Čo je skutočným cieľom tejto knihy?

Soňa Bulbeck (1961), Slovenka žijúca v Rijáde, sa prostredníctvom knihy Tajomstvo závoja pokúša „odhaliť závoj, ktorý ukrýva saudské ženy, ale aj iné tajomstvá tejto krajiny“. Ide o v poradí už tretiu autorkinu knihu – v predchádzajúcich dvoch románoch s názvom Ženy z Rijádu a Z Rijádu do sveta zobrazila život cudziniek v Saudskej Arábii.

V úvode sa dozvedáme, že podnetom na napísanie knihy boli čitatelia predchádzajúcich románov, ktorí sa túžili dozvedieť viac zo života „domáceho“ obyvateľstva. Niet divu, túžba preniknúť do tajov neznámeho arabského sveta, ktorý od nepamäti fascinoval európskych cestovateľov, umelcov i laickú verejnosť, je v súčasnosti umocnená aktuálnym dianím v oblasti, a hádam aj preto literatúra s touto tematikou postupne nadobúda čoraz väčšiu popularitu. V prípade krajiny, akou je Saudská Arábia, ktorá, ako autorka poznamenáva, nie je príliš otvorená turistom, je táto túžba dozvedieť sa čosi viac o živote, pre nás takom vzdialenom, istotne ešte silnejšia.

Sprievodca bez základných znalostí

Soňa Bulbeck píše o rozličných aspektoch života v Saudskej Arábii, ako je obliekanie podľa prísnych náboženských noriem, segregácia pohlaví, manželstvo, rozvody, smrť, islamské zvyky a slávenie sviatkov, nakupovanie, gastronómia, urbanizácia, kultúra, a mnoho ďalších, pričom na ilustráciu pridáva i niekoľko vlastných príhod. Snaží sa nám zostaviť akéhosi „sprievodcu životom v Saudskej Arábii“. Je však nevyhnutné uvedomiť si, že ak chce ktokoľvek porozumieť životu v nejakej krajine, či dokonca o ňom písať, musí preukázať aspoň základné znalosti kultúry a jazyka danej krajiny. V prípade striktne islamskej krajiny, akou je Saudská Arábia, kde je náboženstvo jej neoddeliteľnou súčasťou, to platí dvojnásobne.

Autorka sa však netají tým, že arabský jazyk i písmo sú jej cudzie, a pravdepodobne aj preto sa snaží, nie príliš šťastne, rôzne javy opísať prostredníctvom anglicizmov, často nie len na úkor arabského, ale i slovenského jazyka. Text sa len tak hemží cudzími slovami ako „Saudi“ (nie slangový výraz, ale prvá časť spojenia Saudi Arabia v angličtine) – Saudská Arábia, „maid“ – pomocnica v domácnosti; „guardian“ – (mužský) ochranca; „scholar“ – učenec; „security“ – ochranka, strážna služba a pod., ktoré sú v slovenčine navyše aj podivne vyskloňované. Snaha o objasnenie týchto „termínov“ v poznámkach z autorkinej strany nevyznieva príliš presvedčivo, pretože v skutočnosti nejde o slangové výrazy, ako tvrdí, ale o obyčajné, bežné anglické slová používané v akejkoľvek domácej či zahraničnej komunite, ktorá sa dorozumieva angličtinou.

Keďže nejde o beletriu, kde by sa použitie takýchto slov dalo zdôvodniť prípadnou autentifikáciou prostredia cudzineckej komunity, ale o populárno-náučnú, alebo odborne sa tváriacu literatúru, použitie týchto anglicizmov rozhodne nie je na mieste. Autorka sa dokonca miestami pokúša priradiť k nejakému kultúrnemu či náboženskému javu termín, avšak keďže jej v tom bráni jej neznalosť arabského jazyka, bez výčitiek používa opäť anglické pseudotermíny ako „dowry“ – veno (v arabčine mahr) či „diggary“ (? pravdepodobne skomolená verzia anglického „dagger“) – dýka (arab. chanžar), či „fava“ fazule (fava beans, arab. fúl) – bôb. Ak aj spomína arabské výrazy, sú takmer bez výnimky uvedené chybne, prevzaté z anglického prepisu bez správnych dĺžňov a výslovnosti, alebo dokonca ako čudesné hybridy vyplývajúce z nevedomosti, ako ich vysloviť, napr. odev „thóbe“ – z anglického prepisu thobe (vyslov thoub) – v arabčine thaub, resp. thób; „chumus“ (cícer) – správne hummus; „mutaw“ (mravnostný dozor) – správne mutawwi‘ atď.

Autorke taktiež očividne uniká fakt, že v Saudskej Arábii je oficiálnym jazykom arabčina, ktorá používa písmo úplne odlišné od našej latinky. Neváha totiž tvrdiť, že meno „Mohammed“ sa „píše vo viacerých variantoch: s jedným m, s dvomi, ako Mohamad alebo dokonca Mahmúd“. Podoba mena Muhammad, u nás známeho v europeizovanej verzii Mohamed, je v arabskom písme samozrejme vždy rovnaká. Nanajvýš jeho približné prepisy do latinky sa môžu mierne líšiť, v závislosti od jazyka, ktorého potrebám sa prepis prispôsobuje. Treba tiež podotknúť, že Mahmúd nie je variantom mena Muhammad, ale ide o odlišné meno, a preto aj jeho arabská verzia sa od mena Muhammad líši vo výslovnosti i v písme.

Všetkým týmto jazykovým chybám, ktoré vyplývajú z autorkinej pozície laika v tejto oblasti či z neznalosti arabského jazyka a písma, sa však dalo veľmi jednoducho vyhnúť, a to odbornou korektúrou textu, s ktorou si však vydavateľ, bohužiaľ, nedal vôbec námahu. V texte sa navyše vyskytujú aj gramatické chyby, čo vyvoláva dojem, že neprešiel ani potrebnou jazykovou redakciou.

Nie je Burton ako Burton

Omnoho horšie než jazykové nedostatky sú však faktografické nezmysly a zdeformované interpretácie, na ktoré čitateľ v knihe nezriedka natrafí. Za spomenutie stojí predovšetkým zmienka o návšteve najsvätejšieho moslimského mesta, Mekky, kresťanom, nikým iným než slávnym orientalistom, cestovateľom a prekladateľom Richardom Burtonom (1821-1890), ktorého si Soňa Bulbeck poplietla s britským hercom (1925-1984), žijúcim o storočie neskôr. Nedôslednosť sa autorke nevyplatila ani v prípade charakteristiky moslimského Sviatku obetovania, Íd al-adhá, ktorý je spomienkou na známu biblickú udalosť, keď Abrahám (arab. Ibráhím) neváhal obetovať na Boží príkaz svojho vlastného syna. Ibaže zatiaľ čo podľa židovskej a kresťanskej tradície bol tým synom Izák, islamská tradícia hovorí o Izmaelovi, ktorého Abrahámovi porodila Egypťanka Hágar a moslimovia od neho odvodzujú svoj pôvod.

Veľmi pochybne vyznieva i autorkino vyjadrenie k takej kontroverznej téme, akou je „dočasné“ manželstvo, v Saudskej Arábii tzv. zawádž al-misjár, ktoré povoľuje moslimom uzatvárať manželské zväzky na dobu určitú. Opätovná neznalosť náboženských a kultúrnych pomerov autorku privádza k šokujúcej definícii, hraničiacej skôr s prostitúciou než s manželstvom. Píše: „V zmluve (o dočasnom manželstve) je presne uvedené, že muž bude poskytovať istú finančnú čiastku a ona mu za to bude poskytovať sexuálne a iné služby.“

Netreba hádam už ani dodávať, že žiadnu zmluvu o poskytovaní sexuálnych služieb za peniaze by islam rozhodne neschvaľoval, a tobôž nie ešte ako formu manželstva. Je síce pravda, že dočasné manželstvá sa niekedy zneužívajú na rôzne účely, avšak ide o nanajvýš chúlostivú tému, ktorá by si práve preto zaslúžila podrobnejšie objasnenie, ako aj dôkladnejšiu analýzu. Tá by však musela byť v prvom rade podmienená hlbokými znalosťami problematiky, ako aj samotnej saudskej spoločnosti a islamského náboženstva. Je priam zarážajúce, že autorka si nedala viac námahy s overením informácií, ktoré prezentuje ako fakty, obzvlášť ak zvážime, že prístup k informáciám nikdy nebol taký rýchly a jednoduchý ako dnes.

Aj keby sme však nebrali do úvahy jazykové a odborné nedostatky knihy, jej zámer opísať nám saudskoarabskú spoločnosť i život v krajine sa jej podarilo naplniť len čiastočne. Miera prínosu tohto diela pre čitateľa závisí od jeho predchádzajúcich znalostí o danej téme. Ak už čitateľ nejaké vedomosti o pojmoch a reáliách z arabského sveta má, pravdepodobne mu kniha príliš veľa nových poznatkov neprinesie. Čitateľovi, ktorý nie je s danou témou oboznámený, však hrozí, že po prečítaní knihy nadobudne klamlivý dojem poznania islamskej a saudskej kultúry, hoci pre množstvo chýb si dané javy môže vyložiť nesprávne.

Nebolo prečo a nebolo kde

Navonok sa síce javí, že kniha obsahuje množstvo informácií o Saudskej Arábii, avšak vo väčšine prípadov autorka len tak pláva po povrchu. Neprezentuje opísané javy komplexne, ani sa nesnaží o hĺbkovú analýzu a pochopenie ich príčin, dôsledkov a historických súvislostí. Autorka navyše svoje postrehy často generalizuje. Píše napríklad o vysokom štandarde predpôrodnej starostlivosti v nemocniciach, no o tom, či sú tieto služby dostupné všetkým vrstvám spoločnosti, už nepíše. Nedozvieme sa ani nič bližšie o zdravotníckom systéme v krajine. Tvrdí tiež, že nakupovanie je hlavnou pracovnou náplňou väčšiny saudských žien, no opäť zabúda na chudobné rodiny s veľmi nízkou životnou úrovňou, ktoré majú problém vôbec zabezpečiť si živobytie. Bulbeck v úvode spomína, že priama komunikácia s domácimi jej pomohla Saudskú Arábiu lepšie spoznať. Pravdepodobne tým má na mysli rozhovory so žiakmi, ktorých doučovala angličtinu.

I keď aj takéto rozhovory môžu byť zdrojom cenných informácií, opäť sa týkajú len rodín z istej spoločenskej vrstvy, ktorá si môže dovoliť takéhoto súkromného učiteľa platiť. Autorka píše, že nikdy nenavštívila žiadnu chudobnú rijádsku štvrť, a ani sa nerozprávala so žiadnym jej obyvateľom. Vraj „nebolo prečo a nebolo kde“. Nezáujem spoznať skutočný život vo všetkých podobách v krajine, kde žije, jej však nebráni aplikovať svoje postrehy a skúsenosti z úzkeho okruhu cudzineckej komunity na celú saudskoarabskú spoločnosť.

Autorka navyše uvádza, že mnoho informácií čerpá z miestneho denníka vychádzajúceho v angličtine – Arab News, hoci vraj netuší, „do akej miery sú publikované údaje, hlavne tie štatistické, pravdivé“. Podáva teda často neoverené informácie, ktoré prezentuje zo svojho zorného uhla a nesnaží sa o celkové pochopenie danej kultúry, či aktívne vyhľadávanie informácií. Buď sa nad všetkým čuduje, rozhorčuje, alebo jej tvrdenia vyznievajú miestami dokonca výsmešne. Pasáže o modlitbe moslimov, ktorú prezentuje ako „hádzanie sa na zem“, či o pútnikoch do Mekky, ktorí v pútnickom odeve bežne odhaľujú svoju „mužnosť“, bohužiaľ, nepôsobia vtipne, ale necitlivo, ba dokonca pomerne neúctivo. Knihu nezachránia ani anekdoty či vlastné zážitky, ktorými sa autorka snaží knihu ozvláštniť, hoci vo vhodnom kontexte by mohli byť pre čitateľa zaujímavé a prínosné. Niektoré z nich navyše recykluje zo svojich predchádzajúcich románov (napr. príbeh o pútnikoch do Mekky v „uterákoch“).

Otázkou teda zostáva, čo je skutočným cieľom tejto knihy? Naozaj poodhaliť rúško tajomstva života v Saudskej Arábii, alebo sa vyrozprávať zo svojich dojmov a zážitkov? V druhom prípade však takúto funkciu spĺňajú aj články uverejnené na blogu, ktorý si Soňa Bulbeck vedie. Ak jej však ide o čosi viac, než len písanie sofistikovanejšieho „denníčka“, a túži vydať populárno-náučnú publikáciu, ktorá by bežného slovenského čitateľa oboznámila s neznámym kultúrnym prostredím, mala by si dať záležať, aby prezentované informácie zobrazila verne a pravdivo. Inak namiesto lepšieho pochopenia arabskej kultúry a islamského náboženstva prispeje len k utuženiu a prehĺbeniu už jestvujúcich predsudkov, alebo dokonca aj k vytvoreniu niekoľkých nových.

Kuriózne pôsobí v prípade knihy Tajomstvo závoja aj jej väzba. Keď totiž zložíme papierový obal, naskytne sa nám pohľad na čierne dosky knihy pomaľované bielou arabskou kaligrafiou. Tá síce na jednej strane pôsobí veľmi esteticky a zároveň i exoticky, čo bolo pravdepodobne zámerom vydavateľa, no problémom je zdroj tejto krásne zdobenej stránky. Nie je to totiž nič iné než výsek látky (tzv. kiswa), ktorou je potiahnuté najposvätnejšie moslimské miesto – Ka’ba v Mekke. Áno, presne to miesto, kam ročne putujú milióny moslimov, a kam má inoverec vstup zakázaný. Tušíte dobre, na tejto látke, ktorá zahaľuje Ka’bu, sú vyšité verše zo svätej knihy moslimov – Koránu.

Keďže kniha Tajomstvo závoja nemá náboženský charakter, vyššie spomenuté vyobrazenie nemá žiadne opodstatnenie. Ak navyše zvážime obsah publikácie, je jeho použitie o to poburujúcejšie. Netreba hádam ani dodávať, že by tým kniha mohla uraziť nejedného moslima (ktorých je napriek neistým vyjadreniam pani Sone Bulbeck na Slovensku pomerne dosť – odhady sa pohybujú medzi 2000 – 5000), alebo aj hocakého človeka, ktorý sa v islamskej kultúre aspoň trochu vyzná. Aj v tomto prípade platí, že menej je niekedy viac a jednoduchá čierna väzba by bola bývala jednoznačne lepším riešením.

Kniha o živote v Saudskej Arábii by mohla byť veľkým prínosom v našom kultúrnom prostredí a zároveň naozaj zaujímavým čítaním pre široké spektrum čitateľského publika. Na našom trhu je totiž dostupných len veľmi málo kníh venujúcich sa sociálnym, politickým či kultúrnym aspektom života v Saudskej Arábii alebo v iných arabských krajinách. Ak má preto čitateľ záujem dozvedieť sa o tejto téme čosi viac, môže siahnuť po knihe v anglickom jazyku – Saudi Arabia Exposed od Johna R. Bradleyho alebo po románe saudskoarabskej autorky Radžá‘ as-Sáni‘ – Banát ar-Rijád (v slovenčine vyšiel pod názvom Dievčatá z Rijádu, avšak, bohužiaľ, preložený z anglického prekladu, nie z arabského originálu). Tematike kultúry a reálií Blízkeho východu či života miestnych obyvateľov sa venujú knihy Arabský svet – iná planéta? a Život po arabsky od slovenskej autorky čiastočne irackého pôvodu – Emíre Khidayer.

Zo zahraničnej literárnej produkcie máme, samozrejme, na výber z viacerých možností, napr. Behind the Veil of Vice od Johna R. Bradleyho, Nine Parts of Desire od Geraldine Brooks (vyšla aj v češtine pod názvom Devět částí touhy) alebo Playing Cards in Cairo od Hugha Milesa. Pri anglických knihách je však bariérou ich problematická dostupnosť na našom trhu, ako aj cudzí jazyk, a  čitatelia, ktorí majú o literatúru s podobnou tematikou záujem, by preto istotne ocenili ich vydanie v slovenskom jazyku.

Pôvodná publikácia so zameraním na Blízky východ či konkrétne Saudskú Arábiu v slovenčine by teda mohla čitateľom prostredníctvom pútavého obsahu sprístupniť arabskú kultúru a islamské náboženstvo, a prispieť tak k ich lepšiemu pochopeniu v našich končinách. To však len v prípade, ak by citlivo zobrazila skutočný život v krajine a problémy s ním spojené, a ponúkla čitateľom hlboké pochopenie arabsko-islamskej kultúry, ako aj lokálnych špecifík Saudskej Arábie. Soni Bulbeck sa ako jednej z mála Sloveniek žijúcich už niekoľko rokov priamo v Saudskej Arábii každodenne naskytá príležitosť spoznávať lokálnu kultúru i mentalitu zvnútra. Je preto obrovská škoda, že túto možnosť nedokázala využiť a spracovať.

Autorka pôsobí ako doktorandka arabistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského