streda

Vyhľadal Rómov a Sintov, ktorí prežili holokaust, a natočil skutočné diery v hlave. Etno safari odmietol

Keď som študoval koncentrák v Jasenovaci, mal som nočné mory, tvrdí režisér Robert Kirchhoff.

Robert Kirchhoff. Foto – archív Hitchhiker Cinema

ROBERT KIRCHHOFF sa narodil v roku 1968 v Nitre, vyštudoval dokumentárnu tvorbu a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Je filmovým režisérom, scenáristom, producentom a kameramanom, na konte má množstvo filmov, ktoré získali ocenenia na domácich aj zahraničných festivaloch. Je konateľom spoločnosti atelier.doc. Nakrútil dokumenty Hej, Slováci!, Duch v stroji, Kauza Cervanová, Para nad riekou a ďalšie, bol producentom a koproducentom filmov ako Slepé lásky, Nemoc tretej moci, Až do mesta Aš. Od roku 2003 do roku 2016 pripravoval dokument o holokauste Rómov a Sintov s názvom Diera v hlave, ktorý bude mať v kinách premiéru v marci 2017.

Aký bol váš pohľad na Rómov predtým, než ste sa v roku 2003 pustili do nakrúcania dokumentu o holokauste Rómov a Sintov s názvom Diera v hlave?

Nikdy som ľudí nedelil na čiernych a bielych. Rómov som vnímal ako národ, ktorý, rovnako ako ďalšie menšiny, sa s nami delí o našu kultúrne bohatú krajinu. Už môj absolventský film na vysokej škole sa pritom venoval sociálnej situácii Rómov a tomu, ako sú vnímaní našou spoločnosťou.

Nápad zaoberať sa genocídou Rómov v druhej svetovej vojne súvisel s tým, že táto téma nebola takmer vôbec zmapovaná. Nielen filmovo, ale ani literárne. Začal som preto hľadať svedkov, cestovať po Slovensku, pričom som sa len utvrdil v tom, že tie udalosti a tú dobu sme takmer úplne vytesnili zo spoločenského vedomia. To však viac vypovedá o nás ako o Rómoch.

Pri nakrúcaní ste mali päťročnú pauzu, dokument ste dokončili až minulý rok. Čo sa stalo?

Potreboval som oddych, aby som dospel k poznaniu, že Rómovia a Sintovia nepotrebujú hranice. Z toho vyplynulo, že ich nepotrebuje ani samotný film, a začal som Rómov, ktorí prežili holokaust, hľadať po celej Európe. A tie svedectvá ľudí som aj našiel.

Nebáli ste sa, že v kontexte toho, ako sa dnes spoločnosť polarizuje, ako stúpa extrémizmus a pritvrdzuje sa jazyk, dokument o Rómoch nezaujme? Kalkulujete vôbec v hlave, či je téma dosť atraktívna?

Jazyk sa pritvrdzuje aj vinou politikov, pričom nemyslím len Slovensko, ale krajiny bývalého východného bloku. Vychádza to z falošných predstáv o našom pohodlí. V každom prípade výroky dnešných politikov spoločnosť demoralizujú, a ja som jej chcel nastaviť zrkadlo.

Film som dokončil ešte pred vlnou utečeneckej krízy, potom som však uvažoval, či ho nerozšíriť aj o túto tému a neposunúť ho tak viac k prítomnosti. Teraz si uvedomujem, že vlastne ani neviem odhadnúť, kedy sa film stane trhákom a koľkých ľudí čo zaujíma. Preto myslím viac na to, čo zaujíma mňa.

V čom ste sa tému snažili spracovať inak?

V tom, že som to nerobil ako nejaké etno safari, ktoré mi tak veľmi prekáža na dokumentárnych filmoch stredného prúdu o Rómoch. Mám na mysli všetky tie stereotypné pohľady cez tanec, spev, zábery na osadu, nahé deti pred chatrčami a podobne.

Kolegovia v Česku urobili krátky film o tom, ako prišli Afričania na pražské sídlisko a pokúšali sa nakrúcať ľudí, žijúcich v panelákoch. Zámerne robili to isté, čo robíme my, keď prídeme do Afriky, k Rómom, do akejkoľvek inej kultúry. Vzniklo tak celkom komické spojenie.

Dramaturg filmu o vás povedal, že pri nakrúcaní ste sa vy sám stali Rómom.

Všetci by sme sa mali stať inými ľuďmi, keď sa dotýkame iných životov. Ide o normálny proces empatie, ktorý je pri dokumentárnom filme nevyhnutný. Mne to pomáhalo dostať sa do iného sveta, lebo Rómovia a Sintovia sú naozaj iní.

Rómsky holokaust je dodnes tabuizovaná téma, s vedomosťami o tom židovskom sa to nedá porovnať. Na konte má pritom viac ako pol milióna obetí. Nie je vysvetlením naša ľahostajnosť, že „veď ide len o Cigánov“?

Áno, myslím si, že je. Rómovia a Sintovia nemajú vybudované také silné elity ako iné národy. O pamäť sa tak stará len menšina v menšine. Ak nie je nik, kto by ten odkaz tlačil dopredu, nasleduje zabúdanie. To je zrejme dôvod, prečo sa o tejto téme tak málo hovorí.

V celej Európe dodnes existujú neodkryté masové hroby Rómov a Sintov, a na miestach bývalých koncentračných táborov, kde zomierali ľudia, neraz stoja nedôstojné stavby – zberné suroviny alebo veľkochov ošípaných. Všetko je to výsledok našej ľahostajnosti. Ak o niečom prestaneme hovoriť, zabudneme na to. To je najhoršie, čo by sa mohlo stať.

Historik Pavol Makyna mi vravel, že Rómovia na Slovensku, na rozdiel od Židov, neboli deportovaní do koncentrákov na území Poľska, nevlastnili majetky a na ich perzekúciách sa nedalo rýchlo zbohatnúť. Boli označovaní za asociálov, ktorí nepracujú a flákajú sa, štát ich preto najskôr dával len do pracovných táborov. Ich vraždenie sa začalo až pri okupácii Slovenska Nemcami v roku 1944, pričom na vraždách sa podieľali aj Slováci z Hlinkovej gardy.

S tým sa dá súhlasiť, čiastočne by som však polemizoval. Je veľkým mýtom, že všetci Rómovia boli chudobní – mnohí boli veľmi bohatí. Existujú dokonca záznamy o tom, ako sa susedia trhali aj o ich periny a postele.

Ľudia sa ma pri nakrúcaní opakovane pýtali, koľko Rómov zomrelo tam a tam. Vtedy som si uvedomil, že to je zlá cesta. Len čo začneme o tých ľuďoch hovoriť v číslach, končíme a klesáme do štatistiky.

Napriek kultúrnym rozdielom existujú všade na svete veci, ktoré majú všetci ľudia spoločné – vzťah k životu, rodina, súdržnosť. Nacisti ničili hodnoty, ktoré boli v podstate blízke aj im. Rómovia neboli vnímaní nieže ako ľudia, ale dokonca ani ako čísla. Nebol čas a dôvod zdržiavať sa registráciou. Zabíjali ich horšie ako zvieratá.

Vo filme vystupuje pani Franzová, ktorá má sto rokov. Spomínala vám, že keď po vojne nemala domov a žila v parku, prišli za ňou policajti. Argumentovala, že nemá kde bývať, lebo nacisti jej spálili dom, a ukázala im tetovanie z koncentráku. Odpoveďou bolo, že Cigáni len klamú a aj toto si dala vytetovať, aby získala výhody. Jednoducho im nik neverí.

Je to obraz ďalšieho prastarého stereotypu. Cigán musí cigániť, teda klamať. Za prezidenta Masaryka bol prijatý takzvaný zákon o „cikánském zlořádě“. Cigána pritom nevnímali na základe etnicity, ale skôr životného štýlu. Bez strechy a bez zákona.

Pri nakrúcaní som si však uvedomil, že práve Rómovia a Sintovia nás naučili stať sa Európanmi. Je zvláštne, aký má kultúra nomádov zvonka očistný vplyv na spoločnosť.

Pani Franzová pritom nie je jediná, ktorá mi povedala podobnú historku. Jeden pán, ktorý sa do filmu napokon nedostal, spomínal, ako dlho musel presviedčať všetky možné komisie, že naozaj bol v Dachau, že o tom musí existovať záznam – nik mu však neveril. Ako uveriť človeku, ktorý nevie čítať a písať? Bol bezmocný. A kto nepresvedčil,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 91020 z vás dostáva správy e-mailom