Denník N

Ako som nedokázal prestať fajčiť: Skúšal som žuvačky, elektronickú cigaretu či psychológa, aj tak som zlyhal

Ilustračné foto – Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Mojím cieľom bolo napísať text o tom, ako som sa zbavil závislosti od nikotínu. Písanie mi trvalo mnohonásobne dlhšie, než som plánoval, a dopadlo inak, než malo.

Dofajčím skoro celý balíček, posledné dve cigarety si nechám na rozlúčku s fajčením. Jednu si zapálim hneď po príchode domov, ďalšiu o pol druhej ráno. „Toto je posledná? Toto už nikdy nezažijem?“ vravel som si. Aj tak nechutí zvlášť výnimočne. Je stále rovnako skvelá. Papier horí prirýchlo. O chvíľu je po všetkom. Uspokojený sa povzbudzujem, zvládnem to. Čo ak to bude tentokrát ľahké a ja naozaj prestanem? Nebolo to ľahké a pre väčšinu ľudí ani nikdy nebude.

Vnútri tela, niekde v oblasti hrudníka cítim zvláštne svrbenie, čudný chtíč, ktorý sa nedá nijako inak zasýtiť. Prechádza postupne cez hrdlo až do hlavy. Som nervózny. Podráždený. Agresívny. Rozhodený. Smutný. Liek je pre túto chvíľu iba jeden. A je tak ľahko dostupný. Opäť to nevydržím a zapálim. A to som nefajčil iba druhý deň.

S hanbou sa v práci ešte pred obedom zatvorím na balkóne. Cigaretu vzrušene otáčam v prstoch. Vložím si ju do úst a zapálim. Koniec cigarety zažiari teplou červenou. Je to skoro ako prvýkrát, zacítim tú odpornú pachuť.

Potiahnem najviac, ako vládzem, štipľavý dym do mňa vniká cez ústa rovno do pľúc. Spolu s ním aj kúsok šťastia a pokoja, ktoré mi posledné dva dni tak veľmi chýbali. Vrátil sa ku mne najlepší kamarát, bude ma sprevádzať v daždi, pri pive, na zastávkach, pri malých aj najväčších skúškach. Chvíľu ho podržím v sebe a s úľavou vydýchnem. Je mi nádherne.

Trvá to päť minút, zahadzujem dožmolený špak, prichádzajú prvé výčitky. Postupne strácam prehľad, koľko pokusov prestať s fajčením mám už za sebou. Cigarety ma pomaly zabíjajú, skracujú mi život, rýchlejšie zostarnem. Po siedmich rokoch si dôsledky fajčenia začínam pripúšťať stále viac. No čím viac sa od nich snažím odpútať, tým viac ma k sebe zväzujú.

Nie som sám

Tento text mal byť o prežívaní abstinujúceho fajčiara. Miesto toho píšem svoju najnáročnejšu reportáž o zlyhaní a úplnom podľahnutí jednej z najväčších závislostí ľudstva.

Zároveň je to z časového hľadiska najdlhšia reportáž za celú kariéru. Mala vzniknúť pred viac ako rokom. Odhodlanie zostalo, no aj závislosť. Výskumy a odborníci tvrdia, že závislosť od tabaku je ešte silnejšia ako pri heroíne alebo kokaíne.

Fajčenie je dnes podľa štúdie z roku 2014 navyše ešte návykovejšie ako kedykoľvek v minulosti. Hoci sa obsah nikotínu veľmi nemenil, tabakové spoločnosti našli spôsob, ako ho z cigariet dostať do tela fajčiarov efektívnejšie.

Prestať nie je nemožné. Podarí sa to množstvu ľudí. No ešte viac ich zlyhá alebo sa toho už nedožijú. Na Slovensku každý rok zomiera na následky fajčenia asi 11-tisíc ľudí, na celom svete vyše 5 miliónov.

Keď sa pozrieme na ostatné krajiny Únie, nie je na tom Slovensko až tak zle. Z celej populácie Slovenska fajčí 21 percent ľudí, v Česku o štyri percentá viac. Slovensko je z celej Únie siedma krajina s najmenším počtom fajčiarov. No na spodnej siedmej priečke rebríčka Eurobarometra z roku 2015 sme aj v počte bývalých fajčiarov, ktorí s týmto zlozvykom skoncovali.

Iba šestnásť percent obyvateľov Slovenska v minulosti fajčilo, ale prestalo s tým, 59 percent to podľa Eurobarometra aspoň skúsilo. Úspešných abstinentov je podľa priemeru Únie až 20 percent.

Kedy je najlepší čas zahodiť zapaľovač do koša a polámať cigarety? Dlhodobo príjemné počasie, ani nie chladno, ani príliš teplo? Neplatí to. Hlad po nikotíne rovnako spustí prudký dážď ako prvý jarný deň. Zima je bez cigarety ešte chladnejšia, letné terasy sú s cigaretou ešte lákavejšie. Je pre mňa nepredstaviteľné, ako by vyzeral môj svet bez cigarety. Ako by som zažíval všetky tie všedné veci – čakanie na zastávke s grafikonom akurát na jednu rýchlu cígu. Nie je to závislosť, ale láska. Rozchod je ťažký a neprichádza do úvahy. V tejto kaviarni by som fajčil, na tejto zastávke, všetko vyvolá túžbu. Ani tá najhnusnejšia cigareta nie je zlá, žiaden mráz nie je dosť silný, aby ma cigareta nevyhnala na ulicu.

Na jeseň sa o skoncovanie s fajčením ani nebudem snažiť. Vianoce si kaziť nebudem, Silvester bez cigarety by bol prázdny, skončiť so zlozvykom po Novom roku je trápne. Potom bude koncert, oslava, dovolenka, svadba a tak ďalej. Všade si chcem ešte pofajčiť.

Môj prvý pokus vo februári 2015 trval krátko. Vlastne to bolo skôr filozofovanie než ozajstný pokus. Čo budem robiť v práci, keď nepôjdem na balkón, ako zvládnem písať, počúvať, rozmýšľať, žiť? Ráno to vydržím iba po cestu k trafike. Pýtam si modré kamelky, jednu stiahnem cestou do práce, druhú po porade, tretiu pred obedom, šéf ma pristihne. Spomenie si, že som mal dnes prestať fajčiť. Článok je v nedohľadne.

Nikdy nebudem fajčiť, hovoril som ešte počas strednej školy naivne otcovi, vtedy celkom úprimne. Prvá cigareta bola zo zvedavosti na rapovom koncerte, ponúkol ma kamarát. Bola odporná, no aj tak ma ten nový pocit opantal. Závislosť prichádzala postupne. Občas iba pri pive cez víkendy. To mi dlho nevydržalo, neskôr už plynule aj cez školské prestávky, zvykal som si rýchlo. Tesne pred 19. narodeninami už fajčím takmer každý deň. Najskôr len pár cigariet, niekto by vtedy povedal, že ešte nie som závislý. No aj tak som nikdy neprestal, nikdy som to ani nechcel. Dnes potrebujem skoro krabičku denne.

Prečo niekto vôbec začne s fajčením? Podľa lekárov a odborníkov má na tom svoj podiel viny rodina, okolie, správanie človeka, jeho psychický stav a osobnosť, no môže za tým byť aj genetika. Kým niektorí ľudia roky fajčia príležitostne pár cigariet mesačne a závislosti nikdy neprepadnú, väčšina ľudí si na nikotín vytvorí toleranciu. Dávky časom zvyšuje a fajčenie ich životy úplne ovládne.

Celkovo fajčí podľa prieskumu Eurobarometra viac mužov ako žien (31 percent oproti 22 percentám), viac nezamestnaných (46 percent) a manuálnych pracovníkov (37 percent). Skôr si zapália ľudia, ktorí zvyknú mať problémy s platením účtov (44 percent) než tí, ktorí podobné problémy nemajú (22 percent) alebo ich majú len výnimočne (32 percent).

Ilustračné foto – Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Na prvý pokus

38-ročná account manažérka z reklamnej agentúry Michaela Kolrusová zo Štúrova do tohto stereotypného obrazu európskeho fajčiara úplne nezapadá, no aj tak prefajčila polovicu svojho života. Začala na vysokej škole ako 19-ročná, odvtedy stiahla každý deň zhruba 10 cigariet, spolu asi 73-tisíc. Pri dnešných cenách krabičiek okolo troch eur by na ne minula takmer 11-tisíc eur.

Michaela na fajčenie stále spomína v dobrom aj keď už tri mesiace nefajčí. „Fajčenie sa mi páčilo. Mám pocit, že sa ku mne hodilo, bola to moja súčasť. Oveľa jednoduchšie si v novej práci nájdete známych a kamarátov. Moment cigarety – spoločného ničenia zdravia zbližuje ľudí. Bolo to príjemné.“ Veľmi rada fajčila v aute pri šoférovaní, pri hudbe, niekedy v lete večer pri stiahnutom okienku cestou do Štúrova.

Fajčiť prestala spontánne. S kamarátom si na druhý deň po žúre písali, že je im zle, no nie z alkoholu, ale z cigariet. „Povedali sme si: Čo keby sme prestali fajčiť? Dával mi dobré rady. Už niekoľkokrát prestal. Nechcela som to najskôr nikomu oznámiť, ale poradil mi, že musím. Je to potom morálna bariéra, ktorú nechcem porušiť, a okolie má navyše snahu pomôcť.“

Fajčenie Michaele ovládalo časť života. Chuť ju v práci vyhnala na balkón, aj keď mrholilo a fúkal vietor. „Nebol v tom žiadny pôžitok, iba utrpenie. Často meškám, no aj keď som meškala, musela som si ešte zapáliť. Vypočítala som si čas, že si ešte dám cigaretu.“

Fajčiarske rituály neboli iba príjemné pôžitky, ale aj neustále premýšľanie, ako sa zásobiť dostatkom cigariet, a vymýšľanie harmonogramu, kde a kedy si zapáliť. „Nezobrať si cigarety niekam, kde sa nedali kúpiť, to bola tragédia. Potom ako feťák zháňať, kto aspoň nejakú dá.“

Michaela skončila s fajčením v polovici októbra, na prvý pokus. Zo začiatku nutkania prekonala ľahko, zo zvyku sa ešte ráno pred odchodom do práce zamyslela, či si nezabudla zobrať cigarety, pri platení v obchode jej ešte prebleslo, že si vypýta krabičku lajtiek.

„Potom si uvedomím, že už nefajčím. Je to iba zlomok sekundy. Vyčistí sa, kedy má človek naozaj chuť na cigu alebo to bol iba zvyk, keď nebolo do čoho pichnúť. Naozajstnú chuť som mala dvakrát za deň, zvyšné cigarety som fajčila zbytočne. Prekonala som to jednoducho. Povedala som si: Pech, už nefajčím, tak si nemôžem dať.”

Telo si nikotín aj tak stále pýtalo, Michaela sa horšie sústredila, mala tikavú myseľ. V druhom týždni sa abstinenčné príznaky zhoršili. Začalo to brnením svalov, migrénou a nespavosťou. „Prišlo to nenápadne. V treťom týždni kríza vrcholila. Dva týždne som spávala iba pár hodín, zle som vyzerala. Zúrila som. Veď každý, kto prestal fajčiť, by mal vyzerať dobre. Bola som naštvaná, že mi to nevychádza.“

Nepríjemnosti sa jej skončili niekedy medzi druhým a tretím mesiacom. „Bojím sa lietať a vždy som si pred letom zapálila. Teraz už nemusím ani nervné veci riešiť cigaretou. „Stále mi to ale napadne. Cigarety mi voňajú, vybieham aj s fajčiarmi na cigaretu, ale nezapálim si. Nie všetky rituály som prerušila. Vôňa cigariet, to sú staré dobré časy.“ Tak ako mnoho ľudí, ktorí s fajčením prestali, Michaela pribrala a viac jej chutí jesť. K fajčeniu by sa chcela ešte niekedy v sedemdesiatke aj tak vrátiť.

Pokusy a zlyhania

Pre niekoho je nepredstaviteľné prestať tak jednoducho, ako sa javí v prípade Michaely. Prestať len tak, z ničoho nič a už si nikdy nezapáliť?

Môjmu prvému úspešnejšiemu pokusu, keď som pred tromi rokmi sekol na pol roka s fajčením, predchádzalo množstvo zlyhaní. Prvé dni boli vždy najhoršie. Ako ich pretrpieť a vydržať?

Najskôr to bola vodná fajka s aspoň trochou dymu a nikotínu každý večer po práci, potom týždne s elektronickou cigaretou, až sa zlozvyk stal minulosťou. No s minulosťou sa spája aj nostalgia a pekné spomienky a zasa som tomu prepadol. Vždy ešte tvrdšie, ako pred neúspešným pokusom, akoby si telo pýtalo nikotín za všetky tie dni, keď som mu ho kruto odopieral.

