Denník N

Pred smrťou ho paradoxne zachránilo zaradenie do robotného tábora

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Alexander Gordon študoval medicínu, z Prahy ho poslali doštudovať do Bratislavy, kde ho však neprijali, pretože bol Žid.

Alexander Gordon sa narodil ako deviate dieťa v  rodine bohatého obchodníka s drevom. Spišské Podhradie v tom čase obývalo viacero Nemcov, Maďarov a Slovákov rôzneho vierovyznania. Napriek odlišnostiam boli vzťahy medzi nimi vynikajúce; ľudia si navzájom pomáhali.

Ako desaťročný odišiel na štúdiá do Levoče, neskôr do Spišskej Novej Vsi a Bratislavy a odvtedy chodil domov iba na prázdniny.

V roku 1936 začal študovať medicínu na Karlovej univerzite v Prahe. Aj keď nežil na Slovensku, o situácii doma bol dostatočne informovaný zo správ pochádzajúcich od utečencov.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

„Bol som v Prahe, keď ju Nemci obsadili. A keďže som bol Slovák, tak ma na univerzite škrtli, že musím ísť na Slovensko. Prišiel som do Bratislavy a chcel som sa zapísať, lebo som už bol absolvent medicíny, tak aby som mohol skúšky robiť. Ale v Bratislave ma neprijali, lebo som bol Žid. Takže som potom bol ešte v tridsiatom deviatom do leta v Prahe, potom som sa vrátil domov a tam to už vrelo.“

Arizácia podniku a nútené vysťahovalectvo

Po postupnom vyhrocovaní vzťahov medzi Židmi a Nežidmi, prišli aj prvé nariadenia a nastalo obdobie arizácie židovských podnikov, ktorému sa nevyhol ani významný podnik Alexandrovho otca.

„Môj otec sa staral, lebo videl, že ten podnik mu vezmú, tak sa staral o to, aby to niekto prevzal, nejaký árijec. Tak najprv tam bol jeden notár, s ktorým sme boli veľmi zadobre, ten to jeden čas viedol, a potom boli určení dvaja arizátori z južného Slovenska, ktorí o obchode nemali poňatia, vedeli len počítať peniaze.“

Nasledovalo nútené vysťahovalectvo a zhabanie všetkého majetku. „Rodičia sa potom, kým som nebol doma, museli  odsťahovať. Dom prevzal jeden spišskopodhradský notár, nasťahoval sa a rodičia odišli. Mali sme príbuzných, matka mala súrodencov v Mikuláši, tak tam išli.“

V Liptovskom Mikuláši žili v bezpečí a pri prvej deportácii dostali pre hospodársku dôležitosť výnimku. To však netrvalo dlho a o nejaký čas museli utiecť a skrývať sa.

„Keď sa to všetko začalo, odišli s celou rodinou, teda s veľkou rodinou mojej matky. Ušli a niekde v lese bunkrovali, no a potom druhého či tretieho novembra ich tam Nemci našli a ich odviezli, deportovali ich.“

Narukovanie do pracovného tábora

V tom čase už bol Alexander narukovaný v pracovnom tábore v Čemernom, kde pobudol len krátku dobu a potom ho prevelili do Hrádku.

„V Hrádku bola obrovská hala. Neviem, čo to bolo kedysi, ale tam nás spalo asi stopäťdesiat na poschodových lôžkach a robili sme cestu na letisko v Hrádku, letisko Svätý Peter. Túto cestu sme štetovali. Predtým bolo treba kamene doviezť, tak sme ho v Donovaloch v kameňolome rúbali aj s majstrami Slovákmi. Nakladali sme ho do nákladných áut a dokonca sme strážili v noci kameňolom, aby dynamit nikto neukradol.“

Neskôr sa dostal do Nízkych Tatier, kde rozoberali vojenské baraky. Nasledovalo prevelenie do Zohoru. Ako študent medicíny pracoval nielen s ostatnými robotníkmi, ale vykonával i lekársku prax.

„Občas ma zavolali, keď Nemci potrebovali nejakého doktora. Nevedeli, že som Žid, lebo som chodil v zelenej uniforme. Bolo nás viacero takýchto nedoštudovaných lekárov v jednotkách.“

VI. robotný prápor

V  tábore sa síce pracovalo veľmi tvrdo, no vládla tam pokojná atmosféra, skoro ako v rodine. „Keď som po vojne manželke o tom rozprával, povedala, že sme sa tam mali ako v raji. A bola to pravda.“

Robotníci mali medzi sebou, ale aj s ich veliteľmi veľmi dobré vzťahy; pri práci i mimo nej si pomáhali.

„Hlavne tí civilní predáci, lebo mali osoh z toho, aby sme dobre pracovali. Pretože dostal, keď bol úsek hotový, prémiu.“

Od ostatného sveta boli izolovaní, nevedeli presne, čo sa deje s ostatnými Židmi.

V Zohore to bolo už celkom inak. Tam pracovali podľa predpísanej normy, ktorú museli za každých okolností splniť.

„Mali sme dozorcu Zohorčana, ten bol veľmi nepríjemný. Vyhrážal sa, že keď nedodržíme normu… tam stoja vagóny (a tie vagóny tam naozaj stáli), že pôjdeme do transportu. A to bolo to nebezpečenstvo, že aj keď tam my poctivo pracujeme, nič nemáme isté. Dostali sme jesť, ale nikdy sme nevedeli, kedy nás odsunú. Kedy sa im na veliteľstve niečo nebude pozdávať, alebo kedy Nemci pritlačia.“

Napriek tomu, že robotníci neustále žili v strachu a pod nátlakom, predsa len bol VI. robotný prápor pre nich záchranou pred istou smrťou.

„Povedal by som, že to bola moja záchrana. Zachránilo to vyše tisíc mladých ľudí. Musím to takto povedať. To tak aj bolo. Že aké bolo to pozadie, áno, to je druhá vec…“

Posledná rozlúčka s rodičmi

Po vypuknutí Povstania konečne nastala príležitosť niečo podniknúť. Konečne dostali príležitosť „odvďačiť sa“ za obrovské krivdy, za smrť svojich rodičov a blízkych.

„So šéflekárom sme zbalili ošetrovňu, celý materiál a všetko sme vyniesli na Chopok. Na Chopku sme teda boli na jednej takej stráni zakopaní. No, občas nás Nemci ostreľovali. Dostal som pištoľ, naučil som sa, ako nabíjať a keď sme odišli z letiska, tak aj pušku mi dali. No a ešte vtedy z toho Chopku som zišiel dole do Mikuláša, do lesa, kde boli rodičia, tam som sa s nimi ešte rozlúčil. Tam som bol s nimi poslednýkrát.“

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia. Nahrajte príbeh svojich starých rodičov a vyhrajte iPhone alebo 50 000 Kč.

Viac informácii: www.pribehy20stoleti.cz

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie