Denník N

Máme strach – a oprávnene

Dnes sa nehanbíme, nemáme sa za čo. Nebezpečné veci sa nedejú len u nás, na tom zaostalom Slovensku, ale aj vo vyspelých krajinách.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Keď vládol Mečiar a základné princípy ústavnosti a právneho štátu sa otriasali a krivili pod mocnými avantúrami „samca“, ako sa o ňom s obdivom vyjadroval Jožo Ráž, ani sme sa tak veľmi nebáli, skôr sme prežívali hanbu: že to naše chcené/nechcené samostatné Slovensko je zasa niekde mimo „hlavného prúdu“, normality, ktorou sa vtedy s úplnou samozrejmosťou javila liberálna demokracia.

Prežívala vtedy svoj neoliberálny ekonomický rozkvet, určovala svetový poriadok, Rusko sa javilo ako ochotný kooperátor, Čína napriek domácemu krvavému potlačeniu odporu na námestí Tchien-an-men prejavovala živý záujem byť spoľahlivým svetovým partnerom.

Európska únia bola pre väčšinu vytúženým vzorom, ideológia širokého súkromného vlastníctva mala sotva odporcov a zvyšky ortodoxných komunistov, ako aj radikálni Ľuptákovi robotníci chceli uchrániť pred privatizačným ošiaľom len strategické podniky. A tak sa Mečiarove avantúry javili len ako vybočenia, a to dočasné.

Dnes sa nehanbíme, nemáme sa za čo. Všetko čo nechceme, sa nedeje len u nás, na tom zaostalom Slovensku, ktoré sa nevymanilo zo zovretia totalitných ideológií klerikalizmu, fašizmu, boľševizmu, komunizmu, stalinizmu… ako to s vervou dokazovali mnohí sociológovia skúmajúci sklony populácie.

V tých vyspelých, tradičných demokratických krajinách by sa to nemohlo stať, znel úsudok. Všade, kde môžem, poukazujem na to, že neexistuje krajina s čistým štítom, niet národa, ktorý by sa vyhol nástrahám totality, rasizmu, imperiálnych chúťok, brutálneho kolonializmu, eugenických experimentov, vojenských diktatúr či avanturistických vodcov.

Áno, liberálni intelektuáli to po porážke komunizmu videli skutočne ako definitívu, konečný stav. A dnes sa bojíme, je to skutočná úzkosť: v našom bezprostrednom okolí neohroziteľne vládne Orbán, ktorého vzorom je čínsky štátny kapitalizmus a nepriateľom Európska únia, v susednom Poľsku nacionalisticko-náboženský konzervativizmus, pre ktorý je (ich) mravnosť viac ako zákon, veď nad zákonom predsa stojí Boh – iba si, mimochodom, nevšimli, že je to Boh na ich obraz, a nie opačne, a Únie sa držia len zo strachu pred Ruskom. (No garantujem vám, ak by im nová americká administratíva ponúkla „osobitnú“ ochranu, o ktorú sa vždy usilovali, hneď bude Brusel nepriateľ číslo jeden.)

V Nemecku rastie popularita nacionálnych radikálov a na ich akcie chodí rečniť ten veľký antikomunista, antieurópan a idol neoliberálov Václav Klaus.

Le Penová sa nevie dočkať druhého kola volieb, lebo vôbec nie je také isté, že jej politika francúzskeho nacionalizmu, antieurópanstva, otvorenej nenávisti ku všetkému, čo je iné ako starofrancúzska vízia svetoslávy, nevyhrá. Veď na tejto istej nostalgii starobritskej suverenity a imperiálnej svetovosti zároveň – pravda, cez poriadnu kopu klamstiev – vyhral Nigel Farage brexit.

A britskí politici aj zákonodarcovia sa doslova posrali – a to tak konzervatívci, ako aj labouristi –, hoci referendum malo len poradný charakter, teda parlament a vláda sa mohli rozhodnúť racionálne, bez nánosu klamstiev a, samozrejme, s ohľadom na skoro polovicu Britov, čo hlasovali za zotrvanie, a aj s porozumením pre jednotu krajiny (lebo ak už teraz Škóti nezdupkajú, tak nikdy). Neurobili tak – pre pýchu a tichý pocit nadradenosti.

Preskočme, preskočme rovno k tomu, čo náš strach robí oprávneným a mení ho na úzkosť. To, že stelesnenie týchto trendov, nacionalizmus, protekcionizmus, demagógia, politický primitivizmus, neúcta k demokracii, zásadné neporozumenie právneho štátu, konštitucionalizmu a elementárnemu humanizmu vládne dnes mocnosti, ktorú sme nejako skúsenostne, napriek imperiálnym avantúram, pokladali za baštu demokracie a právnosti.

Keď americkí raní konštitucionalisti vytvárali systém mocenských protiváh a garancií, mysleli aj na to, že by si voliči mohli vybrať nekvalifikovanú a nehodnú osobu, a tak vytvorili inštitút „voliteľov“. To je ten málo pochopiteľný mechanizmus, že nestačí mať hlasy, ale „volitelia“ z jednotlivých štátov musia prezidenta napokon zvoliť a urobia tak vždy, pokiaľ nezvážia jasnú nekvalifikovanosť kandidáta. Už jasnejšia ako tá Trumpova by nemohla byť, a ak som to dobre zachytil, iba jeden „voliteľ“ nehlasoval za neho.

Trump, tento egomaniak, ako ho nazýva Paul Krugmann (nobelovkár za ekonómiu), či chorobný narcista (ako sa o ňom vyjadrujú americkí psychiatri) stavil na ideológiu akejsi privilegovanosti amerického robotníka, samozrejme, bieleho, privilegovanosti, ktorú nestráca iba voči Mexičanom, čiernym a prisťahovalcom, ale ktorú stráca voči elitám, tým liberálnym, ľavým, progresívnym, vzdelaným…

Ešte počas jeho volebnej kampane som niekde napísal, že tejto privilegovanosti nesmie nič stáť v ceste, lebo to napokon nie je privilegovanosť robotníctva, ale Trumpovej osoby samotnej. V jej mene má byť odstránený doterajší establišment, ten washingtonský (na tom griloval Clintonovú), ten v Republikánskej strane – za ktorú kandidoval; potom bude nasledovať útok proti autorite súdnictva, potom mu bude prekážať kongres brzdiaci jeho víziu „Make America Great Again!“, a ak ho nikto nezastaví, fašizmus naberie jasné kontúry. To som napísal v lete minulého roka. Lebo logika moci, ktorá rešpektuje demokraciu len potiaľ, pokiaľ otvára priestor pre legitímne víťazstvo, a nerešpektuje právny štát a ľudské práva, je vždy rovnaká.

Ako sa „protipostaviť“, aké hodnoty sformulovať tak, aby zmobilizovali múr, nie voči Mexiku, migrantom, ale hroziacej katastrofe? Tu už náreky nad strácajúcou sa ideológiou liberálnej demokracie, nad ohrozením „Západu“ či narastaním populizmu nezaberú. Múr musí byť z iných tehál a spevnený inou maltou. Máme čo robiť!

Teraz najčítanejšie