre týždenník Respekt lakonicky komentoval Babišovo správanie ako ministra financií a šéfa ANO v koaličnej vláde: „Toto nikdy nebývalo. Ten by chcel všetko ovládať.“
Babišove dlhopisy
České politické strany sa nedávno pokúsili zastaviť Babišovo dobýjanie štátu zákonom platným od 9. februára, ktorý ho núti zbaviť sa vlastníctva mamutieho podniku Agrofert. Cezeň totiž ovláda významné médiá a financuje svoju stranu. Babiš však pred niekoľkými dňami previedol majetok do fondu, ktorý budú spravovať jeho blízki a málokto verí tomu, že jeho vplyv na Agrofert sa zníži.
Ďalšiu obrannú hrádzu stavajú médiá, ktoré Babiš nevlastní, a to je dôvod, prečo ich považuje za úhlavného nepriateľa. Česká verejnoprávna televízia sa až dosiaľ dokázala ubrániť veľkým tlakom, ale ak sa Babiš stane premiérom, môže jej zlomiť väzy. Je to totiž jedna z mála inštitúcií, ktorej vplyvu na voličov sa naozaj obáva. Naposledy nazval jej investigatívny tím z programu Reportéri „skorumpovanou pakážou“ pre aféru, ktorá stojí za pozornosť.
V stručnosti ide o to, že Babišova firma Agrofert vydala koncom roku 2012 dlhopisy, inými slovami, chcela si formálne vziať 10-ročný úver s úrokom 6 percent od tých, ktorí by jej dlhopisy kúpili. Jediným kupcom v hodnote takmer 1,5 miliardy korún však bola súkromná osoba menom Andrej Babiš (emisia dlhopisov bola neverejná, takže o nej nikto okrem Babiša nevedel). Dlhopisy firma vydala tri dni predtým, než prestal platiť zákon, podľa ktorého boli úroky z tohto typu dlhopisov (jeden za korunu) oslobodené od dane. Inými slovami, Babiš si tak zabezpečil nezdanený súkromný ročný príjem z úrokov zhruba 90 miliónov korún na obdobie desiatich rokov.
Ekonómovia vypočítali, že Babiš tak ogabal (premiér Bohuslav Sobotka použil vulgárnejšie slovo) štát na daniach zhruba o 150 miliónov korún za dekádu.
Babiš sa rozčúlene bráni argumentom, že to bol legálny postup, právnici však namietajú, že ministerstvo financií v podobných – oveľa menších prípadoch – pokutuje podnikateľov za „zneužitie práva“. A ministrom financií je – Andrej Babiš.
Pôvab celého sporu spočíva v tom, že Babiš išiel do politiky s verejným prísľubom, že bude riadiť štát rovnako ako svoju firmu – samozrejme na prospech jej zamestnancov, v prípade štátu občanov. Lenže v tomto prípade je jasné, že hlavným zmyslom celej finančnej operácie bol jeho súkromný prospech, na úkor firmy aj štátu.
Ničenie protivníkov
Čísla vypovedajú o tom, že po nástupe Babiša na ministerstvo vzrástol zisk Agrofertu o 40 percent (podľa týždenníka Respekt zhruba o 3 miliardy korún za rok 2015), aj vďaka dotáciám z eurofondov, na ktoré má minister Babiš výrazný vplyv. Po takomto zistení by mala zovrieť žlč v každom českom občanovi, ale Babišova popularita naopak stúpa. Ako je to možné?
Jedným z vysvetlení je, že prichádza čas levov, ktorí trhajú na kusy zložitý a vyvážený systém vytvorený opatrnými líškami. Napáda všetko, čo mu stojí v ceste: v parlamente sa vedú len prázdne reči a je plný zlodejov, médiá klamú, novinári sú v najlepšom prípade „blbečkovia“, v horšom pakáž, koaliční partneri sú zradcovia a „všetci kradnú“. Jeho čeština je síce chabá, ale vulgarizmy používa suverénne: slovo „sráč“ patrí k tým jemnejším.
Babiš je povahou diktátor, lebo neuznáva demokratický princíp súťaže. Konkurenciu – v biznise aj v politike – považuje za nepriateľa, ktorého treba zničiť. Bohumír Rada, bývalý majiteľ úspešnej firmy Agro Jevišovice, o tom vie svoje. Je to dlhý príbeh, v ktorom Babiš najprv prehovoril Radu, aby sa stal výlučným dodávateľom mäsa pre jeho firmu Kostelecké uzeniny. Rada Babišovi uveril a stal sa od neho závislý, výsledok bol taký, že Babiš ho prinútil predať mu svoju firmu hlboko pod cenou.
Keď sa Rada pokúsil aspoň pestovať pšenicu na pozemkoch, ktoré sa mu Babiš zaviazal prenajímať, Babišove postrekovače mu spálili úrodu (v hodnote 4 milióny korún) pesticídmi. „Urobiť takú škodu na poraste pred žatvou, to si nikto nepamätá,“ povedal Bohumír Rada reportérom ČT. Stalo sa to v roku 2015.
Škody, ktoré už Babiš stihol napáchať, sú však oveľa vyššie a v podstate nevyčísliteľné. Zničil totiž dva piliere českej tlače, akými boli Mladá Fronta Dnes a Lidové noviny. Po tom, čo ich Babiš v roku 2013 kúpil, pripomínajú pšeničné pole spálené pesticídmi.
Tomáš Němeček, jeden z najlepších českých novinárov, skúmal so svojimi študentmi obsah týchto novín a spoločne prišli k záveru, že „výsledok je ešte horší, ako sme očakávali“. Denníky sa stali „predĺženou rukou ministerstva financií“ a nástrojom na očierňovanie politických súperov.
Česká dilema
Po tomto výpočte Babišových hriechov (mohol by byť oveľa dlhší) by človek očakával, že Česi tohto zlosyna pošlú na smetisko dejín. Nie je to však také jednoduché. Babiš je predátor, ktorý verí, že je pre českú spoločnosť darom z nebies, lebo iba on jej dokáže pomôcť. Túto vieru vo svoje poslanie šíri so šarmom naivného dobráka, ktorému skorumpovaní politici hádžu polená pod nohy.
Jeho voliči nie sú spoločenskou spodinou, väčšina z nich patrí do strednej triedy. A napriek tomu, že strana ANO funguje na vodcovskom princípe, Babiš dokázal zlákať do politiky autonómne osobnosti. Minister obrany Martin Stropnický, minister spravodlivosti Robert Pelikán či eurokomisárka Věra Jourová patria k tomu najlepšiemu, čo dnes česká politická scéna ponúka.
Česi nemajú našu historickú skúsenosť s predátorom Vladimírom Mečiarom, ich demokratické protilátky na obranu pred diktátorom pochádzajú ešte z čias Masaryka a u Babišových voličov už zjavne prestali účinkovať. O to zložitejšia je česká debata, ako sa k Babišovi (a jeho voličom) postaviť. V širšom zmysle ide o starú dilemu: vyhlásiť ho za nepriateľa a vylúčiť ho z demokratickej politickej scény, aby sa nákaza nešírila, alebo s ním spolupracovať a predísť tak riziku, že sa spojí s českými komunistami a napadne celý systém?
Firmy okolo Andreja Babiša na Slovensku
Duslo Šaľa,
Istrochem Bratislava,
Hyza,
Penam,
Prvá Bratislavská pekárenská spoločnosť,
pekárenská firma PEZA Žilina,
Mafra Slovakia – vydáva Hospodárske noviny
Pokiaľ ide o vášeň, tak česká polemika silne pripomína tú slovenskú po minuloročných voľbách, keď Béla Bugár (a vtedy ešte aj Radoslav Procházka) vstúpili do vlády s Robertom Ficom. V Česku je však o to vyhrotenejšia, že desiatky novinárov zvučných mien, ktorí odišli z MFD a LN po ich ovládnutí Babišom, založili niekoľko spravodajských webov a týždenníkov, ktorých hlavným poslaním je nenávidieť Babiša. V tejto súťaži každý, kto kritizuje Babiša len vecným tónom, alebo dokonca verejne uvažuje o možnosti budúcej koalície s ním, je nimi vyhlásený za zradcu a kolaboranta.
Dilema je podobná tej slovenskej aj v otázke väčšieho či menšieho zla, pokiaľ ide o ukotvenie štátu v západnom civilizačnom okruhu. Fico, rovnako ako Babiš, je prinajmenšom vlažný zástanca EÚ (Babiš má v Nemecku dôležitú časť svojho biznisu), kým napríklad česká pravicová ODS je na EÚ alergická. Ktorá strana je tak väčšou hrozbou pre budúcnosť krajiny?
Matrix AB
Štipľavá verejná debata je korením demokracie a za normálnych okolností ju posilňuje, v českom prípade sa však zdá, že posilňuje najmä Babiša. Vo vytváraní obrazu nepriateľa a rozdeľovaní spoločnosti s ním totiž nikto nedokáže súperiť a čím viac na neho jeho protivníci útočia, tým je populárnejší. Žiadna z predošlých afér (napríklad, že zneužil európske fondy na stavbu svojho luxusného Bocianieho hniezda) mu zatiaľ neublížila a zdá sa, že inak to nebude ani v prípade škandálu s dlhopismi.
Jedno z ďalších vysvetlení jeho popularity sa ukrýva v skvelom dokumentárnom filme Matrix AB (napríklad sa dá vidieť tu). Andrej Babiš má osobné čaro roztržitého šaša, ktorý je však schopný v zlomku sekundy sústrediť sa na staršiu ženu, ktorej v metre vrazí do ruky šišku (rozdáva ich po stovkách) a povie: „Máte teplé ruky.“
Je úprimný podobne ako Donald Trump, lebo oduševnene verí svojim vlastným klamstvám. Bezhraničný obdiv jeho spolupracovníkov pôsobí na racionálneho diváka komicky, je však mrazivo úprimný: je to pracovitý génius, ktorý – ako hovorí ním dosadená primátorka Prahy (Slovenka) Adriana Krnáčová, „nikdy nespí“.
Áno, slovenský pamätník si ihneď pripomenie obdiv bývalých súputníkov Vladimíra Mečiara. Hovorili to isté, s rovnako zasneným výrazom v tvári. Lenže slovenská skúsenosť je zjavne neprenosná.
Česko-slovenská výzva
Je pravdepodobné, že Andrej Babiš sa tento rok stane českým premiérom. Je pravdepodné, že zaútočí na demokratické inštitúcie vrátane Českej televízie, a je otázka, ktoré z nich odolajú. Justícia na čele s Ústavným súdom je v dobrej kondícii, ale to nemusí stačiť.
Mrazivá je však aj predstava vrúcneho priateľstva Roberta Fica s Andrejom Babišom. Fico mu pomohol s daňovými úľavami pre jeho slovenské podniky a náš Najvyšší súd vybielil jeho minulosť ako agenta ŠtB. Babiš by sa mohol stať nebezpečnou inšpiráciou pre Fica, ktorý bol až doposiaľ akýmsi hybridom medzi levom a líškou a taký bol aj jeho vzťah k liberálnej demokracii: nie je jej fanúšikom, ale na jej podstatu nesiahol.
Na druhej strane, ak by sa dvaja Slováci Fico a Babiš chceli spoločne prevteliť do Gustáva Husáka, bola by to príležitosť pre dôstojný reparát česko-slovenskej obrany občianskych slobôd, na ktorú z obdobia normalizácie nemôžeme byť príliš hrdí. Ale najmä: všetko môže byť napokon inak a levom vypadajú zuby skôr, než ich zatnú. Ako napísal Vilfredo Pareto: „Dejiny sú pohrebiskom elít.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
