Denník N

Psychiater Hunčík: Doma hovoríme len sedem minút denne. Je hanbou, že človek sa lepšie cíti u psychiatra ako pri vlastnom partnerovi

Péter Hunčík. Foto – Alan Hyža, NOTA BENE
Péter Hunčík. Foto – Alan Hyža, NOTA BENE

Uprednostňujeme žrádlo a cirkus na luxusnom štadióne pred pomocou tým, čo trpia a umierajú na ulici.

PÉTER HUNČÍK sa narodil v roku 1951 v Šahách, je dlhoročný a známy psychiater. Pracoval ako poradca prezidenta Václava Havla, stál pri vzniku televízie Nova, viedol Nadáciu Sándora Máraia, je autorom knihy Hraničný prípad. Patrí k našim najlepším expertom na komunikáciu, komunikačné tréningy realizuje po celom svete, prednáša na zahraničných univerzitách. Je členom Redakčnej rady Denníka N. Je ženatý, má dve dcéry, žije v Dunajskej Strede.

Máte za sebou šťastný život?

Odkedy mám viac ako 65 rokov, o tom, aký bol môj život, premýšľam často. Veľa by som v ňom nemenil. Možno nebol úplne šťastný, ale bol môj a som s ním spokojný.

Ako mladý psychiater ste sa zaoberali najmä samovraždami a sexuológiou. V oboch prípadoch ide o témy, ktoré súvisia práve so spokojnosťou so životom.

V určitom veku človeka zaujíma výlučne sex, a ja som nebol výnimkou. Neskôr som začal premýšľať aj o smrti. Spoločným faktorom oboch tém je komunikácia. Ak totiž nevieme efektívne komunikovať, nevieme, čo je radostný život.

V každom prípade platí, že samovražda je výrazným prejavom nespokojnosti jednotlivca so životom, nie?

Je ťažkou filozofickou otázkou, ako niekto môže prekonať základný pud, ktorým je prežitie, žiaľ, deje sa to často. Mnohí samovrahovia pritom nechcú zomrieť, iba svojím výkrikom upozorňujú na svoj nešťastný život a krivdy, ktoré cítia. Opäť to však súvisí najmä s neadekvátnou komunikáciou. Pred takmer každým pokusom o samovraždu totiž stojí „cry for help“.

Volanie o pomoc?

Áno. Tí ľudia navštívia svojho lekára, dobrého kamaráta, kolegu, rodičov, a vysielajú posledné signály, ktorými prosia o pomoc. Samozrejme, nepovedia otvorene, čo chystajú, z ich slov o tom, ako už nevidia východisko, je však evidentné, že doslova plačú, aby im niekto pomohol. Ak nevyjde ani tento posledný pokus, prichádza fatálny krok.

Prečo toľkí nevieme dobre komunikovať? Niekto nevie kričať o pomoc, iný zase reagovať na jeho zúfalé signály.

Súvisí to s tým, že možnosti ľudskej komunikácie sú stále užšie. Pozrite sa nielen na mladú generáciu, ale aj na starších ľudí, koľko času denne presedia pri počítačoch, tabletoch, mobiloch. Komunikujú s prístrojom, nie s ľuďmi. Nie je tam teda žiadna verbálna komunikácia, žiadna reč tela, všetci len sedia a postupne zabúdajú na to, čo je živý rozhovor.

Navyše, na školách deti a študentov nik tú komunikáciu neučí. Potom vznikajú absurdné situácie, že niekto vyštuduje medicínu, ale nevie sa normálne správať k pacientovi – nevie ho osloviť menom, podať mu ruku, byť empatický s jeho strachom a podobne.

Moderná technika zabíja ľudskú komunikáciu a teda aj radosť zo života?

Mám veľké obavy, že závažne mení charakter a spôsob našich životov. O dvadsať rokov z tohto dôvodu zrejme budeme mať úplne iné charakterové vlastnosti. Čo sa dá čakať, keď už dnes nevieme čítať komunikáciu vlastného partnera, nedokážeme dekódovať jeho reč tela, nepoznáme rôzne gestá, dokonca ani emócie?

V akom zmysle?

Na emócie už nemáme normálne slová, ostalo len pár základných ako „cool“, „happy“, „super“, „yope“, „omg“ a podobné hlúposti. Bežný jednotlivec už základné emócie ani nedokáže pomenovať.

