Prečo sme sa obrátili na nového rakúskeho prezidenta?

Autor je vedecký pracovník Geografického ústavu SAV,
spoluautor návrh Národného parku Podunajsko z r. 1987
a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu (www.ochranari.sk)

Pre ľudí, ktorí majú radi zelenú farbu nielen v prírode, ale aj vo filozofii, politike i v praktickom živote, muselo byť zvolenie bývalého šéfa rakúskych zelených, Alexandra Van der Bellena za prezidenta susednej krajiny veľmi dobrou správou. Zvlášť po tom, ako sa jeho súperom (v opakovanom) druhom kole prezidentských volieb stal kandidát extrémnej pravice a vo svete sa udialo toľko nečakaných a neradostných udalostí politického i bezpečnostného charakteru.

Je preto len logické, že niekoľko dní po jeho nástupe do úradu sme sa na Alexandra Van der Bellena obrátili my, priekopníci zelenej politiky na Slovensku, ktorí sme niečo ako jeho bývalí kolegovia: prvý predseda Strany zelených (1989 – 1991) Juraj Mesík a ja, ako prvý – hoci nezávislý – zástupca zelených v predsedníctve slovenského parlamentu (1990 – 1992).

Vo svojom liste sme vyslovili potešenie z toho, že po viacerých zlých ide konečne o jednu dobrú správu zo sveta politiky. Vyjadrili sme tiež radosť z toho, že rakúskym prezidentom sa stala osobnosť, ktorá aktívne zdieľa demokratické a humanistické hodnoty, na ktorých stojí európska identita, a zároveň osobnosť, ktorá disponuje zeleným videním, chápaním a cítením sveta. Je skvelé, že práve v strednej Európe, z ktorej za uplynulé storočie vzišlo toľko zlého, sa po prvý raz v dejinách ľudstva stal hlavou štátu reprezentant zeleného myslenia a politiky.

A ešte jeden dôvod sme mali na to, aby sme list napísali práve 5. februára. V ten deň totiž uplynulo práve 30 rokov od podania nášho prvého návrhu na vyhlásenie Národného parku Podunajsko. A ten návrh sa netýkal len nás, ale aj Rakúšanov, ktorí ho zobrali vážnejšie ako všetky naše doterajšie vlády a národný park na svojom úseku Dunaja medzi Viedňou a Bratislavou vyhlásili už pred viac ako dvadsiatimi rokmi.

V liste sme nového rakúskeho prezidenta upozornili aj na to, že nielen na domácej pôde, ale aj v susedných krajinách V4 bude mať viacerých nepríjemných politických partnerov. Nielen čo sa týka ich cynického postoja k utečencom, ale aj ich laxného vzťahu k prírode, životnému prostrediu či jadrovej (ne)bezpečnosti.

Ako príklady sme spomenuli snahu Maďarska o vybudovanie nových blokov jadrovej elektrárne v Paksi (navyše v spolupráci s Moskvou), či podporu ďalšieho rozvoja jadrovej energetiky na Slovensku, nedávno podpísané memorandum o spolupráci pri presadzovaní výstavby kanála Dunaj – Odra – Labe, ale aj celkovú marginalizáciu environmentálnej problematiky vo všetkých týchto krajinách (vrátane zmeny klímy, udržateľnej mobility, odpadov, lesov, chránených území, ornej pôdy a ďalších).

V prípade Slovenska sú to navyše environmentálne riskantné zámery na výstavbu ropovodu Slovnaft – Schwechat, latentná snaha vybudovať hydroelektráreň prehradením Dunaja priamo na území Bratislavy (kúsok od rakúskych hraníc) a nezáujem centrálnych orgánov o vyhlásenie Národného parku Podunajsko, ktorý by organicky nadviazal na Národný park Donau-Auen.

V tejto súvislosti sme požiadali novozvoleného rakúskeho prezidenta o pomoc pri presadzovaní tohto 30 rokov starého ochranárskeho zámeru, ktorý má dnes na Slovensku veľkú podporu takmer každého: od aktivistov cez vedcov, komunálnych i regionálnych politikov až po širokú verejnosť.

Vari jedinú výnimku v tomto výpočte predstavuje príslušné ministerstvo a vláda, bez ktorých sa však žiadny národný park vyhlásiť nedá.

V závere svojho listu sme vyslovili nádej, že nový rakúsky prezident osloví v týchto záležitostiach aj svojho slovenského partnera, Andreja Kisku.