Protivládny komplot feťákov, vozičkárov a bábätiek

Poloprázdna sála a úroveň diskusie pri rozpravách odchádzajúcej ombudsmanky Dubovcovej, pri voľbe a vyhlásení výsledkov voľby novej ombudsmanky sú presným obrazom toho, v akom nastavení sa nachádza naša krajina.

Kým napríklad v susednom Rakúsku sa už venujú takým čerešničkám, ako sú mapy bezpečných peších skratiek, počet verejných záchodov na kilometer ulice, či prebaľovacie pulty na mužských záchodoch, naša administratíva sa stále nedokáže vyhrabať zo zapáchajúceho podzemia a hľadá cesty, ako tam stiahnuť ešte aj tých niekoľko osvietených, vytrvalých a angažovaných odborníkov, ktorí sa úprimne snažia posunúť život občanov na vyššie úrovne.

Aj poslanci, ktorí sa na rozpravách či voľbe zúčastňujú, sa znižujú k debate vzdialenej na míle odbornosti aj podstate a jediným odborným vkladom do debaty sú pravidelne predkladané nelichotivé správy odchádzajúcej ombudsmanky Dubovcovej. Ombudsmanky, ktorú neodradil ani totálny nezáujem, ani neustále zhadzovanie jej práce a práce jej kolegov, ani systém, ktorý podopierajú dobre zabetónovaní politickí nominanti.

Aj tých zopár poslancov sa rozdelilo do opozičných a koaličných skupín v trápnej vojne, kde sa kritika považuje za politikárčenie, snaha zmeniť zle fungujúci systém sa zosobňuje ako útok na konkrétne osoby, zistenia sa bagatelizujú, svedkovia spochybňujú. Pani Dubovcová bola obvinená z klamstiev, poradca premiéra, ktorý sa z nepochopiteľných dôvodov v jednej z káuz osobne angažuje, si dovolí nazvať jej správu protivládnym komplotom. A občas sa vytiahne ten najprimitívnejší, najhlúpejší argument, že ste mohli konať, keď ste boli pri koryte vy. Vy! VY!

A o koho vlastne pri týchto debatách ide?

O zopár na policajnej stanici prefackaných kakaových cigánčat, zlodejíčkov, na ktorých aj tak treba tvrdú ruku? O niekoľko batoliat, ktoré môžu byť rady, že majú posteľ v zrekonštruovanom dome a nad sebou ochrannú ruku samotnej komisárky?

O mladých feťákov a feťáčky, ktorým pomôže len poriadny trest?

O jedincov, ktorí nechodia, nepracujú a neplatia dane a štát je pre nariadenia EÚ nútený robiť pre nich na úradoch a školách rampy a výťahy?

O nejaké tie postihnuté decká, ktoré nikdy nebudú mať voličský preukaz?

Alebo ide o úradníkov a úradníčky, kamarátov a kamarátky, bývalých spolužiakov, dcéry a švagriné ďalších úradníkov, poslancov, ministrov, riaditeľov, komisárky, ktorí majú svoje vysedené miesta a vyšliapané chodníčky, svoj pokoj vo svojej funkcii?

Kvôli takýmto sa máme my, ústavní činitelia a funkcionári, obťažovať?

Život tých prvých sa však nedelí na opozičné a koaličné, ale na životne dôležité, menej dôležité a takmer nedosiahnuteľný nadštandard. A medzi životne dôležité často patrí aj to, že ráno sa zobudia vedľa jednej mamy, pri ktorej môžu cítiť istotu, že budú mať jedno teplé jedlo denne, že si malého feťáka s toluénom pod nosom všimne špecialista a ten ho vďaka a nie napriek štátu dokáže dostať z ulice do školy, že sa dostanú na vozíku von z bytu, že vďaka odbornej diagnostike dostanú možnosť chodiť do takej školy, na akú stačia ich mentálne schopnosti a nie sociálny status a národnosť rodičov.