Denník N

Štát nebezpečne rozširuje svoju moc nad ľuďmi

Okliešťovanie individuálnej slobody je dnes v kurze oveľa viac ako jej rozširovanie. Prispievajú k nemu aj na pohľad drobné obmedzenia, ktorými štát získava prevahu nad občanmi.

Autor je politológ

V priebehu niekoľkých týždňov štátna moc ukázala, ako je možné ľuďom ubrať z ich slobody. Bez kriku opozície alebo masových demonštrácií verejnosti. Štátna moc skúša, kde sú hranice občianskej spoločnosti a vyzerá to tak, že sa jej darí. V zmysle salámovej metódy, postupne, krok za krokom.

Detské jasle

Prípad prvý. Vládna koalícia presadila novelu zákona o sociálnych službách, respektíve jasličkový zákon. Novou legislatívou vylúčila slobodu umiestniť do súkromného zariadenia deti jednej, nemalej kategórie súkromných osôb.
Štátna moc týmto rozhodnutím nezasiahla do individuálnej slobody iba niektorých rodičov, ale rovnako obmedzila slobodu podnikania prevádzkovateľov súkromných jaslí.

Štát sa teda rozhodol, že nie slobodný jednotlivec bude rozhodovať o umiestnení svojich detí do zariadení na to určených, ale štátna mašinéria. Takýto učebnicový príklad vládou organizovanej diskriminácie tu veru už dlho nebol.
Nedeľné nakupovanie

Prípad druhý. Koaličné strany (s výrazným prispením niektorých opozičných subjektov) seriózne uvažujú o možnosti, že v nedeľu zatvoria obchody. Nie jednotlivec má rozhodnúť, či pôjde nakúpiť v sobotu ráno alebo v nedeľu večer, ale štát sa stavia do roly arbitra, ktorý má mať výsostnú právomoc túto čisto individuálnu dilemu rozhodnúť.

Lenže štát by tým neobmedzil len konzumentov, ale rovnako tisíce zamestnancov, ktorí s nedeľnými príplatkami počítajú ako s pravidelnou a dôležitou súčasťou svojich rodinných príjmov.

Štát by obmedzením nedeľného predaja limitoval rovnako slobodu podnikateľov. Nie všetkých, iba niektorých. A opäť len a len štátna mašinéria má rozhodnúť, o ktorý typ prevádzok pôjde, hoci logicky nenájde argument, prečo bude diskriminovať len niektoré z nich. Čerpacích staníc, reštauračných zariadení, bufetov na staniciach, reštauračných vozňov, krčiem, kaviarní, súkromných dopravcov atď. sa obmedzenie slobody v podnikaní týkať nebude. Tak prečo práve obchody?

Nájsť racionálne vysvetlenie na zdôvodnenie tohto nápadu je rovnako nemožné ako v prípade jasličkovej diskriminácie. Odvolávať sa na túžbu po spoločnom nedeľnom obede slovenskej rodiny, či na cirkevný význam posledného dňa v týždni neobstojí. Ak by sme totiž spočítali ostatných ľudí pracujúcich aj v nedeľu, bolo by ich zrejme viac ako všetkých predavačov dokopy.

Je predsa výsostne individuálnym rozhodnutím, či záujemca o prácu v obchode podpíše pracovnú zmluvu s firmou, v ktorej sa predpokladá práca v nedeľu. Tak, ako je to u zdravotných sestier, lekárov, novinárov, rušňovodičov, predavačov lístkov v kine a ľudí v desiatkach ďalších profesií vyžadujúcich nepretržitú prevádzku. Prípadne mnohých slovenských pedagógov, ktorí nie sú schopní uživiť zo svojho učiteľského platu rodinu, takže musia pracovať aj cez víkendy.

Kapitán Danko a duch mečiarizmu

Prípad tretí. Kapitán Andrej Danko spolu s ďalšími, zatiaľ nepovýšenými členmi SNS, poškuľujú po šéfovi verejnoprávnej televízie a rozhlasu. A prezentujú svoje subjektívne predstavy, čo a ako by mala (treba zdôrazniť ešte raz) verejnoprávna (!) televízia a rozhlas vysielať.

V tomto prípade štátna moc zasahuje do práva jednotlivca na pravdivé informácie. Ak totiž vedeniu SNS niečo na RTVS prekáža, tak je to pravda. Pravda, ktorú by SNS rada zatajila.

Ak prvé dva prípady patrili do učebnice diskriminácie, posledný vyvoláva ducha mečiarizmu, kapustových hláv, fašírok a jednej veľkej manipulácie verejnou mienkou. Dlho sa zdalo, že najtemnejšie obdobie od Novembra už má Slovensko za sebou, lenže SNS akoby túžila po jeho návrate. Napokon, Mečiarovi svojho času mimoriadne dobre slúžila pri pustošení tejto krajiny.

Čo na to opozícia? V dobre spravovanej spoločnosti by aj prispatý opozičný politik zrazu precitol a pustil sa do boja proti rozširujúcim sa chápadlám štátnej moci. To by sme však nesmeli byť na Slovensku, kde sa individuálna sloboda stáva pomaly zabudnutou hodnotou.

Iste, opozícia nie je ideologicky jednotná, nie všetky strany vyznávajú hodnoty liberalizmu, takže sa dá predpokladať, že zmienené návrhy štátnej moci obmedzujúce individuálnu slobodu privítajú aj niektoré opozičné subjekty. Napríklad, pri diskusii o diskriminácii obchodných reťazcov, ich zamestnancov a zákazníkov prilieva olej do ohňa najmä Matovičov patogén, ale určite sa radi pridajú aj kotlebovci.

Valec sa rozbieha

Bolo by teda na mieste, keby sa na barikádu s výzvou na protiútok postavili aspoň liberáli. Lenže na Slovensku je liberálov ako šafranu. Dnes predsa letí konzervatívna zadubenosť. Konzervatívny je Danko, Hlina, Bugár, Kollár, Rybníček, Menyhárt, Dostál, nehovoriac o pravicových extrémistoch a sporadických konzervatívnych úletoch plukovníka Fica. Dokonca už aj ten Sulík, ktorý sa s liberalizmom rozišiel verejne pred pár týždňami, ale súkromne oveľa dávnejšie, ukazuje individuálnej slobode (o solidarite ani nehovoriac), ako absolútnej hodnote voľnomyšlienkarov, svoj prostredník.

Štátny valec sa teda rozbieha. Pomaly, ale isto. Nie je to ešte ten povestný parný valec zo Zlatej Idky s dôsledkami, z ktorých sa slovenská spoločnosť dodnes nevie spamätať. Je to (zatiaľ) len nenápadný mechanizmus, ale už teraz so schopnosťou obmedzovať slobodu jednotlivca. A to bez zbytočného kriku opozičných strán.

V čase rastúceho populizmu nejde o žiadnu dobrú správu. Okliešťovanie individuálnej slobody je dnes v kurze oveľa viac ako jej rozširovanie. So smutným konštatovaním, že ľudia tomu s nadšením prikyvujú. Akoby zabudli na temné obdobie tejto krajiny, keď ľudia nemali žiadnu cenu a štátna moc niektorých z nich neidentifikovala na základe osobných údajov v občianskom preukaze, ale podľa vytetovaného čísla na ruke.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie