Prečo reformu školstva vypracúvajú externisti
Každý minister školstva začal svoje pôsobenie výmenou riaditeľa Štátneho pedagogického ústavu. Akúkoľvek dlhodobejšiu koncepčnú prácu pedagogických odborníkov tak zmaril.
Autor pracuje vyše 40 rokov v rezorte školstva
Tím, ktorý vypracoval tézy školskej reformy pod názvom Učiace sa Slovensko, sa skladá z úctyhodných odborníkov. Všetci sú erudovaní a majú dlhodobé skúsenosti s pedagogickým procesom a/alebo jeho riadením. Žiadalo by sa pochváliť ministra Plavčana, že úlohu pracovať na reforme školstva zadal práve týmto ľuďom.
Natíska sa však otázka: Ako to, že všetci autori Učiaceho sa Slovenska pôsobia v neštátnej sfére? Nemá náš štát vlastných odborníkov, ktorých by mohol poveriť koncepčnými úlohami? Ministerstvo školstva (a všeličoho ďalšieho, ale plný názov je pre bežnú komunikáciu príliš komplikovaný, nuž ho tu nebudem používať) je zriaďovateľom viacerých inštitúcií, v ktorých pracuje množstvo zamestnancov zaoberajúcich sa rôznymi aspektmi výchovy, vzdelávania i fungovania škôl. Za čo ich vlastne štát platí, keď takou dôležitou úlohou, akou je vypracovanie stratégie rozvoja školského systému, musel poveriť externistov?
Nuž, možno nemusel. Ale urobil to. Tí externisti boli aktívni, okrem vedomostí majú aj motiváciu. Cítia naliehavú potrebu so školstvom niečo urobiť a chcú sa na jeho premene aktívne podieľať. Aj doteraz ponúkali svoje vízie, no nik, kto o školstve rozhodoval, ich nebral vážne. Teraz dostali príležitosť urobiť svoje vízie oficiálnymi. A hoci sú to stále iba vízie, je dobre, že sú zaštítené ministerstvom školstva a osobne jeho šéfom, ktorý práve pripravovanou reformou zaštiťuje svoje pôsobenie v ministerskom kresle.
Organizácie ministerstva školstva
Štátne organizácie zriadené ministerstvom – tzv. priamo riadené organizácie – buď žiadne vízie nemajú, alebo ich nepredkladajú, alebo to od nich minister neočakáva, hoci boli pôvodne zriadené práve preto, aby ministerstvu predkladali aj návrhy, ako skvalitniť školský systém.
Predurčený na to je Štátny pedagogický ústav, ktorý má prípravu koncepcií a reforiem výchovy a vzdelávania priamo v štatúte. Spôsoby práce stredných odborných škôl má na starosti Štátny inštitút odborného vzdelávania. Pri koncipovaní obsahu a foriem vzdelávania treba pochopiteľne vychádzať aj z poznatkov o psychickom vývine detí; tie získava a sprostredkúva Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie. Pracovníci týchto inštitúcií by azda vedeli dať hlavy dohromady. Inštitúcie ako také sú však nepoužiteľné. Prečo?
Každý minister školstva – a máloktorý vydržal vo funkcii celé volebné obdobie – začal svoje pôsobenie výmenou riaditeľa Štátneho pedagogického ústavu. Akúkoľvek dlhodobejšiu koncepčnú prácu pedagogických odborníkov tak zmaril. Ústav sa namiesto producenta nápadov a riešení stal iba realizátorom politických objednávok. Ministerke z SNS odobril zmeny učebníc dejepisu, ministrovi z KDH povinné náboženstvo, ministrovi z SDKÚ povinnú angličtinu. Presne v duchu zadaní „zhora“ vypracúval najprv osnovy, neskôr štátne vzdelávacie programy, rámcové učebné plány a vzdelávacie štandardy.
Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie fungoval vďaka svojmu špecifickému zameraniu autonómnejšie. Predkladal ministerstvu návrhy vychádzajúce z psychologických poznatkov, nie iba zo želaní vrchnosti (aj keď ani tomu sa celkom nevyhol). Vďaka istej akademickej slobode, ktorá mu bola poskytnutá, sa stal dôležitým producentom ideí, ktoré sa v priaznivých obdobiach v edukačnom procese uplatnili a posúvali školstvo dopredu: spomeniem aspoň systém rezortného poradenstva, podporu integrovaného vzdelávania žiakov so špeciálnymi potrebami či pozornosť, ktorú dnes školy venujú nadaným deťom.
Táto relatívna sloboda sa však skončila v roku 2015, za tretieho ministra školstva druhej Ficovej vlády, ktorý sa podpísal pod vystriedanie štyroch riaditeľov. Peter Plavčan sa nenechal zahanbiť a uviedol do funkcie piateho riaditeľa v priebehu pol druha roka. Ústav naďalej čerpá financie zo štátneho rozpočtu, jeho zmysluplná činnosť je však, celkom pochopiteľne, ochromená.
Zákon nebol porušený
Treba povedať, že ani minister Plavčan, ani jeho predchodcovia pri podobných personálnych rošádach neporušili zákon. Lebo na Slovensku je to tak, že sa opierame o znenie zákona; jeho zmysel, „duch zákona“ nikoho netrápi. Formulka „zákon nebol porušený“ sa pokladá za dostatočnú obhajobu čohokoľvek, čo štátny úradník urobí v rozpore so zdravým rozumom alebo všeobecným záujmom. Pričasté výmeny vedenia organizácií, ktoré by mali pracovať vo verejnom záujme, asi celkom vo verejnom záujme nie sú.
Ako je to so zákonom v prípade školských rezortných organizácií? Ministerstvo ich zriaďuje podľa § 14 zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve. Ich riaditeľov podľa toho istého paragrafu vymenúva a odvoláva minister. Vymenovanie riaditeľa by však nemalo byť celkom svojvoľné. Upravuje ho § 5 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme. Na obsadenie funkcie sa vyžaduje uskutočniť výberové konanie. Zákon myslí aj na situáciu, keď miesto nie je obsadené. Minister vtedy môže, kým sa výberové konanie neuskutoční, vymenovať riaditeľa aj bez konkurzu, najdlhšie na lehotu šiestich mesiacov.
Miesto riaditeľa nie je obsadené, ak ten predchádzajúci odstúpil, zomrel, alebo bol odvolaný pre nejaký závažný delikt. Predpokladám, že tak to bolo myslené. Keďže však zákon o dôvodoch odvolania nič nehovorí, môže každý minister odvolať riaditeľa, ktorého „zdedil“ po predchodcovi, bez akéhokoľvek dôvodu iba na základe zákona č. 596/2003 Z. z. Nuž a potom je miesto neobsadené a on môže postupovať podľa zákona č. 552/2003 Z. z. a svojho favorita vymenovať na šesť mesiacov.
Keby menil riaditeľa každého pol roka, ani by nemusel vypisovať výberové konanie. Nuž ale prečo by menil toho, koho si vybral? Stačí ho výberovým konaním potvrdiť – veď je to minister, kto stanovuje kritériá výberu a vymenúva výberovú komisiu (spravidla zo svojich podriadených). Výmene riaditeľov priamo riadených organizácií teda nestojí nič v ceste. Minister, bez toho, aby konal protizákonne, má celkom voľné ruky.
Nepredpokladám, že zámerom tvorcov zákona o výkone práce vo verejnom záujme bolo práve toto. Nenapadlo im proste, že tak ako je § 5 naformulovaný, verejný záujem nechráni. Normálne uvažujúci človek totiž predpokladá, že na odvolanie riaditeľa nejakej organizácie treba mať (aj keď sa nevyžaduje ich uvedenie) závažné dôvody a že výberové konanie vypíše minister tak, aby mal šancu získať do funkcie toho najlepšieho uchádzača.
Že to tak ministri nerobia, je už dlho jasné. No prípad Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie je skutočne ilustratívny: jeho riaditeľom sa v r. 2016 stal (najprv dočasne a napokon po výberovom konaní) človek, ktorý nie je detským psychológom, nie je ani inak špecializovaným psychológom a nie je ani odborníkom, ktorý by niekedy pracoval s deťmi alebo mal akékoľvek skúsenosti zo školského rezortu.
Ako riaditeľ výskumného ústavu nemá ani žiadnu vedeckú erudíciu (minimum je dnes titul PhD.) a výskumné skúsenosti. Jeho profesia je pritom úctyhodná – lekár s atestáciou kardiochirurga. Jediným kritériom výberového konania (rovnako ako na všetky ostatné preobsadzované riaditeľské miesta v rezorte) bolo vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa. Keby minister chcel, mohol psychologickému výskumu dieťaťa šéfovať aj poľnohospodársky inžinier. A zákon by nebol porušený.
Čo je úloha rezortných ústavov
Zdá sa, že účelom podobných výmen na riaditeľských postoch v rezorte školstva nie je želanie ministra, aby jeho priamo riadené organizácie konečne začali pracovať na tom, na čom majú. A aby konečne pracovali dobre, lebo verejnosť s ich prácou nie je spokojná (čomu sa vo svetle vyššie uvedených faktov ani nemožno čudovať).
Zdá sa, že zmyslom výmen je iba dostať do funkcií svojich ľudí. Pritom zjavne nejde o klasické „trafiky“ – ani na riadiacich pozíciách nie sú platy v školstve nijako oslnivé. Neostáva než predpokladať, že minister chce mať vo funkciách riaditeľov, ktorým môže plne dôverovať. Aká je to však dôvera, ak vypracovaním školskej reformy nepoverí vlastné rezortné inštitúcie pod vedením týchto riaditeľov, ale súkromníkov a predstaviteľov tretieho sektora?
Možno vidí pán minister úlohy priamo riadených organizácií v niečom inom, než čo stanovujú ich zriaďovacie listiny. Tie organizácie sa totiž – na rozdiel od ministerstva či škôl a školských zariadení – môžu stať prijímateľmi financií z Európskeho sociálneho fondu. Každá z nich už v minulosti riešila a v súčasnosti pripravuje tzv. národné projekty za desiatky miliónov eur, pričom zameranie projektu môže so zameraním organizácie súvisieť dosť voľne.
Typickým príkladom je Metodicko-pedagogické centrum, ktorého prioritnou úlohou je zabezpečovať ďalšie vzdelávanie pedagogických pracovníkov. V štatúte z r. 2014 má okrem toho priamo uvedené aj realizovanie projektov financovaných Európskou úniou – a skutočne ich realizuje. Netýkajú sa však iba vzdelávania učiteľov; projekt, ktorý by sa mal začať v r. 2017, je zameraný predovšetkým na žiakov.
Národné projekty priniesli veľa zaujímavých výsledkov. No priniesli aj otázky o zmysluplnosti využitia financií, ktoré sa strácajú v labyrinte administratívnych činností a nie všetky sa dostanú tam, kde by ich bolo naozaj treba. A keď európsky prameň vyschne, nie sme zväčša schopní zabezpečiť, aby sa to dobré z projektov zachovalo (tzv. udržateľnosť).
Ako s reformou
S čerpaním financií z európskych fondov má Slovensko problémy. Preto je legitímnou úlohou všetkých rezortov, dokonca temer bez ohľadu na to, na čo budú peniaze využité. Bolo by hriechom ich nevyčerpať. Napokon po európskych projektoch realizovaných štátnymi inštitúciami vždy niečo ostane: v školstve, ktoré nemá na platy učiteľov, nehovoriac o iných odborníkoch, ktorí by na školách mali pôsobiť aj podľa autorov Učiaceho sa Slovenska, máme v často nevyhovujúcich triedach prinajmenšom interaktívne tabule.
A školskú reformu vypracúvajú externisti. Je sympatické, že autori chcú zmeny, prv než sa zavedú plošne, experimentálne overiť. Je to však súčasne aj najslabšia stránka ich návrhu.
Predložené tézy sú vlastne iba víziou toho, k čomu by malo školstvo dospieť v horizonte desiatich rokov. Obsahujú len minimum konkrétnych námetov, ako to uskutočniť. Jedným z nich je premenovanie povinnej školskej dochádzky na povinné vzdelávanie. Má logiku. Môže sa však stať, že z celej reformy ostane napokon iba to premenovanie, o ktorom viackrát hovoril aj pán minister. Reálne reformné kroky vyžadujú finančné krytie, ktoré reforma zatiaľ nemá. A čas, ktorý pravdepodobne nebude mať minister. Peter Plavčan pracuje na ministerstve školstva dosť dlho na to, aby mu bolo jasné, že ako minister pred sebou asi nemá viac než jedno funkčné obdobie.
Desaťročnú reformu teda možno zvládne odštartovať, zavŕšiť ju však bude musieť niekto iný. A v doterajšej ponovembrovej histórii sa nestalo, aby nový minister školstva nadviazal na toho predchádzajúceho. Každý vždy začínal s vlastnými predstavami. (Dokonca aj páni Čaplovič, Pellegrini a Draxler ako nominanti tej istej vládnucej strany počas jediného volebného obdobia.)
Diskusia a čo ďalej
Na rozdiel od reformy európske projekty sa ešte stihnúť dajú. Ich financovanie sa končí v roku 2020, dovtedy má mandát aj súčasná vláda. Neprekvapilo by ma, keby skutočnou prioritou ministra Plavčana bolo čerpanie európskych financií, zatiaľ čo reforma („najväčšia v doterajšej histórii slovenského školstva“) je predovšetkým marketingovým ťahom. Nezdá sa totiž, že by sa minister pokúšal tie dve úlohy skĺbiť. Peniaze z Európy poputujú do projektov priamo riadených organizácií, ktoré s reformou veľmi nesúvisia. Lebo tú pripravujú – bez peňazí – zástupcovia súkromnej a terciárnej sféry.
Napriek tomu nechcem ministrovi uprieť zásluhu na tom, že sa o nevyhnutnosti zmien v školstve začalo hovoriť aj na oficiálnej pôde. Ak chceme so vzdelávaním mladej generácie naozaj niečo urobiť, nemáme na tú diskusiu priveľa času. No fakt, že sa otvorene diskutuje, že sa napríklad výsledky meraní PISA neodmietajú apriórne pre zlú metodológiu (ako to bolo ešte za ministra Mikolaja), ale začali sa aj na najvyšších miestach brať vážne, je sám osebe pozitívny. Držme Slovensku palce, aby tá diskusia vyústila do konkrétnych užitočných krokov.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].