Výsledkom je, že keď na ulici vidí človeka bez domova, nedokáže si z toho, čo má vpísané v tvári, z toho, ako sa oblieka, ako chodí, čo vyžaruje, vybrať informácie o tom, čo prežíva a čo by potreboval.

Ako s ním potom môže byť empatický a pomáhať mu? Ľudia sa uzatvárajú do seba a následne sa čudujú, že ani im v prípade potreby nik nepomáha. Človek je pritom spoločenský tvor, nie sme predsa Robinsoni.

Každý z nás potrebuje rôzne mikrokomunity – rodinu, kamarátov, kolegov. Komunikácia je potrebná, aby iní rozumeli nám, a aby sme aj my mohli dekódovať svojich partnerov. Ak z nej vypadneme, mikrokomunity sa stanú prázdnymi. A prázdnota radosť neprináša.

Nestrašíte tým tak trochu?

Sú výskumy, ktoré hovoria, že bežný človek doma vo svojej rodine komunikuje len sedem minút denne. To sú tie debaty typu „ahoj, čo bolo, ako sa máš, veď vieš, čo nové, dáš si obed?“ a podobne.

Mlčíme o svojich pocitoch a myšlienkach, a sme mimoriadne frustrovaní, že nik na ne ani nie je zvedavý. Robím komunikačné tréningy a často tam najmä od žien počúvam sťažnosti, že hoci sú vydaté, manželia nie sú schopní sadnúť si k nim ani jeden večer v týždni tak, aby sa mu mohli vyrozprávať.

Celý civilizovaný svet dnes pritom charakterizuje úzkosť. Zasahuje najmä mladšiu generáciu od 18 do 30 rokov bez ohľadu na vzdelanie. Ľudia svoju úzkosť nedokážu správne vyjadriť, a ak sa o to aj pokúsia, nik ich nechápe. Miesto pomoci sa im dostávajú úplne nesprávne reakcie typu „daj si panáka vodky, to ti pomôže“.

Racionálne vieme, že na radostný a spokojný život by nám malo stačiť, že máme teplo, strechu nad hlavou, čo jesť, čo si obliecť, kamarátov a blízkeho človeka, ktorého milujeme. Prečo nám to nestačí a naháňame sa za iným, väčším, drahším, značkovejším?

Lebo sa stále vraciame k biologickému a materiálnemu svetu. Vyššie city a hodnoty postupne zakrpatievajú, takže neskôr nám ani nechýbajú. Hovoriť dnes verejne o slobode, lojalite, láske, empatii a solidarite je čudné, lebo bežný občan to označí za luxusné potreby, o ktorých potrebujú tárať akurát tak intelektuáli.

Tak funguje aj dnešná politika. Donald Trump nás presviedča, že v živote nie je nič dôležitejšie ako úspech, lebo ten prináša peniaze, a za tie sa dá kúpiť všetko od lásky po moc. Lenže ak sa na to pozrieme hlbšie, takému životu zúfalo chýba spokojnosť, sú tam obrovské vákuá, akurát ten človek o tom mlčí.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo si taký človek neprizná prázdnotu svojho života?

Lebo nie je ochotný akceptovať, že niečo v živote by mohol aj prehrať, že občas sa mu niečo nepodarí, že niekedy sa mýli, potkýna a podobne. Fascinuje ho len úspech a sláva. Problém je, ak sa ľudia ako Trump či Putin stávajú vzormi pre iných, ak sa ich úspechy stávajú modelmi pre životy bežného človeka.

Ako sa potom cítia ľudia, ktorí nezažijú obrovský úspech, nie sú slávni, ktorí sú na periférii spoločnosti, napríklad ľudia bez domova, chorí, rozídení, rozvedení, nemajetní? Veď my, ostatní, sa za nich potom vlastne hanbíme. Nechceme ich vidieť, lebo nám kazia ten krásny obraz. Najradšej by sme boli, keby neúspešní úplne vypadli z nášho sveta.

Nepreháňate?

A nevyháňajú samosprávy ľudí bez domova z centier miest? Nevytláčajú Rómov kamsi za dediny, mimo ľudí? Hádam nebudeme mať v našich mestách krásne námestia a na nich žobrákov. Žiaľ, takto sa správame. My tú situáciu nielenže nechceme riešiť, my to ani nevieme.

