Denník N

Psychiater Hunčík: Doma hovoríme len sedem minút denne. Je hanbou, že človek sa lepšie cíti u psychiatra ako pri vlastnom partnerovi

Péter Hunčík. Foto – Alan Hyža, NOTA BENE
Péter Hunčík. Foto – Alan Hyža, NOTA BENE

Uprednostňujeme žrádlo a cirkus na luxusnom štadióne pred pomocou tým, čo trpia a umierajú na ulici.

PÉTER HUNČÍK sa narodil v roku 1951 v Šahách, je dlhoročný a známy psychiater. Pracoval ako poradca prezidenta Václava Havla, stál pri vzniku televízie Nova, viedol Nadáciu Sándora Máraia, je autorom knihy Hraničný prípad. Patrí k našim najlepším expertom na komunikáciu, komunikačné tréningy realizuje po celom svete, prednáša na zahraničných univerzitách. Je členom Redakčnej rady Denníka N. Je ženatý, má dve dcéry, žije v Dunajskej Strede.

Máte za sebou šťastný život?

Odkedy mám viac ako 65 rokov, o tom, aký bol môj život, premýšľam často. Veľa by som v ňom nemenil. Možno nebol úplne šťastný, ale bol môj a som s ním spokojný.

Ako mladý psychiater ste sa zaoberali najmä samovraždami a sexuológiou. V oboch prípadoch ide o témy, ktoré súvisia práve so spokojnosťou so životom.

V určitom veku človeka zaujíma výlučne sex, a ja som nebol výnimkou. Neskôr som začal premýšľať aj o smrti. Spoločným faktorom oboch tém je komunikácia. Ak totiž nevieme efektívne komunikovať, nevieme, čo je radostný život.

V každom prípade platí, že samovražda je výrazným prejavom nespokojnosti jednotlivca so životom, nie?

Je ťažkou filozofickou otázkou, ako niekto môže prekonať základný pud, ktorým je prežitie, žiaľ, deje sa to často. Mnohí samovrahovia pritom nechcú zomrieť, iba svojím výkrikom upozorňujú na svoj nešťastný život a krivdy, ktoré cítia. Opäť to však súvisí najmä s neadekvátnou komunikáciou. Pred takmer každým pokusom o samovraždu totiž stojí „cry for help“.

Volanie o pomoc?

Áno. Tí ľudia navštívia svojho lekára, dobrého kamaráta, kolegu, rodičov, a vysielajú posledné signály, ktorými prosia o pomoc. Samozrejme, nepovedia otvorene, čo chystajú, z ich slov o tom, ako už nevidia východisko, je však evidentné, že doslova plačú, aby im niekto pomohol. Ak nevyjde ani tento posledný pokus, prichádza fatálny krok.

Prečo toľkí nevieme dobre komunikovať? Niekto nevie kričať o pomoc, iný zase reagovať na jeho zúfalé signály.

Súvisí to s tým, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie