Protokol slovenských mudrcov

Verejnoprávna tlačová agentúra uverejnila v polovici januára 2017 platenú správu – vyhlásenie organizácie Nezávislý ekonomický klub o migrácii. Chabá analytická úroveň textu bola serióznymi médiami označená ako konšpiračná. Konšpiračná je však príliš nepresné slovo, pretože text, pod ktorý sa podpísali niektorí prominentní členovia združenia, je jednoducho hlúpy.

„Protokol slovenských mudrcov“ okrem iného chápe migráciu ako produkt tajomných síl, komplotujúcich proti „Európe“ prostredníctvom mimovládnych organizácií. Pamflet by popri paranoidnej kanonáde vysokej slovenskej politiky určite zapadol prachom, keby sa medzi podpísanými neobjavilo meno policajného prezidenta, inak inštitucionálneho vazala ministra vnútra.

Minister sa svojho zamestnanca zastal, argumentujúc, že policajný prezident má právo na osobný názor. Premiér okrem pripomenutia údajných informácií z partnerských tajných služieb, ktoré naznačujú spolčenie mimovládok, pridal aj vyznanie úplnej dôvery v profesionalitu zamestnanca ministra vnútra, dlhodobo podozrivého z blízkych kontaktov s daňovým podvodníkom a v tejto veci aj dlhé mesiace mediálne znemožňovaného. Táto podpora z najvyšších miest pre policajného šéfa nepridáva silovým zložkám na dôvere.

Podpis pod Protokolom slovenských mudrcov môže byť totiž považovaný za etalón v zozname vtipov o vedomostiach policajtov o spoločnosti, ktorú majú chrániť a ktorej majú pomáhať.

Akí mudrci, také múdrosti

Bolo by nefér uťahovať si výlučne z vedomostí pána policajného prezidenta a jeho nadriadených o migrácii. Združenie Nezávislý ekonomický klub vzniklo začiatkom deväťdesiatych rokov a podľa vlastnej stránky si kladie za cieľ oponovať vládnej i opozičnej politike, rozvíjať medzinárodné vzťahy a šíriť dobré meno Slovenskej republiky v zahraničí.

Verejne známe i menej známe osobnosti a postavičky z biznisu, akadémie i emeritnej politiky, ktorých z odstupu desaťročí spája – jemne povedané – výrazne pragmatický prístup k moci a bližšie nešpecifikovaná láska k Slovensku, sa najviac zviditeľnia pri každoročnom rozdávaní ocenenia Zlatý biatek vskutku rôznorodým predstaviteľom postsocialistickej elity.

Text Protokolu slovenských mudrcov sa začína tým, že súčasná migrácia je precízne politicky a mediálne organizovanou zrážkou s „našou“ európskou civilizáciou. Ani slovo o tom, čo chápu autori pod civilizáciou, či do nej patrí aj Breivik s frankofónnym zabijakom v quebeckej mešite alebo aj pápež František, ktorý migráciu vidí alternatívnejšie ako biatekári, či je Európa spojená so sociálnym štátom alebo nebodaj sekulárnym liberalizmom, za ktorý by sa signatári – v duchu dikcie textu – teda určite nemohli postaviť. V tom a v mnohom inom sa zhodnú skôr s bojovníkmi Dáišu alebo domácimi krúžkami lesných domobrancov.

Hlupákov nie je málo

Podľa pamfletu napríklad „odchádzajúci ‚dolárový svet‘ zorganizoval vojny v Afrike a na Strednom východe“. Nevedno, či do dolárového sveta patrí aj svet slovenských zbraní, vyvezených do občianskej vojny v Sýrii, ako zaradiť „humanitárne bombardovanie“ Grozného a Aleppa, čo majú s dolárovým svetom spoločné napríklad mečiarovské amnestie, keď boli mnohí členovia združenia vo vysokých pozíciách. Každopádne to podľa signatárov bola „hlúpučko dobromyseľná“ Merkelová, kto sa úspešne podieľa na importe migrantov. Pri jej zodpovednosti za migráciu niet ani zmienky o vyplašenom a neschopnom Vyšehrade, ktorému otvorené nemecké brány vyriešili najväčší bezpečnostný problém od roku 1989.

Nevieme, čo si autori myslia o príčinách utečeneckej vlny a o tom, aká je naša zodpovednosť za ňu, ani o tom, že väčšina utečencov na nejaký keltský biatek či liptovskú bryndzu ustráchaných Slováčikov zvysoka kašle, keďže už konečne chce ísť domov upratať trosky.

V sprisahaní proti Európe, píšu signatári, zadáva sprisahancom úlohy „mozgový trust“. Užitočných platených sprisahaneckých hlupákov nie je na Slovensku málo, pripomínajú. Klub má preto gigantickú intelektuálnu úlohu, ktorú podľa všetkého nedokázali doteraz splniť ani Valaská škola mravúv stodola, ani štúrovská uvzatosť vzdelávaním ľudu, ani moderný vzdelávací systém, a to určovať „smerovanie vývoja kultúry našich členov, životný štýl a logiku vedenia nášho sociálneho správania“.

Odvolávajúc sa na ekonomickú vedu uvádza text prostoty typu „ekonomický dopad migrácie je reálny jav a treba ho preskúmať“, vyzýva na vytvorenie dávno existujúcich pravidiel prijímania migrantov a insitnými predstavami o migrantoch ako „sociálnej bombe“ či o Európanoch ako „nevoľníkoch vo vlastnej krajine“ v dôsledku uplatňovania „ľudskoprávneho imperializmu“ zo strany protinárodne orientovaných štruktúr, známych „politickou korektnosťou“, vyjavuje ozajstný zdroj inšpirácie: božiu prostotu!

Jediný svetlý bod textu je dojemná snaha o ochranu Európy – posun od ochrany etnokolísky a holopupkáčov okolo zvrchovanej vatry je od mečiarovských rokov zrejmý, asi pre potoky eurodotácií. Vychádza z toho, že slovenskí mudrci – v tomto sa zhodnú s viacerými populistami v Európe – chcú nakoniec chrániť tú sekulárnu Merkelovej Európu, ktorú neuznávajú, z čoho možno mať úprimnú radosť.

Stále širší okruh

Jedna z najpopulárnejších konšpirácií spoločenských vied od roku 1989, na ktorú sa Protokol slovenských mudrcov tiež odvoláva, je známa ako Konflikt civilizácií Samuela Huntingtona.

Odhliadnuc od toho, že v prípade amerického bestselleru ide o narábanie s „kultúrou“ a „civilizáciou“ v značne zjednodušenom mode a celá predstava o konflikte civilizácií je vlastne ideologickou projekciou a samonaplňujúcim sa proroctvom. Autor knihy, pravdaže, nemôže za to, že sa ňou – čuduj sa svete – oháňajú takmer výlučne parochiálni, xenofóbni a nacionalistickí politici či duchovne lenivší národní intelektuáli.

Od čias mečiarizmu boli takého halucinácie – vtedy ešte bez odvolávky na Huntingtona – prítomné len v krúžkoch národných emeritov a ich nohsledov, Matice a možno rezonovali aj na niektorých zatuchnutých farách. Neskôr sa sprisahania dostali do výbavy mediálnej stratégie politikov a dlhodobo bujneli v kruhoch slovenských neofašistov a v tzv. alternatívnych médiách, pravdepodobne tiež spolufinancovaných kremeľskými „mudrcmi z východu“.

Po uverejnení Protokolu slovenských mudrcov k týmto obskúrnym skupinám možno zaradiť aj reprezentatívnych priateľov policajného prezidenta. Ako pri ostatných konšpirátoroch, ani u biatekárov nie je spor, že živia reálne témy. Problém je, ako o nich hovoria a ako svoje poznanie o spoločnosti vysvetľujú a odôvodňujú.

Mená, čo zabolia

Niektoré mená signatárov – napríklad emeritovaných mečiaristov – neprekvapujú.

U biznismenov (aj bývalých) sa veľká viedza o spoločnosti či humanistické ideály neočakávajú a k penzionovaným vojakom zas nebolo kozmopolitné vzdelanie nikdy veľmi láskavé. Niektoré akademické mená však zabolia. Predseda elitnej národnej organizácie na podporu výskumu – vrátane špičkového výskumu v sociálnych vedách – a dekan prestížnej slovenskej fakulty, ktorá sa rada dáva za vzor vedeckého výkonu, inak profesor jadrovej fyziky, sa napríklad od podpisu pod Protokol mudrcov doteraz nedištancoval! Členom združenia (hoci nie signatárom výzvy) je aj bývalý rektor Ekonomickej univerzity, ktorej sa v spoločnosti vzhľadom na počet absolventov pripisuje pre hospodárstvo veľký význam. Rektorkou vidieckej univerzity je zas ďalšia signatárka.

Vážiť si nevedomosť

Jediný významný čin v súvislosti s kauzou vykonala bývalá premiérka Radičová, laureátka biateka za rok 2012, ktorá pliešok pripomínajúci keltskú minulosť Bratislavy (ktorej archeologické stopy na Bratislavskom hrade vzdelanci vo funkciách predsedov parlamentu nedávno zabetónovali pod garáže) „slovenským mudrcom“ verejne vrátila. Jej akt ukazuje čaro nechceného, že niekedy je vhodné prijať aj ocenenia z potenciálne kontroverzných zdrojov, najmä ak ich vrátením môžeme vyjadriť významné posolstvo.

O tom, že tituly na Slovensku – ako ukazujú chlapčenské obsesie predsedu parlamentu, predsedu vlády a ministrov s výložkami v zálohe, tak aj vojenské hodnosti – môže dostať na Slovensku každý, komu ich „kluby mudrcov“ udelia, vieme dávno. Bývalá premiérka a sociálna vedkyňa preto správne ukázala, že v demokratickej spoločnosti si nemôžeme dovoliť vážiť nevedomosť, akokoľvek je týmito titulmi zakrývaná.

Sprisahanie ako spása!

Aktuálna trumposféra pokúša obrazotvornosť o existencii vysvetlenia pôvodu Protokolu slovenských mudrcov. V jej svetle sa názory policajného prezidenta a iných význačných slovenských mudrcov o migrácii – tak ako svetoznáme protokoly sionských mudrcov z pera cárskych tajných – javia ako podvrh. Slovenským slovníkom by sa akt podpisu potom dal nazvať „skutok, ktorý sa nestal“. Niet lepšieho maskovania káuz ako podhadzovanie tém, ktoré zúrivá kaviareň nemôže ignorovať a ktoré ju donútia zabudnúť. Napríklad na takú korupciu.

Stav intelektu policajného prezidenta – úplne podriadeného ministrovi vnútra – je pre kaviareň takáto ideálna téma. Môže si dokazovať, že je nad vecou, že ide o ďalšie etické a profesionálne zlyhanie, za ktoré nik nenesie zodpovednosť, a že nepotvrdený ani nedementovaný podpis šéfa policajtov potvrdzuje pravdivosť nelichotivých vtipov o rozumových schopnostiach uniformovaných. Väčšina voličov vládnych strán zliepa aj paranoidnejšie scenáre, ako sú tie z Protokolu slovenských mudrcov – tým teda prípadný podpis najvyššieho policajta aj tak neprekáža.

Spásonosná konšpirácia kaviarnistu by teda bola asi takáto: aj taký brunátny primátor Mikuláša, inak tiež signatár, ktorý sa rád vyjadruje pre fašizoidný časopis, otitulovaní házedesácki dôchodcovia, nedovzdelaní biznismeni či generáli vo výslužbe si naozaj môžu dovoliť vydávať hlúposť za politický názor. Ak sa však pod vyhlásenie, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani takí banášovci (otec a dcéra šoubiznisu s „alternatívnymi“ názormi asi najviac prítomní aj vo verejnoprávnych médiách), podpíše policajný prezident, je to vari horšie ako Bašternák, kauza, ktorá nateraz urobila z ministra vnútra politického zombie, i keď – v tom je Slovensko špecifické – s rovnakými právomocami, ako mal počas života. Ako presvedčený kaviarnista som už dávno nechcel tak veľmi veriť tomu, že podpis šéfa policajtov pod Protokol slovenských mudrcov je dielom tajnej služby alebo aspoň mediálneho tímu premiéra…

Text pôvodne vyšiel v časopise Listy 1/2017 (www.listy.cz)