streda

Robili by sme hocičo, hovoria utečenci v Berlíne. V útulku mali byť tri mesiace, sú tam vyše roka

Žiadny luxus, chladné steny starej strednej školy a ľudia so silnými príbehmi, ktorí veria v druhú šancu. Navštívili sme utečenecký útulok v Berlíne.

Stena v jedálni ubytovne, ktorú namaľovala jedna z utečeniek. Foto N – Rastislav Kačmár

Vystupujeme z metra v jednej z bohatších štvrtí Berlína. Ľudia sa ponáhľajú do práce, nevšímajú si zvláštnu a rôznorodú skupinku novinárov, z ktorej zaznievajú všetky možné európske aj neeurópske jazyky. Vo štvrti, kde tretinu obyvateľov tvoria ľudia so zahraničným pôvodom, to nie je nič nezvyčajné.

Po niekoľkých minútach chôdze sa dostávame k budove starej strednej športovej školy, kde kedysi študovali aj niektorí známi nemeckí futbalisti. Dnes už škola plní iný účel – používajú ju ako dočasnú ubytovňu pre žiadateľov o azyl.

Ibaže pre mnohých nejde o dočasné ubytovanie, ale o dlhodobú a frustrujúcu záležitosť. Hoci sa predpokladá, že utečenci v nej ostanú najviac tri mesiace, mnohí z nich tu žijú už rok.

Namiesto troch mesiacov trinásť

Krátko po príchode sa ocitneme v jednej z tried, ktoré pripomínajú stredoškolské chemické laboratóriá. Namiesto žiakov sú tu však utečenci, ktorí sa na nás pozerajú s nedôverou a očakávaním.

Najväčšiu odvahu z nich má Hasan z Mosulu, ktorý začne rozprávať ako prvý. Iračan hovorí, že väčšinu času trávi v ubytovni. Snaží sa študovať, učiť sa nemčinu, no každý deň musí na pár hodín ísť aj von. Ak by vôbec nechodil von, mal by depresiu.

„Už takto sa cítim frustrovane. Ak ste na jednom mieste celý rok a nezdá sa, že by sa to čoskoro malo vyriešiť, nie je to jednoduché, ten tlak sa zvláda ťažko,“ vraví.

Chlapík v košeli, svetri a oblekových topánkach nám hovorí, že sa chce pohnúť. Badať na ňom odhodlanie a snahu začať skutočný, nový život cítiť aj na jeho slovách, no dodáva, že kým sa nevyrieši jeho oficiálny status, nemá šancu nájsť si prácu ani skutočné bývanie.

„Robil by som hocičo, bez problémov by som išiel na stavbu a pomohol postaviť byty, v ktorých by sme potom mohli bývať,“ hovorí. Myslí si, že by to bolo dobré riešenie pre väčšinu mužov, ktorí v Nemecku požiadali o azyl a nemajú prácu. Aspoň by zmysluplne využili čas a získali by aj bývanie, čo by im určite pomohlo aj pri integrácii.

„Na tomto mieste to už nedokážem zniesť,“ hovorí o útulku, kde by žiadatelia mali byť maximálne tri mesiace. On tam býva už 13 mesiacov.

Má aj známych v iných mestách Nemecka – v Dortmunde či v Mníchove. Tam je vraj jednoduchšie nájsť si bývanie. Nemôže však opustiť Berlín. Ak aj dostane povolenie na pobyt, odísť z hlavného mesta môže, iba ak bude mať podpísanú pracovnú zmluvu.

Pýtame sa ho aj na to, ako vníma situáciu v Mosule, kde už niekoľko mesiacov iracká armáda bojuje s Islamským štátom o kontrolu nad mestom. V meste ostalo veľa jeho známych aj rodina, no hovorí, že o nich nemá žiadne správy.

Teroristi sa totiž postarali aj o to, aby v niektorých častiach mesta zničili internetové pripojenie, niekde aj prístup k elektrine. So svojimi blízkymi tak nevie komunikovať.

Muž s mŕtvym dieťaťom

Druhý Iračan vtom preruší našu debatu s Hasanom. Vyťahuje totiž mobil a ukazuje nám fotku svojho mŕtveho novorodeniatka. „Toto sa prihodilo v tejto ubytovni.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 82831 z vás dostáva správy e-mailom