Marián Varga: O ľudí sa treba zaujímať, kým žijú, nie im potom nosiť kvety na hrob

Začiatok roka si predstavoval úplne inak, ale ďalšie zdravotné patálie znáša stoicky. Chýba mu koncertovanie, no tvrdí, že aspoň môže doma písať nové skladby. MARIÁN VARGA mal 29. januára sedemdesiat rokov, prvý darček dostal už v decembri, tým posledným bude veľký narodeninový koncert, ktorý mu chystajú v apríli v Bratislave.

Ako oslavuje bigbiťák sedemdesiatku? Čo ho najviac potešilo?

Tak bigbiťák to môže osláviť len bigbeatovo. V pravom slova zmysle. Myslel som si, že všetko zlé, čo sa mi vlani prihodilo, ostane v minulosti, a nastanú lepšie časy, ale vstup do nového roka sa nezačal pre mňa práve najlepšie – zlomil som si nohu. Takže sedemdesiatku oslavujem v posteli. Ale v celkom dobrej nálade, lebo mne sa stávajú také veci, že pri traumatických situáciách ma opúšťa depresia. Po dlhom čase mám zas chuť počúvať hudbu, pozerať filmy a niečo si prečítať, povedzme takého Kunderu, Sartra, Bald­wina, Camusa, Cortázara… Potešili ma najmä osobné aj verejné vyznania od ľudí blízkych, aj tých vzdialenejších, v ktorých som cítil srdečný, neformálny záujem o mňa. Vrátane dvoch hudobných darčekov, ktoré mi boli venované. Vážim si to!

Od roku 1968, keď ste prišli do skupiny Prúdy, vás fotografoval Peter Procházka. V bratislavskom Dome stredoeurópskej fotografie je do konca februára výstava, na ktorú vytiahol aj naozajstné rarity. Ktoré vás prekvapili najviac?

Ja som tú výstavu, žiaľ, nevidel. Kým prebiehala vernisáž, ja som štyri hodiny ležal pred ortopedickou ambulanciou na vozíku, čakal na sanitku, kým ma odvezie domov, a premýšľal o pravdivosti príslovia, že svetská sláva je len poľná tráva… Nejaké fotky z výstavy som neskôr videl na webe. Keď sa tak človek na to pozerá, uvedomí si, ako šialene letí čas.

Prečítajte si

Polstoročie fotí Mariána Vargu, teraz urobil výstavu (foto)

V decembri bol v rámci cyklu (Ne)známa hudba v Bratislave koncert z vašich skladieb. Prišli ste tam ako autor-divák a nie ako obvykle muzikant sediaci na pódiu. Chýba vám živé hranie?

Okolnosti vás vždy prinútia k nejakým riešeniam. Ja som sa teraz rozhodol, že budem písať. Mám na mysli komponovať. Mám chuť ešte podokončovať veci, ktoré som načal. Aj na to sa však musím zmobilizovať. To je môj plán pre najbližšie obdobie. Ale presne ako hovoríte, živé hranie mi veľmi chýba. V poslednom čase ma však stálo veľa síl, vďaka mojej diagnóze. Bolo to nesmierne vyčerpávajúce, najmä tie presuny. Ale vždy sa mi tá energia počas koncertu vrátila. S poslucháčmi som mal vždy ideálny vzťah. Koľko som im dal, toľko mi vrátili. Takto z postele sa mi zdá, že by som to všetko zvládol. Fedor Frešo si myslí, že je to len vec logistiky, keby som už sedel za organom, išlo by to samo od seba. No neviem, či som už „nezaspieval“ svoju labutiu pieseň.

Už dlhšie ste nevydali nový album. Vznikne z týchto komorných skladieb?

Bolo to dojímavé gesto od Vlada Godára, že vôbec vďaka združeniu Albrechtina niektoré tieto komorné veci odzneli. Koncert mi venoval symbolicky k sedemdesiatke a nič krajšie by som si ani nevedel predstaviť. Takže už aj to je dosť, že si ich niekto vypočul. On však zároveň všetky koncerty tohto cyklu necháva nahrávať, a väčšinou sú odvysielané na Devíne. Aj to je maximálne uspokojivé. Neviem, či je to na album.

Vždy ste tvrdili, že hudbou si robíte v živote poriadok. Akú hudbu máte ešte chuť robiť a akú teraz počúvate?

Na festivale Epoché mi súbor Technik zaspieval jednu zborovú skladbu. Že vraj to spievali s radosťou, to ma dosť povzbudilo, mám nápad na ďalšiu, tak sa ju budem snažiť zapísať. A akú hudbu počúvam? Budete sa diviť, ale v posledných dňoch som počúval svoje vlastné albumy. Jeden po druhom a musím povedať, že niektoré som nepočul, odkedy som ich vydal. Keď odznel koncert, o ktorom sme hovorili, položil mi Vlado Godár otázku: Čo myslíš, aký si autor? Snažím sa na to prísť.

Prečo ste doteraz nepočúvali svoje albumy?

Pretože je toľko lepších vecí, ako sú moje!

Keď sme sa rozprávali po decembrovom koncerte, spomínali ste, že v poslednom čase veľmi často myslíte na otca. Prečo?

No, robím si v hlave poriadok, ako ste spomenuli. Pritom vyplávajú na povrch nedoriešené veci. Jednou je aj môj vzťah s otcom. Uvedomujem si, že nikdy som sa ho nesnažil pochopiť, jeho svet bol pre mňa absolútne neznámy. Nič o ňom neviem, v podstate som ho nepoznal. On sa o to niekoľkokrát pokúsil, aj keď nie celkom úspešne. Vydal niekoľko signálov – beriem ťa, chápem ťa, chlapče. Ja nikdy. To mi je ľúto. Toho, ako umieral. V podstate sám a mimo nás. Nezaslúžil si to. O ľudí sa treba zaujímať, kým sú nažive…, nie im potom nosiť kvety na hrob.

„Nastal čas, keď sám pomaly, ale isto začínam patriť ničote. Ako väzeň v okovách čakám na konečné oslobodenie sa z neznesiteľnej telesnosti. Na tejto ceste nikam má človek chtiac-nechtiac tendenciu ozrejmiť si pár vecí. Tou najzásadnejšou je zmysel našej existencie,“ napísali ste do knihy o dlhoročnom kamarátovi Jánovi Langošovi. Čo je dnes zmyslom vašej existencie a ktoré veci si chcete ozrejmiť?

Keď občas v sebe vypnete autopilota každodennosti a snažíte sa o nejakú sebareflexiu, zorientovať samého seba v zmätku svojej existencie, môžete sa niekedy dočkať aj škodoradostnej odpovede. Tak, ako o tom hovorí jeden z mojich najobľúbenejších autorov Albert Camus v Mýte o Syzifovi: „Len čo začne myseľ uvažovať o sebe samej, prvé, čo objaví, je protirečenie.“ Každou skúsenosťou zisťujete, že nič nie jednoduché, jednoznačné, na nič nejestvujú ľahké odpovede. Nič nie je čierne a nič nie je biele. Medzitým je tisíc odtieňov šedej. A vy sa v tom musíte zorientovať. Ako to zvládnete, je vec vašej kultúry, kultivovanosti. Tí, čo majú hneď vo všetkom jasno, na všetko majú ľahké odpovede a podľa toho sa aj správajú, sú v podstate nebezpeční. Lenže na isté veci musíte mať tie najjednoduchšie odpovede. Aby ste prežili. Zásada je, že sa za svoje činy nebudete musieť nikdy hanbiť, nebudete si musieť vyčítať, že ste neurobili niečo, čo ste mali urobiť. Ako ja, keď si teraz, na staré kolená vyčítam, že som nemal viac pochopenia pre svojho otca. „Nečakajte na posledný súd. Koná sa každý deň!“ – hovorí ďalší z Camusových hrdinov. A ja som teraz súdený a trápim sa.