Za vlaňajšie leto si zapíšem štyri neúspešné pokusy, pri prvom nefajčím iba niekoľko hodín. Doma ma fajčenie zväčša veľmi neláka, no na dva týždne sa zavrieť nemôžem. V sobotu ráno nájdem otvorenú trafiku. Nikotín v dyme rýchlo opúšťa pľúca a cez krvný obeh preniká k nikotínovým receptorom v mozgu. Sú to iba sekundy. Stimuláciou vyplavujú dopamín a s ním príjemné pocity. Usmievam sa.

Plány na koniec závislosti oživím v posledný augustový utorok, už predsa rok nemám fajčiť a kedy prestať, ak nie teraz? Kolegyňa ma však zavolá na diskotéku. Bez cigarety v ruke tancovať neviem.

Prvý deň v septembri som chorý, celý deň nevyleziem z postele. Aj pri bolestiach a malátnosti myslím na cigaretu. Choroba ma nikdy celkom neodradila fajčiť. Na druhý deň čerstvý vzduch túžbu iba zosilní. Sedím za stolom, je pol jedenástej, o tomto čase by som mal za sebou aspoň dve cigarety. Zožiera ma to. Večer vyťahujem krabičku. Skúsim to zasa o pár dní, po víkende. Je pondelok a stále fajčím.

Pokus číslo šesť. Do práce nestíham, idem radšej autom. Poznám svoje slabosti, cigarety si pre istotu vložím do vrecka bundy. V kolóne zatúžim po uvoľňujúcom nikotíne, no neviem nájsť zapaľovač. Zúrim! Od poslednej cigarety už ušlo desať hodín. Sedím za stolom v práci, odolávam druhému silnému nutkaniu. Všetci ma iritujú, každý hučí. Mám tupý pohľad, chcem sa zasa schovať na balkón, nech to už skončí! Poobede som nervózny, celý nesvoj, stúpa vo mne agresivita, musím sa s niekým pohádať. Čas plynie strašne pomaly. Na všetko mám zrazu príliš veľa času, každú minútu myslím na cigaretu.

Kýcham, kašlem, soplím. No zároveň sa mi vracia čuch, cítim vlhkosť rastlín, stromy, každý meter na ulici má inú vôňu. Jablko chutí tak dobre, ako nikdy predtým. Po siedmich rokoch intenzívneho fajčenia je to niečo úplne nové. Fajčiari mi smrdia, niekedy ich zavetrím na viac ako pätnásť metrov. Závidím im.

Neskoro v noci už stojím na obvyklom mieste pri dome, pripálim si a s výčitkami potiahnem. No bol to len sen, hoci príliš živý. Po dvoch dňoch však už fajčím naozaj, zlyhania ma valcujú. Z rána sa ešte z prvých cigariet teším, od obeda je to už rutina a ťahám jednu od druhej. Prečo to vlastne robím a čo mi to prináša? Ročne spálim mesačný plat a okrem ťažkostí z toho vôbec nič nemám. Stiahnem balík, kašlem. Ďalší piatok predo mnou, keď to opäť skúsim.

Pomóc!

Vyskúšal som už nikotínové žuvačky, tŕpli mi z nich ústa. Cukríky zostali nerozbalené v ruksaku, elektronická cigareta mi nikdy nenahradí pocit z horiacej cigarety. Webové stránky odporúčajú cukríky, čerstvé šťavy, meditáciu – návodov, ako prestať, je na internete množstvo.

Väčšina fajčiarov na Slovensku aj tak prestane alebo to skôr aspoň skúsi úplne bez pomoci. Iba deväť percent respondentov Eurobarometra z roku 2015 využilo nikotínové náhrady, šesť percent ľudí zasa elektronické cigarety. Na doktora alebo kliniky pre závislých sa v roku 2014 obrátili iba štyri percentá opýtaných.

Pomoc zúfalým fajčiarom, ktorí si sami nevedia rady, sľubuje napríklad telefónne číslo na krabičkách cigariet. Pre Bratislavu mi operátor poradí špeciálne pracoviská Úradu verejného zdravotníctva, jedno ale dlhodobo nefunguje, do druhého sa nedá dovolať. Som v tom sám.

Okrem ťažkých závislostí od drog či alkoholu však fajčiarov lieči napríklad aj Centrum liečby protidrogovej závislosti na Hraničnej ulici v Bratislave.

Na úvodnom pohovore sa vyspovedám, ako často a veľmi fajčím, zoberú mi moč a krv a prejdem si krátkym psychologickým vyšetrením. Lekár mi predpíše liek Champix, ktorý má postupne znechutiť fajčenie, zablokovať receptory, jednoducho z cigarety už nezostane žiadny pôžitok. Liečba trvá niekoľko týždňov, no nie veľmi ojedinelé vedľajšie účinky sú porovnateľné s dôsledkami fajčenia a liek odmietam. Lekár je sklamaný, vraj to sám nezvládnem, ale môžem to skúsiť. Mal pravdu.

Drahý liek Champix by podľa letáku nemali brať ľudia s psychickými chorobami, ani epileptici a ľudia s problémovým srdcom. Jedny z horších vedľajších účinkov, ktoré má 1 z 10 ľudí sú napríklad infekcie hrudníka, zápal prínosových dutín, vracanie, bolesť na hrudníku. 1 zo 100 ľudí môže mať pocit paniky, problémy s myslením, nepokoj, zmeny nálady, depresiu, úzkosť, halucinácie, zmeny v sexuálnej túžbe.

Zaujímavejšie účinky si užije iba 1 z 1000 pacientov. Napríklad pocit nepohodlia alebo nešťastia, pomalé myslenie, mŕtvicu, zvýšené svalové napätie, poruchy reči, problémy s koordináciou, znížené vnímanie chuti, zmeny spánkového režimu, nepravidelný pulz alebo poruchy srdcového rytmu, výtok z pošvy, zmeny v sexuálnej spôsobilosti. Európska lieková agentúra vydala upozornenie po prípadoch  samovražedných myšlienok a samovražedných pokusov u pacientov. Depresívna nálada môže byť podľa Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv príznakom vynechania nikotínu.

“Depresia, vrátane myšlienok na samovraždu a samovražedný pokus boli hlásené u pacientov, ktorí sa pokúšali ukončiť fajčenie. Tieto príznaky boli tiež hlásené u pacientov, ktorí sa pokúšali skončiť s fajčením pomocou Champixu. Lekári si majú byť vedomí možnej naliehavosti signifikantnej depresívnej symptomatológie u pacientov, ktorí sa pokúšajú skončiť s fajčením a pacientov majú vhodne poučiť,” píše ústav v stanovisku.

Bratislavské centrum na Hraničnej organizuje každý týždeň v stredu anonymné sedenia pre fajčiarov. Nechodí ich veľa, na jednom som s dvomi ženami. Obe berú Champix a pochvaľujú si, nefajčia už niekoľko týždňov. Rozprávam o fajčení, aké mám ťažkosti, motivácie, chcem však vôbec prestať?

Ilustračné foto – Fotlia
Ilustračné foto – Fotlia

Deväť dní

V pondelok nefajčím iba do obeda, potom sa iracionálne zvrtnem a posledné peniaze pred výplatou miniem na cigarety. Deň na to nemám už ani na obed. Príde výplata, oslavujem, stiahnem krabičku, je mi zle, chrchlem hlieny. Cítim bolesť v pľúcach.

V stredu vyfajčím ďalšiu celú krabičku, dráždivo kašlem, bolia ma už aj ústa. Preháňam to. Štvrtok je Dobrý trh, v piatok koncert, miesto skoncovania so zlozvykom zažívam tabakové orgie. V sobotu je mi zle, aj tak fajčím, bolí to. Pri džúse vyfajčím posledné cigarety a idem spať. Bol to posledný deň, naozaj. V nedeľu žiadne väčšie problémy, doobedie prespím, potom behám, funím. Ešte dnes si zapálim. Nie, odmietnem to.

Nutkanie je silné, pomáha čítanie internetových príbehov ľudí, ktorí s fajčením úspešne bojujú. So slzami v očiach sledujem smutné osudy anonymných mám a otcov, ktorí boj s fajčením a rakovinou prehrali. V pondelok znova fajčím. Už to neviem zastaviť, fajčím viac ako doteraz, už si len hovorím, že prestanem, no v skutočnosti sa ani nesnažím, nedá sa. Neviem to zastaviť. V strede týždňa ma silno bolí hruď, v noci kašlem.

Na Nový rok to predsa mohlo vyjsť, hovorím si. Ešte jednu si dám pred obedom. Som chorý a je mi zle, nechutí mi. Pri chrípke ma cigarety nelákajú. Prejde týždeň bez cigarety. V práci nutkania nemám, no túžba ostala. Neviem ich znenávidieť. Mozog stále hľadá dôvod, prečo si zapáliť. Ľudia aj tak predsa umierajú na pľúcne choroby, ešte ani nefajčím tak dlho. Som bezdôvodne smutný, veľmi si túžim zapáliť. Deviaty deň abstinencie si trúfnem vybrať sa do fajčiarskej krčmy. Dym vonia príjemne, strácam zábrany. Chcem sa ešte aspoň na dva dni opustiť, nič nerobiť a iba ich prefajčiť. Po dlhšom čase som na seba pyšný, vydržal som až neuveriteľne dlho. Večer rýchlo zaspím.

Na desiaty deň je všetko inak. Po práci cítim ten bezdôvodný a strašný smútok. Pohltí ma zničujúca úzkosť, veľmi si túžim zapáliť. Prvé dva šluky sú nechutné. Zastaví sa čas. Je mi všetko jedno. Každé ďalšie potiahnutia sú ako objatia, už bude všetko dobré. Vrátil sa stratený brat, ktorého som nikdy nemal.

Čo ďalej?

Chcem vôbec prestať a nedarí sa mi alebo na to stále nie som pripravený? Psychológ Robert Krause z Ústavu experimentálnej psychológie CSPV SAV hovorí, že možno len v skutočnosti nechcem to, čo si myslím, že chcem. „Môžeme byť motivovaní, ale nemusíme byť pripravení začať. Ak sa nútime skončiť s fajčením, sme proti tomu v averzii. Naším problémom často nie je nedostatok motivácie, ale nedostatok porozumenia samého seba,“ vysvetľuje.

Krause radí, aby si ľudia, ktorí chcú s fajčením prestať, uvedomili, prečo by sa radi zmenili, a následne si odstupňovali od 1 do 10, nakoľko sú na zmenu pripravení. Potom by sa mohli zamyslieť, prečo si nevybrali nižšie číslo, a možno zistia, že už niečo pre zmenu spravili. Ďalej, ak si predstavia, že už zmena nastala, aké pozitíva im priniesla a prečo sú práve tieto výsledky dôležité a aký bude ďalší krok, ak vôbec ešte nejaký má byť.

„Dôležité je zistiť, prečo sa chcem zmeniť. Cez otázku prečo? sa sústredíme na hľadanie dôvodov, ktoré nás motivujú k zmene.“ Ľudia začnú podľa Krauseho konať, keď počujú samého seba povedať, prečo to chcú urobiť, a nie keď im to povie niekto iný. „Ak nám niekto niečo prikazuje – a to aj sami sebe, cítime k tomu averziu a vzniká psychologická reaktancia.“ Psychológ hovorí, že by sme sa mohli vyvarovať aj protirečivých predstáv, ako „Prestal by som fajčiť, keby som mal dostatok energie“.

Prínosnejšie môže byť, ak by som si povedal, že by som to chcel urobiť, podľa Krauseho vtedy motivuje túžba po súlade. „Aspoň malý krok ku zmene, napríklad zapísať si, odkedy chcem začať na sebe pracovať, nám pomôže objaviť skrytú motiváciu a pohnúť sa vpred.” Navyše je dôležitejšie sformulovať správanie a nie výsledky. Teda napríklad dodržiavať akýkoľvek plán, aj znížiť počet vyfajčených cigariet o jednu menej denne.

Krause hovorí, že je niekoľko štádií, ktorými si fajčiar prechádza, podľa definície od autorov Johna C. Norcrossa a Jamesa O. Prochasku. Najskôr je to štádium prekontemplácie (pred­uvažovanie), keď človek ani nevie, že má problém a tvrdí, že žiadny problém nemá, to tí druhí ho majú. Potom začne uvažovať, že by sa mohol zmeniť, uvedomuje si problém, ale zatiaľ má zmiešané pocity.

V štádiu prípravy by som mal podnikať kroky vedúce k zmene, ktoré však nie sú konečné.

Pri množstve zlyhaní som pravdepodobne zatiaľ len niekde v druhom štádiu. Aj sa chcem zmeniť, aj nie. Vnímam prínos, ale aj negatíva fajčenia. Neviem sa dostatočne donútiť, aby som s tým už navždy skoncoval.

Iba pri posledných slovách tohto textu vyfajčím v podniku šesť cigariet. Pomimo ďalších troch v kaviarni a desiatich počas dňa. Od zajtra však už naozaj nefajčím. Držte mi palce.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie