Denník N

Prečo veľryby uviaznu na pláži a ako sa dajú zachrániť

Živočíchy uviaznuté na novozélandskej pláži. Foto – TASR/AP
Živočíchy uviaznuté na novozélandskej pláži. Foto – TASR/AP

Každoročne sa na breh na celom svete vyplaví približne tisíc až dvetisíc živých zvierat. Okolo tristo z nich na Novom Zélande.

Grindy, veľrybotvaré cicavce, ktoré minulý týždeň uviazli na pláži na Novom Zélande, sú sociálne žijúce tvory. „Záchranári na Novom Zélande preto nezachraňovali zvieratá po jednom, lebo to nemá zmysel,“ vraví pre Denník N biológ Vladimír Kováč.

„Uviaznuté jedince najskôr sústredili v plytkej vode a na otvorené more ich vypustili až potom, keď ich mali pohromade. Mnohonásobne sa tým zvýšila šanca, že sa zvieratá nevrátia späť na breh za ostatnými živočíchmi,“ dodal odborník.

Vedec pôsobí na Katedre ekológie UK v Bratislave, kde vedie tím inváznej biológie a ekomorfológie rýb.

Čo sa na Novom Zélande stalo? Minulý týždeň vo štvrtok uviazlo na severe Južného ostrova zhruba 400 grínd, väčšina z nich na súši uhynula.

Druh uviaznutia neohrozujú

Cez víkend na rovnakom mieste uviazlo ďalších 240 živočíchov, tie sa však zachránili. Keď prišiel príliv, samy dokázali vyplávať a dostali sa na otvorené more.

Kováč hovorí, že poznáme asi 80 druhov veľrybotvarých cicavcov. Hromadné vyplávanie sa týka len niektorých z nich, patria k nim vorvaň tuponosý, grindy, kosatky, niekoľko druhov vorvaňovcov a asi 10 druhov oceánskych delfínov.

Dobrovoľníci na Novom Zélande zachraňujú uviaznuté živočíchy. Zdroj – Youtube

Vedec vraví, že hromadné uviaznutie živočíchov – akokoľvek je tragické – sa týka iba zlomku celkovej populácie. „Každoročne sa na breh na celom svete vyplaví približne tisíc až dvetisíc živých zvierat. Niekomu sa to môže zdať veľa, no v skutočnosti predstavuje toto množstvo len nepatrnú časť danej populácie. Aj keď býva uviaznutie na brehu pre jedinca často osudné, pre druh ako taký nepredstavuje nijaké zvláštne nebezpečenstvo,“ povedal Kováč.

Telesná konštrukcia sa zrúti

Grindy dosahujú váhu až niekoľko ton. Keď uviaznu na súši, ich telesná konštrukcia sa zrúti, čo spôsobí, že sa pod vlastnou hmotnosťou zadusia. „Gravitácia je vo vodnom prostredí redukovaná približne na jednu šestinu svojho pôsobenia na súši, čo umožnilo týmto cicavcom dosahovať veľké až obrovské rozmery. Ich telesná stavba nedokáže zvládnuť gravitačné sily pôsobiace na súši,“ hovorí Kováč.

Druhým dôvodom smrti býva dehydratácia, preto sa zvieratá udržiavajú vo vlhkosti a v chlade.

Živočíchy, ako sme už povedali, by sa mali vypúšťať všetky naraz, aby sa nestalo, že sa budú opakovane vracať po jedince stále uviaznuté na pláži. Zvieratá by sa mali prenášať v plachte alebo na nosidlách.

In this Friday, Feb 10, 2017 photo, German visitor Lea Stubbe rubs water on a pilot whale that beached itself at the remote Farewell Spit on the tip of the South Island of New Zealand. Volunteers in New Zealand managed to refloat about 100 surviving pilot whales on Saturday, Feb. 11, 2017 and are hoping they will swim back out to sea after more than 400 of the creatures swam aground at a remote beach. (Tim Cuff/New Zealand Herald via AP)
Dobrovoľníčka polieva zviera, ktoré uviazlo na novozélandskej pláži. Foto – TASR/AP

Nesmú sa ťahať za prsnú plutvu, pretože by sa mohla zlomiť alebo poškodiť. Vo vode ich nesmieme vliecť za chvost, lebo by sa mohli utopiť.

V prípade, že je zviera veľké a nevieme ním pohnúť, treba ho neustále polievať vodou. Ešte vhodnejšie je prikryť ho mokrými kusmi odevu. Po celý čas treba dbať aj na to, aby malo dýchací otvor voľný, bez vody a piesku, radí biológ Kováč.

Vplyv prírodných podmienok

Prečo k uviaznutiam dochádza? Podľa ekológa Martina Hromadu z Katedry ekológie na Prešovskej univerzite v Prešove hrali v tomto prípade hlavnú úlohu zrejme špecifické prírodné podmienky, to jest veľmi pozvoľné stúpanie dna k pobrežiu.

Podľa organizácie Project Jonah, ktorá sa zaoberá záchranou veľrýb, uviazne každý rok na plážach Nového Zélandu približne 300 veľrýb a delfínov.

Veľká časť z nich na mieste poslednej tragédie, na lokalite zvanej Farewell Spit, ktorú tvorí piesok v tvare oblúka, čo oddeľuje plytký záliv od otvoreného oceánu.

screenshot-www-google-sk-2017-02-14-11-55-29
Hore vľavo lokalita Farewell Spit. Reprofoto – maps.google

Spoločenské tvory

Uviaznutia sa týkajú tých morských živočíchov, ktoré sú veľmi spoločenské (majú pevnú sociálnu súdržnosť). „Ak dôjde ku skratovému správaniu zvierat, ktoré vedú húf, tak zvieratá, ktoré sú v hierarchii pod nimi, ich nasledujú, hoci aj do nebezpečia,“ vraví ekológ Hromada.

Živočíchy, ktoré sú najstaršie a v hierarchii najvyššie, sú nositeľmi kultúry: vedia, kde sú loviská, a tieto skúsenosti odovzdávajú ďalším zvieratám v húfe, vraví Hromada.

Ak sa také zviera otrávi, je zmätené a môže zaviesť celý húf na plytčinu. Hromada hovorí, že pri masových uviaznutiach v minulosti v Škótsku sa zistilo, že zvieratá mali v tele vysokú koncentráciu ťažkých kovov.

Hluk a magnetické pole

Ďalšiu príčinu uviaznutia doplnil Kováč: „Zvýšený hluk a zvírené usadeniny za nepriaznivého počasia pravdepodobne vedú k zlyhaniu echolokácie a tiež zvyšujú pravdepodobnosť uviaznutia na brehu. Za búrky je táto pravdepodobnosť už mimoriadne vysoká.“

Podľa Kováča môže uviaznutie veľrybotvarých cicavcov súvisieť aj s orientáciou podľa magnetického poľa Zeme. „Lokality v Británii, na ktorých sa našli iba uhynuté zvieratá, nemali nijaké zvláštnosti, ale vedci zistili, že živé zvieratá vyplávali na breh len na tých miestach, kde magnetické siločiary pretínali pobrežie v pravom uhle. Zvieratá akoby slepo sledovali tieto siločiary, ktoré ich napokon zaviedli priamo na pobrežie.“

In this Friday, Feb 10, 2017 photo, volunteers pour water over beached whales at the remote Farewell Spit on the tip of the South Island of New Zealand. Volunteers in New Zealand managed to refloat about 100 surviving pilot whales on Saturday, Feb. 11 and are hoping they will swim back out to sea after more than 400 of the creatures swam aground at a remote beach. (Tim Cuff/New Zealand Herald via AP)
Foto – TASR/AP

Lov

Väčšina veľryboblížnych cicavcov každý rok migruje z chladných vôd na rozmnožoviská do teplejších vôd nižších zemepisných šírok. Robia to, lebo narodené mláďatá by v studených vodách krmovísk nedokázali prežiť.

Počas migrovania a v období rozmnožovania neprijímajú tieto živočíchy takmer žiadnu potravu. Preto sa u nich vyvinula schopnosť skladovať veľké množstvo energie. „Olej si ukladajú do podkožnej tukovej vrstvy, ktorá rýchlo hrubne, a tuk do brušnej oblasti okolo vnútorných orgánov. Práve pre veľké zásoby tuku a oleja sa veľryba obyčajná, vráskavec obrovský i vráskavec myšok stali predmetom nadmerného lovu veľrybárov,“ vraví Kováč.

Vedec hovorí, že početný stav veľrybotvarých cicavcov sa vo svete dlhodobo znižuje. „Osobitnou kapitolou je veľrybárstvo, ktoré je síce celosvetovo zakázané, ale niektoré krajiny, napríklad Japonsko a Nórsko, zákaz obchádzajú predstieraním, že veľryby nelovia, ale zbierajú ich ako vzorky na výskum. Jedným z najohrozenejších druhov sa stala veľryba obyčajná: napriek svojmu menu, paradoxne, dnes už vôbec nie je obyčajná a hrozí jej vyhynutie.“

Nahromadené plyny v tele

Úrady informovali, že zhruba tri stovky uhynutých živočíchov na novozélandskej pláži naložia bagre a pochovajú neďaleko v piesočnej jame. Začiatkom týždňa im poprepichovali telá, aby sa z nich uvoľnil nahromadený plyn.

„Plyny vznikajú rozkladnou činnosťou baktérií. Vznikajú v uhynutých telách všetkých živočíchov, nie je to osobitosť veľrýb. Vzhľadom na ich rozmery a telesnú stavbu sa však plyny hromadia vo väčších množstvách ako pri menších živočíchoch a vzhľadom na veľmi tuhý pokryv tela (kožu) dosahujú aj väčší tlak,“ povedal Kováč. Sú známe drastické zábery, keď veľryby doslova vybuchli.

Teraz najčítanejšie