Vidieť denne ľudí na okraji je pre ostatných frustrujúce. V praxi to znamená, že im už takmer nik nepomôže. A čím je niekto vyššie, tým menej cíti potrebu pomáhať tým na dne. Česť výnimkám.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že všeobecne ubúda šťastných ľudí.

Čítam štatistiky, a vidím, že nešťastní ľudia sú najmä v krajinách, kde sa majú dobre, kým šťastie akoby bolo výsadou chudoby. Príkladom je India. Jedným z dôležitých faktorov šťastia je, že človek sa v danej krajine cíti bezpečne. Koľko takých je na svete?

Časť mladých ľudí potom klasickej spoločnosti doslova vyplazí jazyk a odíde z nej. Vznikajú tak rôzne transcendentálne a spirituálne kruhy ako trebárs budhisti, krišnovci a ďalší. Tam sa dnes hľadá pokoj, šťastie a radosť.

Je to cesta?

Títo ľudia v podstate už ani nechcú kontaktovať reálny, frustrujúci, brutálny a agresívny svet. Tvrdia, že ukazujú príklad, ako sa dá žiť inak. Verím, že môžu byť šťastní, otázne je, či ich nakoniec agresívny svet okolo aj tak nezhltne.

Ich slabinou je totiž názor, že pologándhistický, teda nenásilný spôsob života, je efektívnou protiváhou toho reálneho, zlého. Lenže v istých situáciách, napríklad ak sa zjavia extrémistické skupiny, ktoré vystupujú proti ľudskosti, sa treba postaviť a povedať, že všetci ideme do ulíc a v mene ľudskosti to nepripustíme. Som skeptický v otázke, koľkí by šli reálne brániť svoju komunitu aj za cenu boja.

K spokojnosti človeka zrejme výrazne prispieva, ak cíti, že jeho život má zmysel, že má svoje poslanie.

Súhlasím. Mám viac ako 65 rokov a naďalej robím vo svojej ambulancii. Nie pre peniaze, ale preto, lebo ma to baví a napĺňa. Rovnako dobre sa cítim doma, na návšteve vnučiek, pri čítaní kníh, takže už môžem mať pocit, že svoje poslanie som aspoň sčasti naplnil. V rámci svojej mikrosociety som teda šťastný.

Otázne je, aký je pomer môjho šťastia vo vzťahu k vonkajšiemu svetu. Sledujem, čo sa deje v meste, štáte, vo svete, kde vidím korupciu, zlo, vojny, špinavé ulice, parky v dezolátnom stave, a musím sa sám seba pýtať – som naozaj šťastný? V skutočnosti sa cítim frustrovaný. V takom prípade je dôležité, ako vieme túto frustráciu kompenzovať svojou angažovanosťou, pomocou iným ľuďom a podobne.

Čo ako psychiater poradíte človeku, ktorý za vami príde s tým, že je vyhorený a stratil radosť zo života?

Takému človeku sú rady nanič, treba mu ihneď poskytnúť to, čo potrebuje. Žiadna iná filozofia nepomáha. Ak kolegovi zhorí dom, treba mu okamžite pomôcť finančne alebo materiálne. Vtedy sa môžete rozhodnúť dať, alebo nedať. Ja som šťastný, že som vždy dal a že rovnako charitatívne sa správajú aj moje deti.

Samozrejme, ak zbadám, že človeka do nešťastia priviedli vlastné chybné kroky, začnem s ním debatovať a riešiť, čomu by sa mal v budúcnosti vyhnúť. Nie som však Boh, aby som dokázal posúdiť každého jednotlivca, šťastie musí hľadať každý sám.

Každému môžem uviesť vlastný príklad, nedajbože, aby však ľudia začali fungovať podľa môjho životného kréda. Pomoc, solidarita a otvorená komunikácia sú však základom toho, aby ste niekoho posunuli ďalej.

Prináša pomoc radosť darcovi aj obdarovanému?

Samozrejme. Radi tu kritizujeme napríklad islam, pritom aj Korán jasne hovorí, že medzi základné povinnosti človeka patrí darovanie a pomáhanie menej zdatným a menej schopným. Nevymýšľajme teda nič nové, tieto veci sú známe veľmi dlho.

Najhoršie je, že táto materiálno-biologická spoločnosť nás tlačí k tomu, aby sme sa pomaly hanbili za to, že pomáhame slabším – ľuďom bez domova, chorým, slabým, nemajetným.

Zaregistroval som okolo seba viac ľudí, ktorí boli vyhorení, len o tom netušili. Dôsledkom boli fyzické prejavy ako závraty, bolesti hlavy, chrbtice a podobne. K psychiatrovi boli ochotní zájsť, až keď všetky ostatné vyšetrenia zlyhali. Tam sa im stačilo vyrozprávať, prípadne dostali slabé antidepresívum, a problémy zmizli.

Toto sa stáva veľmi často najmä na pracoviskách, kde sú ľudia nútení podávať merateľné výkony. Výsledkom je vyhorenie, ktoré človeka skôr či neskôr donúti vyhľadať pomoc. Odborní lekári nič fyziologické nenájdu a až psychológ alebo psychiater určí symptómy vyhorenia. Vtedy naozaj stačí jedno alebo dve sedenia, a pomôže to.

A viete prečo? Lebo, ako sme už hovorili, dnes doma komunikujeme len sedem minút denne. Je až hanbou, že človek sa lepšie cíti u psychiatra ako pri vlastnom partnerovi, lebo tomu sa nemôže zdôveriť so svojimi problémami. Pritom stačí pár minút a opäť ho začne baviť svet.

V podstate z toho vyplýva, že vyhorenie ani nepatrí k psychiatrovi.

Jasné, že nie. Keby fungovala adekvátna komunikácia, ľudia by si pomohli svojpomocne, jeden druhému. Je zvláštnym paradoxom, že dnes vieme všetko o diétach na chudnutie, čo musíme jesť na zníženie cholesterolu, na cukrovku a krvný tlak, koľko tekutín denne vypiť, po svete pomaly pobehujú samí odborníci na tieto veci, keď sa ich však niekto spýta na čistotu duše a psychiky, vyjde najavo, že hlboko do seba sa nepozreli už dlhé roky.

Nikomu o sebe nehovoríme, nik nie je zvedavý na duševný stav partnera či kamaráta, jednoducho žijeme prázdne životy. Je to ako s bábikou Barbie – na pohľad je pekná, keď ju však chytíte do rúk, cítite len umelú hmotu. S ľuďmi, ktorí majú podobné problémy, sa v ambulancii stretávam denne.

Nedokážeme sa zastaviť na desať minút denne, ponoriť sa v tichu do vlastných myšlienok, potrebujeme vyplniť každú prázdnu chvíľu, stále niečo robiť. Nie je dôvodom najmä to, že by sme našli len nelichotivý obraz svojich životov?

Ticho je dnes pre človeka problematický stav, najmä ak trvá dlhšie. Doslova ho znervózňuje a frustruje. Všimnite si, že keď ste v spoločnosti a niekto zavelí, aby boli všetci ticho, ako prví sa ozvú psychicky najslabší jedinci, ktorí to nevydržia ani minútu či dve.

Podobný problém majú aj ľudia, ktorí všade chodia so slúchadlami na ušiach – do obchodov, po ulici, do autobusov, všade. Boja sa, že by okolo nich zrazu bolo ticho, ktoré by ich do niečoho nútilo.

Keď je totiž ticho, po istom čase začne každý rozmýšľať. Nakoniec aj o sebe. A to sa mnohým nepáči, lebo podvedome tušia, že je tam len obrovská prázdnota. Lepšie je potom utiecť do vonkajšieho hlučného sveta, kde sa dá vlastné vnútro skryť. Prázdnota vo vlastnom vnútri je totiž strašná, s ňou sa nedá normálne žiť.

Čomu pomôže obracanie sa do vlastného vnútra?

Nájdeniu pravdy o sebe samom. V USA vidieť, že ak niekto v tamojšej spoločnosti raz prepadne, už prakticky nikdy neprerazí. Podobné veci sa dajú sledovať u Japoncov či Kórejcov, ktorí tiež žijú v tom, že sa treba neustále držať nad hladinou, byť úspešný a viditeľný.

Pritom, ak občas nemáte úspech, ak sa vám niečo nepodarí, je to v úplnom poriadku, veď na mylné kroky máte nárok, nemôžeme predsa stále pracovať na sto percent. Chyby sú normálnou sprievodnou súčasťou nášho života, a je logické, že občas sa dostávame aj do depresívnej fázy.

Autoobservácia, teda pozorovanie samého seba je naozaj zdravá vec, pokojne to môžete robiť cez jogu, meditácie, čokoľvek. A ak ste k sebe úprimný, určite vám vyjdú najavo aj vaše nedostatky a negatívne vlastnosti. Len vďaka tomu však môžete robiť korekcie.

Čiže sa môžeme ľudsky meniť?

Samozrejme, akurát táto schopnosť medzi ľuďmi mizne. Doslova sa bojíme zmeniť. Sme nespokojní, ale stále kričíme, nech sa zmenia tí druhí, lebo my to nechceme urobiť. Je to zvláštny paradox, ktorý nám bráni robiť kvalitatívne zmeny.

Trúfame si maximálne na kvantitatívne zmeny – vymeníme pracovisko, manželku, potom sa k nej vrátime, a tak dokola, a ešte sa aj čudujeme, ako sa nám nedarí. Jednoducho sa bojíme zrútiť ten idealizovaný obraz, ktorý sme si o sebe vytvorili. A miesto zmeny zaň bojujeme ešte aj vtedy, keď už jasné, že je to len veľké klamstvo a podvod.

Priznať si, že sme trebárs leniví, priemerní, slabí, neatraktívni, je bolestné.

A to je chyba, lebo každému by sa potom žilo radostnejšie. Bol by to prvý krok k zmene. Nechcime sa pritom socializovať a integrovať do spoločnosti tak, že budeme rovnakí ako iní, zachovajme si svoju individualitu. Vytvorme si o sebe reálny obraz, oboznámme sa s tým, aké máme fyzické a psychické schopnosti.

Ja som tiež ako mladík trojfázovo trénoval, lebo som chcel byť profesionálnym desaťbojárom. Lenže tými sa stávajú ľudia s výškou 195 centimetrov, nie o 30 centimetrov nižší. Musel prísť tréner a povedať mi, že na to nemám a nech sa skúsim orientovať na čosi iné.

Každý človek pritom má talent na isté veci, len ich musí objaviť a nebojovať s tým, na čo nemá. Viete, v čom je však problém? Keď sa dnes svojich klientov pýtam, čím chceli byť ako štrnásťroční, odpovedajú, že nevedia. A nevedia ani to, čo by chceli robiť dnes.

Kdesi som čítal o dalajlámovi, že keď má voľno, opravuje staré hodinky. Vtedy sa cíti dobre. Tieto veci by mal o sebe vedieť každý. A ak prídete na to, na čo máte schopnosti, na tie sa potom zamerajte a rozvíjajte ich.

Toto by nás však mali učiť už v školách.

Ich pedagogický systém je zlý. Učiteľ sa nepýta, čo viete, ale čo neviete, a podľa toho vám dá aj známky. Pritom by mal ísť za Jožkom a vysvetliť mu, že síce neovláda matematiku, neprekáža to však, lebo je výborný v histórii, a tak by sa mal sústrediť na ňu.

Žiaľ, náš systém nemotivuje mladú generáciu, aby sa pozrela do seba a zistila, na čo má talent. Pritom je to jediná cesta k úspechu každého jednotlivca. Nemusím predsa dostať Nobelovu cenu ani zahraničné tituly, aby som sa vo svojom živote cítil dobre.

Dá sa naučiť vážiť, čo mám? Isté veci už totiž berieme ako samozrejmosť – pitnú vodu, cestovanie, bezpečie, hygienu, dobrú stravu, mobil, auto. Pre väčšinu ľudí na svete sú to však luxusné statky.

V tomto hrá veľkú rolu intelekt. Nie každý totiž vie, čo ste práve povedali. Že Slovensko naozaj patrí k najbohatším a najúspešnejším krajinám sveta. Máme viac ako 99 percent ľudí na svete.

Lenže prídu vianočné sviatky a čo urobíme? Večer naše deti dostanú haldu hračiek a darčekov, až vôbec nemajú čas na to, aby si ich detailne pozreli, popozerali a tešili sa z nich.

Všimnite si, ako behajú od jednej škatule k druhej, lebo rodičia aj starí rodičia si myslia, že láska sa najefektívnejšie vyjadruje nakupovaním materiálnych darov. Namýšľajú si, že tým môžu vykompenzovať to, že deťom nedajú nič po duševnej stránke. Koľkí si to dokážu sebakriticky priznať? Lebo až potom by to mohli korigovať.

Videli ste film Sladký život od Felliniho?

Samozrejme.

V ňom je krásne vidieť, ako dokáže byť „sladký“ život vyššej spoločnosti, teda divoké večierky, škandály, pitky a orgie, zúfalo prázdny, čo sa ukazuje hneď ráno po prebudení. Ten film je už starý. Je ešte aktuálny?

Keby Fellini žil dnes, pravdepodobne by urobil ďalšiu časť La Dolce vita, zmenili by sa len niektoré kulisy. Základný problém nešťastného človeka sa predsa nezmenil. Pod slnkom nenájdeme nič nové, s týmito vecami sa trápime už tisícročia.

Koľké veľké ríše si prešli rovnakými problémami? Tie, ktoré to nevedeli korigovať, nakoniec vždy padli. Rímska ríša predsa padla práve na nemorálnosti a prázdnote. Ak máme všetko, všetko stratí svoju váhu. Vrátane emócií a ľudského života. Ak neviete, čo je to niekoho milovať, ostane z vás len kostra.

Človek si namýšľa, že je omnipotentný, že je Boh, že môže všetko. Ak má peniaze a moc, myslí si, že stojí nad zákonom. Pozrite sa, koľko takých ľudí nájdete len u nás, nieto na celom svete, aké nebezpečenstvo tieto prázdne ľudské schránky predstavujú.

Čakajú, že všetci budú skákať, ako oni pískajú, a potom sa čudujú demonštráciám a revolúciám. Stačí sa pozrieť na súčasné Rumunsko, kde státisíce ľudí vyšli protestovať nie pre hlad a zlé životné podmienky, ale pre korupciu. Povedali si, že dosť, že amorálna skupina ľudí naozaj nesmie všetko.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Zjavne je to vec priorít.

Keď vieme, koľko tisíc ľudí v Bratislave je na ulici, teda bez domova, zamyslime sa, či by bolo naozaj také drahé vybudovať pre nich adekvátny sociálny systém s ubytovaním, ktorý by ich odtiaľ dostal. Obávam sa, že by to vyšlo menej ako jeden národný štadión. V tom je odpoveď na všetko.

My však radšej uprednostníme, aby sme mali čo žrať pri pozeraní sa na cirkus na luxusnom štadióne, než by sme mali riešiť tých, čo trpia a umierajú na ulici. Táto ľahostajnosť nás ničí.

Čo si myslíte o koncepte flow? Flow je mentálny stav, pri ktorom je človek ponorený do istej činnosti tak, že nič iné sa mu nezdá dôležité. Jedným z prejavov je spontánna radosť.

S týmto konceptom prišiel môj známy, Maďar, ktorý pôsobí na univerzite v Chicagu. V podstate sa vrátil k tomu, čo reprezentovala stará indická alebo čínska orientálna spoločnosť – rozmýšľať, pozrieť sa do seba a cieľavedome si nájsť správne miesto na svete, to, čo ma baví, to, kde sa cítim dobre, vybudovať si svoju mikrosocietu, a robiť veci tak, akoby to bol môj koníček, aby som nemusel stále súťažiť s inými a plniť neviem aké štatistické ukazovatele.

Mne sa to páči. Cesta k tomu je však ťažká. V našich životoch má totiž priveľa vecí „antiflow“ efekt, v mojom prípade v ambulancii sú to trebárs papierovačky, tlačivá, štatistiky a podobne. Je to jeden z dôvodov, pre ktorý som sa tento rok rozhodol odísť do dôchodku.

Stretli ste počas svojej praxe veľa hedonistov, ktorí vnímajú slasť ako najvyššiu hodnotu?

Ubúda ich. Práve nedávno sme mali tréning s mladými ľuďmi, kde som musel priznať, že posledné roky dokonca ubúdajú stavy mánie, pričom depresívne stavy pretrvávajú a predlžujú sa. Badateľné je to teda aj u diagnostikovaných pacientov.

Hedonisti sú rôzni – niektorí sa obracajú do seba, s nikým nekomunikujú a nekooperujú, existujú však aj takzvaní pozitívni hedonisti, ktorí dokážu spokojne fungovať podľa hesla „carpe diem“, teda žiť naplno.

Tešia sa z toho, čo majú, varia z toho, čo je k dispozícii, nesnívajú o kaviári v kuchyni, lebo vedia, že aj z toho, čím disponujú, sa dajú vytvoriť fantastické veci. Rozhodne sa za to netreba hanbiť a závidieť smotánke, že sa má nebodaj lepšie, lebo má drahšie oblečenie a vyššie postavené kontakty.

Ste jeden z tých, kto môže povedať, aké to je, keď má človek zrazu veľa peňazí, a či je bohatstvo garanciou spokojnosti. Boli ste pri zakladaní televízie Nova a po odpredaji svojho podielu ste získali desiatky miliónov korún.

Keď sme niektorí spoločníci zbadali, kam sa Nova vyvíja, že to nie je projekt, aký sme chceli, lebo my sme túžili po intelektuálnej televízii, odišli sme. V živote je totiž dôležité uvažovať aj tak, že ak je niečo proti vašim zámerom, treba odísť a povedať nie.

Keby ste ostali dlhšie, získali by ste násobky tej sumy.

Áno, ten, čo vystúpil ako posledný a ktorý nás najviac kritizoval, dostal viac ako pätnásťnásobok našej sumy. Peniaze však nie sú dôležité, lebo existujú hranice, keď treba jasne povedať, že dosť. Tá hranica musí byť veľmi prísna. Nehrabať sa za peniazmi za každú cenu je povinnosť, alfa a omega života.

V každom prípade, keď som sa ocitol v situácii, že zrazu som mal oveľa viac peňazí ako moji priatelia, začal som sa cítiť veľmi trápne. Bol to mizerný pocit. Vytváral som preto rôzne plány, ako sa od tých peňazí oslobodiť – komu z blízkych koľko dať, komu pomôcť.

Reagovali ste podobne ako Fedor Gál, ktorý tiež predal svoj podiel v televízii. Peniaze investoval do bohumilých veci, do charity, do užitočných projektov, a nakoniec ich minul.

Postavil som v Šamoríne Fórum inštitút pre výskum menšín, aby tu bola aspoň jedna inštitúcia, ktorá sa vedecky zaoberá menšinami. A je tu už 20 rokov.

Vyrastal som v Šahách pri starej synagóge. Žiadny Žid už v tom meste nežije. Povedal som si, že ak sme synagógu zničili my, kresťania, je to hanba, a treba ju opraviť, urobiť z nej pôvodnú pýchu. A tak som do toho investoval, pričom dnes je tam kultúrne centrum, kde sa radi stretávajú mladí ľudia.

Veľa peňazí som rozdal ľuďom, ktorí to potrebovali, pomáhal som, kde sa dalo. Toto všetko boli moje únikové cesty, ako sa oslobodiť od peňazí. Až vtedy som sa cítil lepšie.

Sebe ste nedopriali?

Veľmi skoro mi iní vysvetlili, že takto sa veci nerobia. Že najskôr treba peniaze investovať, zarobiť na nich, a až z toho potom platiť charitatívne projekty a pomáhať iným.

Rodine som doprial to, že dcéry mohli vyštudovať vysoké školy v Kanade. Naučili sa jazyky a videli, ako funguje jedna naozaj kvalitná multikultúrna a korektná spoločnosť. Postavili sme si tiež malý rodinný domček. To mi stačilo.

Na čo iné by som ešte mohol míňať pre seba? Jasné, mohol by som cestovať na drahé dovolenky a európske futbalové zápasy, to mi však život nenaplní. Radšej idem do divadla, na výstavu, čítam knihy a debatujem len s tými, s ktorými sa cítim dobre.

Extravagantné a drahé veci totiž radostný život neprinášajú, iba oberajú o energiu. Naopak, pomoc iným ho prakticky garantuje. V tomto zmysle som naozaj šťastný človek.

Rozhovor v skrátenej podobe vyšiel v marcovom čísle pouličného časopisu Nota bene.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie