Denník N

Aký je rozdiel medzi slzami šťastia a slzami smútku

Oskar Dawicki, Slzy šťastia, 2014 Video, 3:17 min. S dovolením autora a Raster Gallery.
Oskar Dawicki, Slzy šťastia, 2014 Video, 3:17 min. S dovolením autora a Raster Gallery.

Ešte nikdy u nás nebola väčšia výstava súčasného poľského umenia ako tá, čo je práve v bratislavskej kunsthalle.

Sú tak blízko, a predsa tak ďaleko. Mohlo by to byť dokonca motto výstavy. A nemyslíme tým iba na fyzickú vzdialenosť. Poľských umelcov a kurátorov netreba vo svete nijako zvlášť predstavovať, u nás ich, paradoxne, takmer nepoznáme. A pritom oni nad opakujúcou sa otázkou, ako je možné, že sú takí úspešní, už môžu iba mávnuť rukou. Nerobia to však a radi vysvetľujú.

„Poľsko je skutočne zvláštna krajina. Super exotické miesto. Vlastne jedno z mála miest na Zemi, kde na umení skutočne záleží. Kde má umenie váhu,“ hovorí kurátor Múzea moderného umenia vo Varšave Sebastian Cichocki.

Pre bratislavskú kunsthalle pripravil výstavu Umenie na hlave, predstavujúcu poľské súčasné umenie. A hoci to pre neho najprv bolo v rovine úletu, je z toho celkom temná, ba až trochu mrazivá „šou“.

Bownik, Demontáž, 2012 Archívna tlač na dibonde, 150x142 cm Zbierka Tomasza Pasieka a Roberta Tomaszewskieho.
Bownik, Demontáž, 2012 Archívna tlač na dibonde, 150×142 cm Zbierka Tomasza Pasieka a Roberta Tomaszewskieho.

Odpočívajte v pokoji

„Formát národnej výstavy je čosi, čo naozaj nemám rád, hoci si uvedomujem, že publikum to miluje,“ priznáva Sebastian Cichocki. Ťažko povedať, či sa jeho názor otočil úplne, faktom je iba to, že prípravu bratislavskej výstavy si vraj napokon celkom užil.

Múzeum moderného umenia vo Varšave je relatívne mladá inštitúcia a jej program je naplnený monografickými výstavami avantgardných legiend poľského umenia. „So žijúcimi umelcami sme sa prakticky nestretávali, už sme sa cítili ako starí nevrlí ľudia. V jednej chvíli sme si povedali – dosť bolo mŕtvych hrdinov, oddychujte na chvíľu v pokoji, vykročíme do súčasnosti.“

Rok navštevovali ateliéry, akadémie aj malé štúdiá umelcov bez vekovej hranice. Vracali sa aj k autorom, o ktorých si mysleli, že ich už nemajú čím prekvapiť. A prekvapili. Výsledkom bola jedna z najväčších výstav poľského umenia za poslednú dekádu. Volala sa Čo vidieť a tá bratislavská – Umenie na hlave je jej pokračovateľom.

Názov dostala po sérii akcií zo 70. rokov neoavantgardného dua KwieKulik (Przemyslaw Kwiek a Zofia Kulik), ktoré neakceptovala oficiálna, ale ani neoficiálna scéna. „Boli to radikálni umelci, pracujúci v domácom prostredí s tým, čo mali, vrátane vlastných tiel a hláv, na ktoré v sérii akcií liali rôzne substancie. Boli však absolútne marginalizovaní a zabudnutí,“ hovorí Cichocki.

Pohľad do výstavy, stena vľavo - Jakub Woynarowski: Neskutočné objekty, 2014-15; Bownik: Urna, 2014 / v priestore vľavo - Slavs & Tatars: Materinské jazyky a otcovské  hrdlá, 2012/ v centre - Goshka Macuga: List, 2011 / v priestore vpravo - Olaf Brzeski: Z lásky k žene, 2012. Foto: Martin Marenčin
Pohľad do výstavy, stena vľavo – Jakub Woynarowski: Neskutočné objekty, 2014-15; Bownik: Urna, 2014 / v priestore vľavo – Slavs & Tatars: Materinské jazyky a otcovské hrdlá, 2012/ v centre – Goshka Macuga: List, 2011 / v priestore vpravo – Olaf Brzeski: Z lásky k žene, 2012. Foto: Martin Marenčin
Pohľad do výstavy, spredu dozadu – Olaf Brzeski: séria Sirôtky, 2014; Ewa Juszkiewicz: Bez názvu (séria koláží a olej na plátne), 2013. Foto: Martin Marenčin
Pohľad do výstavy, spredu dozadu – Olaf Brzeski: séria Sirôtky, 2014; Ewa Juszkiewicz: Bez názvu (séria koláží a olej na plátne), 2013. Foto: Martin Marenčin

Kontroverzné, negatívne, ale dôležité

Prečo sa s názvom aktuálnej výstavy vrátil práve k tejto dvojici, má vraj viacero dôvodov – jedným z nich je to, že KwieKulik poukazovali na prvky hry, procesu, zmývali hranice medzi súkromným a verejným priestorom, medzi umeleckou tvorbou a politickým angažovaním – a čosi podobné sa podľa Cichockého deje i dnes.

Kľúčové je pritom diskutovať. Diskutovať o témach, ktoré diela súčasných poľských autorov prinášajú. „Umelecké inštitúcie sú miesta, kde by sa malo hovoriť o kľúčových politických, spoločenských a kultúrnych otázkach – a umenie považujem za veľmi dobrý nástroj, ako o nich rozprávať,“ hovorí Cichocki.

V Poľsku to tak podľa neho naozaj funguje. O umení sa hovorí, hoci často vo veľmi negatívnom tóne. Aj preto je osou celej výstavy obrovský gobelín Goshky Macugy z roku 2011. Zobrazuje gigantický list, adresovaný galérii Zacheta, ktorý nesú ôsmi poštári. Macuga, dlhodobo žijúca v Británii, kde bola dokonca nominovaná na prestížnu Turnerovu cenu, ním odkazuje na happening Tadeusza Kantora z roku 1967. Ten posielal obrovský list galérii Foksal.

Kontext je podobný – v oboch galériách došlo k búrlivým celospoločenským debatám o slobode a hraniciach umenia. „Máme veľa angažovaných umelcov a podobné napätie medzi tradíciou a modernizmom je viditeľné vo viacerých dielach na tejto výstave,“ hovorí Cichocki.

Aneta Grzeszykowska, zo série "Negative Book", 2012/2013 Fotografia, 140x106,5 cm Zbierka Múzea moderného umenia vo Varšave.
Aneta Grzeszykowska, zo série „Negative Book“, 2012/2013 Fotografia, 140×106,5 cm Zbierka Múzea moderného umenia vo Varšave.

Základné otázky

Čo je však najviditeľnejšie, je podľa neho istá temnota – temnota prichádzajúca z temnej histórie ich krajiny. Stačí sa pozrieť na zopár diel v centrálnej miestnosti Domu umenia.

Je tu maľba Wilhelma Sasnala, ktorá je výjavom z filmu Lovec ľudí o utekajúcich maďarských Židoch. Je tu dielo Lukasza Surowieca – mladá breza, pochádzajúca z územia koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, ktorá mala byť spolu s ostatnými zasadená v Berlíne ako živý pamätník, no neprežila transport. Vedľa týchto diel stojí obrovská socha dvoch zápasiacich mužov od Olafa Brzeského, ktorá hovorí príbeh o agresii, násilí, hanbe, sile a strachu zo slabosti.

„Niektoré z diel sa neviažu na priame historické udalosti, no i tak je v nich akási spiritualita, zaoberajú sa základnými otázkami o živote, smrti a viere,“ hovorí Cichocki. „Ale možno to všetko súvisí len s tým, aké umenie mám rád. Vtipy to rozhodne nie sú,“ dodáva.

Ewa Juszkiewicz, Bez názvu, 2013 Olej na plátne, 130x100 cm Zbierka Múzea moderného umenia vo Varšave.
Ewa Juszkiewicz, Bez názvu, 2013 Olej na plátne, 130×100 cm Zbierka Múzea moderného umenia vo Varšave.

Príliš profesionálne

A hoci je temno na tejto výstave naozaj neprehliadnuteľné, nie je to ono, čo by najviac definovalo súčasnú poľskú scénu. Tá je podľa Cichockého obeťou profesionálnych štruktúr, v ktorých v súčasnosti umenie funguje. „Už sa nemusíte snažiť, už nemusíte bojovať – hlavnou hybnou silou je sieť profesionálnych galérií, ktoré priam skenujú všetko nové, čo prichádza, robia dobré výstavy, no mnohí umelci sa stále viac zameriavajú na kariéru, a to do istej miery ovplyvňuje, ako naše umenie vyzerá. Lebo umenie na predaj je skrátka odlišná kategória.“

Aj preto sa mnohí mladí umelci na odkaz avantgardy pozerajú už skôr s iróniou než s nekonečným obdivom. Mnohí tvoria mimo veľkých miest a vracajú sa ku klasickým disciplínam – maľbe, kresbe či soche. Ale okrem toho robia aj množstvo ďalších vecí – hrajú v kapelách, robia scénografiu pre divadlá, publikujú ilustrácie v populárnych časopisoch, nakrúcajú hrané filmy a úspešne fungujú aj na poli literatúry.

Ak by ste však čakali, že toto bude odpoveď na otázku, prečo sú poľskí umelci a kurátori takí úspešní vo svete, toto nie sú hlavné dôvody. „Myslím si, že to má čosi do činenia so vzdelaním. Nie na prvom a druhom stupni, tam sa o umení nenaučíte nič – ale na univerzitách pôsobili veľmi výrazné osobnosti, ako napríklad Grzegorz Kowalsky, z ktorého ateliéru vyšli, napríklad, všetci naši známi „trouble-makeri“ Artur Zmijevski, Pawel Althamer či Katarzyna Kozyra,“ hovorí Cichocki.

Nech je to už s úspechom aj s prílišnou profesionalizáciou umenia v Poľsku akokoľvek, na konci výstavy je video, ktoré o nich tiež čosi dôležité hovorí, hoci je nemé. Oscar Dawicki tu visí dolu hlavou a plače. Sprievodný text vraví, že ide o slzy šťastia. Ale čo ak by tam ten text nebol? Ako človek zistí, že ide o šťastie, a nie o smútok? Ako zistí, čo je skutočne dobré a čo zlé pre umenie a v umení? Postaví sa na hlavu? Alebo ju radšej použije iným spôsobom?

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash