streda

Psychiater Hunčík: Doma hovoríme len sedem minút denne. Je hanbou, že človek sa lepšie cíti u psychiatra ako pri vlastnom partnerovi

Uprednostňujeme žrádlo a cirkus na luxusnom štadióne, než pomoc tým, čo trpia a umierajú na ulici.

Péter Hunčík. Foto – Alan Hyža, NOTA BENE

PÉTER HUNČÍK sa narodil v roku 1951 v Šahách, je dlhoročný a známy psychiater. Pracoval ako poradca prezidenta Václava Havla, stál pri vzniku televízie Nova, viedol Nadáciu Sándora Máraia, je autorom knihy Hraničný prípad. Patrí k našim najlepším expertom na komunikáciu, komunikačné tréningy realizuje po celom svete, prednáša na zahraničných univerzitách. Je členom Redakčnej rady Denníka N. Je ženatý, má dve dcéry, žije v Dunajskej Strede.

Máte za sebou šťastný život?

Odkedy mám viac ako 65 rokov, o tom, aký bol môj život, premýšľam často. Veľa by som v ňom nemenil. Možno nebol úplne šťastný, ale bol môj a som s ním spokojný.

Ako mladý psychiater ste sa zaoberali najmä samovraždami a sexuológiou. V oboch prípadoch ide o témy, ktoré súvisia práve so spokojnosťou so životom.

V určitom veku človeka zaujíma výlučne sex, a ja som nebol výnimkou. Neskôr som začal premýšľať aj o smrti. Spoločným faktorom oboch tém je komunikácia. Ak totiž nevieme efektívne komunikovať, nevieme, čo je radostný život.

V každom prípade platí, že samovražda je výrazným prejavom nespokojnosti jednotlivca so životom, nie?

Je ťažkou filozofickou otázkou, ako niekto môže prekonať základný pud, ktorým je prežitie, žiaľ, deje sa to často. Mnohí samovrahovia pritom nechcú zomrieť, iba svojím výkrikom upozorňujú na svoj nešťastný život a krivdy, ktoré cítia. Opäť to však súvisí najmä s neadekvátnou komunikáciou. Pred takmer každým pokusom o samovraždu totiž stojí „cry for help“.

Volanie o pomoc?

Áno. Tí ľudia navštívia svojho lekára, dobrého kamaráta, kolegu, rodičov, a vysielajú posledné signály, ktorými prosia o pomoc. Samozrejme, nepovedia otvorene, čo chystajú, z ich slov o tom, ako už nevidia východisko, je však evidentné, že doslova plačú, aby im niekto pomohol. Ak nevyjde ani tento posledný pokus, prichádza fatálny krok.

Prečo toľkí nevieme dobre komunikovať? Niekto nevie kričať o pomoc, iný zase reagovať na jeho zúfalé signály.

Súvisí to s tým, že možnosti ľudskej komunikácie sú stále užšie. Pozrite sa nielen na mladú generáciu, ale aj na starších ľudí, koľko času denne presedia pri počítačoch, tabletoch, mobiloch. Komunikujú s prístrojom, nie s ľuďmi. Nie je tam teda žiadna verbálna komunikácia, žiadna reč tela, všetci len sedia a postupne zabúdajú na to, čo je živý rozhovor.

Navyše, na školách deti a študentov nik tú komunikáciu neučí. Potom vznikajú absurdné situácie, že niekto vyštuduje medicínu, ale nevie sa normálne správať k pacientovi – nevie ho osloviť menom, podať mu ruku, byť empatický s jeho strachom a podobne.

Moderná technika zabíja ľudskú komunikáciu a teda aj radosť zo života?

Mám veľké obavy, že závažne mení charakter a spôsob našich životov. O dvadsať rokov z tohto dôvodu zrejme budeme mať úplne iné charakterové vlastnosti. Čo sa dá čakať, keď už dnes nevieme čítať komunikáciu vlastného partnera, nedokážeme dekódovať jeho reč tela, nepoznáme rôzne gestá, dokonca ani emócie?

V akom zmysle?

Na emócie už nemáme normálne slová, ostalo len pár základných ako „cool“, „happy“, „super“, „yope“, „omg“ a podobné hlúposti. Bežný jednotlivec už základné emócie ani nedokáže pomenovať.

Výsledkom je, že keď na ulici vidí človeka bez domova, nedokáže si z toho, čo má vpísané v tvári, z toho, ako sa oblieka, ako chodí, čo vyžaruje, vybrať informácie o tom, čo prežíva a čo by potreboval.

Ako s ním potom môže byť empatický a pomáhať mu? Ľudia sa uzatvárajú do seba a následne sa čudujú, že ani im v prípade potreby nik nepomáha. Človek je pritom spoločenský tvor, nie sme predsa Robinsoni.

Každý z nás potrebuje rôzne mikrokomunity – rodinu, kamarátov, kolegov. Komunikácia je potrebná, aby iní rozumeli nám, a aby sme aj my mohli dekódovať svojich partnerov. Ak z nej vypadneme, mikrokomunity sa stanú prázdnymi. A prázdnota radosť neprináša.

Nestrašíte tým tak trochu?

Sú výskumy, ktoré hovoria, že bežný človek doma vo svojej rodine komunikuje len sedem minút denne. To sú tie debaty typu „ahoj, čo bolo, ako sa máš, veď vieš, čo nové, dáš si obed?“ a podobne.

Mlčíme o svojich pocitoch a myšlienkach, a sme mimoriadne frustrovaní, že nik na ne ani nie je zvedavý. Robím komunikačné tréningy a často tam najmä od žien počúvam sťažnosti, že hoci sú vydaté, manželia nie sú schopní sadnúť si k nim ani jeden večer v týždni tak, aby sa mu mohli vyrozprávať.

Celý civilizovaný svet dnes pritom charakterizuje úzkosť. Zasahuje najmä mladšiu generáciu od 18 do 30 rokov bez ohľadu na vzdelanie. Ľudia svoju úzkosť nedokážu správne vyjadriť, a ak sa o to aj pokúsia, nik ich nechápe. Miesto pomoci sa im dostávajú úplne nesprávne reakcie typu „daj si panáka vodky, to ti pomôže“.

Racionálne vieme, že na radostný a spokojný život by nám malo stačiť, že máme teplo, strechu nad hlavou, čo jesť, čo si obliecť, kamarátov a blízkeho človeka, ktorého milujeme. Prečo nám to nestačí a naháňame sa za iným, väčším, drahším, značkovejším?

Lebo sa stále vraciame k biologickému a materiálnemu svetu. Vyššie city a hodnoty postupne zakrpatievajú, takže neskôr nám ani nechýbajú. Hovoriť dnes verejne o slobode, lojalite, láske, empatii a solidarite je čudné, lebo bežný občan to označí za luxusné potreby, o ktorých potrebujú tárať akurát tak intelektuáli.

Tak funguje aj dnešná politika. Donald Trump nás presviedča, že v živote nie je nič dôležitejšie ako úspech, lebo ten prináša peniaze, a za tie sa dá kúpiť všetko od lásky po moc. Lenže ak sa na to pozrieme hlbšie, takému životu zúfalo chýba spokojnosť, sú tam obrovské vákuá, akurát ten človek o tom mlčí.

Foto N - Tomáš Benedikovič

Prečo si taký človek neprizná prázdnotu svojho života?

Lebo nie je ochotný akceptovať, že niečo v živote by mohol aj prehrať, že občas sa mu niečo nepodarí, že niekedy sa mýli, potkýna a podobne. Fascinuje ho len úspech a sláva. Problém je, ak sa ľudia ako Trump či Putin stávajú vzormi pre iných, ak sa ich úspechy stávajú modelmi pre životy bežného človeka.

Ako sa potom cítia ľudia, ktorí nezažijú obrovský úspech, nie sú slávni, ktorí sú na periférii spoločnosti, napríklad ľudia bez domova, chorí, rozídení, rozvedení, nemajetní? Veď my, ostatní, sa za nich potom vlastne hanbíme. Nechceme ich vidieť, lebo nám kazia ten krásny obraz. Najradšej by sme boli, keby neúspešní úplne vypadli

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Prvá kniha od Karola Sudora Ešte raz a naposledyViac info

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |