Citadelu v iránskom Bame zničilo zemetrasenie, postavili ju nanovo
Irán je obľúbeným cieľom ľudí, ktorí si organizujú cesty po svojom. Navštívili sme mesto Bam, ktoré pred rokmi zdevastovalo zemetrasenie.
Hallo, welcome to Bam, welcome to Iran. Bolo len sedem hodín ráno a v ruinách veľkolepej citadely a starovekého mestečka na Hodvábnej ceste pracovali desiatky robotníkov.
Jedni miešali omietku z blata a slamy, ďalší už z hotových nepálených tehál stavali a opravovali múry opevnenia pri vstupe. Výkriky a buchot kladiva sa zasa niesli ponad celé nálezisko z lešenia na citadele na kopci vo výške niekoľkých desiatok metrov.
Dokonca bola otvorená aj pokladnica pred vstupom. Sedel v nej iránsky vojak a okrem predaja lístkov mal na starosti aj bezpečnosť, ktorú dokazoval opretým samopalom.
Bam bol mestom po kolená (fotogaléria)
Ničivé zemetrasenie
Na Vianoce bolo trinásť rokov, odkedy obrovské zemetrasenie v Bame na juhovýchode Iránu zabilo takmer 30-tisíc ľudí a ďalšie desaťtisíce pripravilo o bývanie.
Okrem všetkej ľudskej tragédie prišiel svet aj o časť svojej histórie – prírodná katastrofa zrovnala so zemou aj obrovskú starovekú citadelu, ktorá leží na kopci a s opevneným mestom pod ňou. Je paradoxom, že viac zničila najmä novú časť mesta než historickú, ktorej dejiny sa začínajú pred 2500 rokmi. Z Bamu sa stalo mesto po kolená.
Video: Takto sa vyrába iránska omietka z blata a slamy
Autor: Miro Čevela
Do roku 2003 bol Bam jednou z turistických atrakcií Iránu, navštevovali ho desaťtisíce turistov ročne. Dnes sa počítajú na tisícky, aj to prevažne domácich. Navyše mesto leží ďaleko na juhovýchode Iránu, mimo všetkých turistických lákadiel. Hodvábna cesta sa tu transformovala na drogovú, kadiaľ z Pakistanu a Afganistanu pašeráci prevážajú najmä ópium na západ.
Ani domáci vám neodporúčajú pokračovať ďalej smerom na Zahedan, ktorý leží na hranici trojmedzia. Nakoniec práve po nej išli dve Češky, keď ich v roku 2013 hneď za hranicou v Pakistane uniesli.
Modlitba za šťastnú cestu
My sme sa so zdvihnutým obočím a otázkami typu: „Do Bamu? Fakt?“ stretli už na autobusovej stanici v Shiraze. Hoci sú vojenské kontrolné stanoviská na cestách po Iráne bežné, smerom do Bamu ich bolo viac než inde.
Lístky na pohodlné VIP busy už boli vypredané a navyše nás predavačka presvedčila logickým argumentom: „Príchod do Bamu je o tretej ráno, no čo by ste tam chceli tak skoro robiť?“
Lístok na bežný autobus bol o polovicu lacnejší, príchod o siedmej ráno, tak sme si vraveli, že tých 750 kilometrov vydržíme.
Vydržali sme a bola to najzaujímavejšia časť nášho cestovania celým Iránom. Autobusom plným Balúčov, Paštúnov, Pakistancov, ktorým už na nástupisku vodič s pomocníkom kontrolovali batožinu, či v nej nemajú zbrane alebo drogy. Nikde inde pred cestou celý autobus neodriekal modlitbu za šťastnú cestu.
V žiadnom dopravnom prostriedku som nebola jedinou ženou a v žiadnom sa ani nenašiel človek, ktorý by ma chcel dať z neho vyviesť – len v spoji do Bamu.
Nepodarilo sa síce, ale s ospravedlňujúcimi pohľadmi a úsmevmi od zvyšku cestujúcich sa to dalo prežiť. Čo sa však nedalo prežiť, boli zastávky mimo oáz, pretože slovami vodiča autobusu – nikto nepočítal s tým, že tam bude žena a chlapi môžu ísť na potrebu kdekoľvek.
Po zvýšení hlasu a ospravedlňujúcom: Sorry, missis, sme zastavovali už len v oázach. Po niekoľkých rutinných policajných kontrolách nás, ako inak, autobus vypľul o štvrtej ráno na výpadovke na Zahedán pri najväčšom kruháči v Bame. Cestovný poriadok jednoducho nemusí sedieť. Preto sme si mohli citadelu užívať už od siedmej.
Na hodvábnej ceste
Dejiny Bamu siahajú 2500 rokov do histórie, do obdobia staroperzskej ríše a ku kráľom Kýrovi Veľkému či Dáreiovi III. Bola to oáza na náhornej plošine uprostred púšte s dômyselným riešením zavlažovania – cez podzemné kanály – qanaty. Voda sa nimi rozvádzala z hlbokej studne napojenej na podzemné vody a zvislých šácht, a neslúžila len na pitie a zavlažovanie, ale využívali ju aj na ochladzovanie domov ako účinnú klimatizáciu.
Oáza zažila najväčší rozkvet medzi 7. a 11. storočím, keď bola jednou zo zastávok na hodvábnej ceste. Práve z tohto obdobia pochádzali všetky historické objekty, ktoré od 40. rokov boli na zozname pamiatok pod ochranou vlády v Teheráne.
V citadele sídlila vojenská jednotka, ktorá strážila prístup na náhornú plošinu, za jej múrmi boli stajne pre kone, baraky vojakov. Na najvyššom bode citadely bol guvernérsky palác s bytom, kúpeľňou, ale aj pozorovacia veža a hlboká studňa.
V podhradí sa rozprestieralo obrovské mesto s množstvom karavanserajov – hostincov, kde sa vymieňali kone, ťavy a oddychovali obchodníci a cestujúci.
Bol tu aj obrovský trh, mešity, obchodíky, manufaktúry. Miestni vyrábali kvalitné látky z bavlny, ktoré karavány rozšírili na západ aj východ.
Opravy starou technikou
Takmer nič z toho však po osudnom zemetrasení nezostalo. Hlinená citadela a hradby sa rozpadli na prach, stáť zostala len časť vojenských barakov a kus múra. Staroveké mestečko padlo celé, časť mestských hradieb vydržala. „Vstupnú časť a hlavnú cestu s budovami sme postavili nanovo,“ hovorí jeden z robotníkov, ktorí dorábajú mestské hradby.
Hlinené tehly, ktoré zostali nepoškodené, použili aj na opravy, zvyšok vyrábajú starou technikou – vyformované ich sušia na slnku.
Hlavný chodník smeruje cez podhradie priamo k citadele. Prístup do ďalších častí je zakázaný. Nezvalené múry domov držia zvisle len obrovské drevené podpery. „Je to nebezpečné, nechoďte tam,“ dodáva chabou angličtinou.
Opravené domy sú však nádherné, pripomínajú kulisy z divadelnej hry o Šeherezáde. Kocky s kupolkami či lomenými oblúkmi postavené vedľa seba vyzerajú, akoby boli poskladané z hnedého kartónu. Obhádzané sú slamovou omietkou, čo je zmes hliny, piesku, vody a slamy.
Jeden z robotníkov ju práve naťahuje na hlinené tehly. Priviezli mu ju vo fúriku, je tmavošedá. „Po vysušení zbledne, túto vedľa sme dávali pred týždňom. Zároveň stvrdla a dokonale chráni stavbu. A ak aj po čase niekde kus z nej odpadne, dá sa rýchlo a lacno opraviť.”
O kus ďalej sme narazili na partiu, ktorá omietku vyrába. Hamíd ju mieša lopatou v jame, okolo ktorej navýšili asi desaťcentimetrovú obrubu zo sutiny, aby im nevytekala.
„Poď si vyrobiť svoju omietku,” podáva nám lopatu. Keď mu predvedieme, že s ňou vieme narábať, s radosťou si s nami ťapne a rovnako sa musíme rozlúčiť s ďalšími, ktorí sa na nás prišli pozrieť. Boli sme tu jediní turisti a radi využili nielen možnosť ukryť sa do tieňa, ale aj „porozprávať sa“ po anglicky, za čím sa skrýva otázka, ako sa máme a tradičné welcome.
Z citadely je zatiaľ sprístupnené len nádvorie s vojenskými barakmi. Na ich streche stojí vymeriavač a okolo nás prechádza stavbyvedúci. Niečo kričí na chlapov, ktorí robia vysoko na lešení okolo horného paláca. Ak by išlo všetko podľa plánov, tento rok by mohli guvernátorský palác sprístupniť. Zospodu to nevyzerá veľmi reálne, ale keď si porovnáme fotky po zemetrasení a dnes, tak je úžasné vidieť, čo všetko sa už urobilo.
„Robíme počas celého roka, ale v lete je tu bežne 50 stupňov, takže len od októbra do apríla sa dá byť na stavbe celý deň.”
V Bame pracujú aj archeológovia, ktorí spod sutín najprv zachraňovali, čo sa zachovalo, teraz zvyšky tanierov, váz, náradí popisujú a konzervujú. A stále aj niečo nachádzajú.
Obnovu historického Bamu financuje UNESCO, kde sa pamiatka dostala na zoznam svetového dedičstva až v roku 2004. Obrovské peniaze idú aj z iránskej kasy na obnovu pamiatok. Pritom citadelu rekonštruovali a konzervovali už niekoľko rokov pred zemetrasením, po ňom však museli začať od začiatku.
Zostala len mešita
Aj novodobý Bam už stojí. Z mesta po kolená sa však stalo mesto prízemných domov. A trčiacich železných nosníkov.
Po zemetrasení začali miestni stavať nové domy do spevnených betónových základov, kam zapustili oceľové výstuže a do nich potom murovali steny. Zatiaľ len prízemné, pretože ľudia nemajú peniaze.
Kusy železa však vytiahli nad strechy a tie dávajú tušiť nové priestory. „Inšalláh,” dodáva miestny obchodník so sanitou. Teda: ak Boh dá. Obchody mu idú, v meste po katastrofe nestál jediný dom, do ktorého by nepotrebovali nový záchod či umývadlo. Okrem mešity, ktorá jediná ako zázrakom nespadla.
Slovenskí záchranári v Bame
Tá utkvela v pamäti aj Jánovi Himpánovi, zástupcovi veliteľa slovenských záchranárov, ktorí už 27. decembra 2003, teda deň po ničivom zemetrasení odleteli do Bamu pomáhať hľadať preživších.
Celú jednotku tvorili tri skupiny – v každej boli štyria záchranári a dvaja psovodi. Nechýbal lekár, asistent, hovorca a spojár. Boli zohratí a vycvičení.
Mali vlastné kompletné vybavenie vrátane stanov, rebríkov, krompáčov, svetiel, generátora, poľných záchodov. Voda, potraviny, spacie vaky či vyhrievané karimatky sú samozrejmosťou. „Do 24 hodín sme boli schopní vyraziť do terénu,” hovorí Himpán.
Pristáli v Kermane, ale v meste, ktoré leží len 190 kilometrov od Bamu, nebol zvalený ani jeden dom, nezomrel v ňom nikto.
Keď však prišli do Bamu, čakala ich neuveriteľná spúšť. „Zemetrasenie sa začalo nad ránom, všetci ešte spali, nestihli ani vstať z postele, nieto ešte vybehnúť z domu,” spomína Himpán.
„Ľudia však nezomreli na zranenia, ale osudný sa im stal prach z tehál. Ani jeden z 28 mŕtvych, čo sme vytiahli, ani jeden nebol zranený, všetci sa zadusili, boli modrí.”
Ešte ani poriadne nevystúpili z áut, už ich domáci ťahali k ruinám domu. Ukazovali im, kde by mali hľadať. „Aj sme našli – celú rodinu – otca, matku aj dcéru. Boli len dva metre od vchodu, nestihli vybehnúť.”
Mŕtvoly nesmeli vyberať, ani sa ich dotknúť. „Iba sme označili miesto a oni si ich vytiahli. Odviezli za mesto, osprchovali, zabalili do bielej plachty a pochovávali.”
Psy boli cvičené na vyhľadávanie najmä živých osôb. Ak by v ruinách našiel živú osobu, pes pri mieste nálezu začne štekať a hrabať. Ak by našiel mŕtve telo, ľahne si a skloní hlavu. V Bame len ležal.
Záchranári pracovali od rannej siedmej hodiny do večera do ôsmej. Stany mali rozložené v bývalých vojenských kasárňach. Iránski vojaci za nimi zavreli brány a nikoho nepustili von. Vonku sa totiž rozmohlo rabovanie, ľudia nemali jedlo ani vodu, ozývala sa streľba.
Po viac ako štyroch dňoch už nebola ani minimálna šanca, že by sa našiel niekto živý. Irán od 1. januára vyhlásil karanténu. Ak by z Bamu neodišli, museli by tam zostať dva mesiace.
A tak sa na Silvestra večer vrátili do Kermanu. Majiteľ hotela, v ktorom prespali, im pripravil aj malú oslavu. „Dokonca pre nás priniesol živý stromček a ozdobil ho. Mali sme hrozno, mrkvu a horalky. Neviem, ako sa to jednému z nás podarilo, ale prepašoval do Iránu aj šampanské. Tak sme si ním pripili. No koľko sme si mohli lognúť, keď nás bolo 23,” smeje sa Himpán.
Z Bamu sme odišli asi po šiestich hodinách. Jednoducho tam nie je okrem citadely nič iné, pre čo by ste v meste mali zostať. Za zachádzku však stojí.
Autobus sme tentokrát pre istotu vynechali. Vymenili sme ho za savari – zdieľaný taxík. Auto vyzeralo, že sa rozpadne a my zostaneme uprostred púšte s maličkým vodičom a obrovským Afgancom, ktorý sa chválil novým pasom, platnými vízami a krabicami s neznámym obsahom v kufri. Rozmýšľali sme, či sú v nich drogy alebo zbrane. Boli v nich datle, jeden balík sme dostali na rozlúčku. Boli vynikajúce.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
