Osobnosť sa mení postupne, ale radikálne: vedci nenašli podobnosť v osobnosti tínedžerov a dôchodcov

Keď Théseus, hrdina gréckych bájí, putoval na mori, jedna z dosiek, ktorá tvorila trup lode, spráchnivela, takže ju museli vymeniť.

Povedali by ste, že ide stále o tú istú loď? Väčšina z nás si myslí, že áno.

Ale čo keď počas dlhej plavby vymenia 80 percent dosiek či dokonca všetky. Pôjde stále o tú istú loď?

Uvedený myšlienkový experiment o Théseovej lodi skúma ľudské intuície, ktoré sa týkajú identity. Pýta sa, či je daný predmet stále ten istý, ak sa postupne vymenia všetky jeho súčiastky.

Ak je vaša odpoveď na uvedený príklad „nie“, potom vzniká otázka, či ste – z psychologického hľadiska – počas života stále tou istou osobou. Podľa nedávneho výskumu, ktorý vyšiel v časopise Psychology and Aging, nespája osobnosť 14-ročného tínedžera a 77-ročného starca takmer nič.

Pokrytie 63-ročného vekového rozdielu robí zo štúdie rekordéra vo výskume psychológie osobnosti.

Osobnosť

Charakteristické rysy myslenia, emócií a správania – spolu s psychickými mechanizmami v ich pozadí – tvoria osobnosť daného človeka. Vymedzuje sa piatimi základnými znakmi: extroverzia, ústretovosť, svedomitosť, emocionálna stabilita a otvorenosť novým skúsenostiam.

Ľudia, ktorí majú vysokú mieru otvorenosti novým skúsenostiam, sú nápadití, vynaliezaví a nezávislí. Výskumy napríklad ukazujú, že takí ľudia sa napríklad nechávajú častejšie tetovať a majú aj iné ozdoby tela. Ich opakom sú ľudia, ktorí oceňujú rutinu, konformitu a každodenný poriadok.

Podľa výskumov z minulosti je osobnosť človeka pomerne stabilná a ani v dospelosti sa nemení.

William James, známy psychológ a filozof, ktorý pôsobil na prelome 19. a 20. storočia na Harvardovej univerzite, o stabilite osobnosti v priebehu života dokonca povedal: „Do tridsiatky vo väčšine z nás osobnosť zatuhne ako sadra a už nikdy nezmäkne.“

O tom, že je osobnosť pomerne stabilná aj do dospelosti, sa píše aj v učebnici Introducing Psychology, ktorá sa používa na prestížnych amerických univerzitách. V novej štúdii však vedci roztiahli rozdiel, keď skúmali osobnosť respondentov, na viac ako šesť dekád.

63-ročný rozdiel

Prvý raz sa ľudia výskumu zúčastnili v roku 1950, keď mali 14 rokov. Išlo o viac ako 1500 škótskych tínedžerov. Merali ich svedomitosť, originalitu, túžbu vyniknúť, sebavedomie, vytrvalosť a náladovosť.

O 63 rokov neskôr sa do pokračovania výskumu zapojili necelé dve stovky z nich. Ich osobnosť posudzovala aj niektorá z vybraných príbuzných osôb: blízky priateľ, manžel/ka či člen rodiny.

Bez súvislosti

Autori zistili, že „znaky osobnosti v neskoršom živote sa ani blízko nevzťahovali k rovnakým znakom z raného života. Keď ľudí hodnotili príbuzné osoby, ukázala sa malá a zanedbateľná podobnosť v stabilite dvoch znakov (…) Ale výsledky vo všeobecnosti ukázali na veľmi nízku stabilitu osobnosti vo veku od 14 do 77 rokov.“

Vedci podotýkajú, že počas života sa osobnosť človeka mení, ale iba veľmi pozvoľna. Ak sa pozrieme na dva časové úseky, ktoré sú blízko pri sebe, rozdiely sa skoro nedajú postrehnúť. Ale pri dlhšom časovom intervale, od adolescencie až do staroby, sú zjavné.

„Naše výsledky naznačujú, že keď sa interval predĺži až na 63 rokov, medzi dvomi osobnosťami nie je takmer žiaden vzťah. Počas života sa osobnosť mení postupne, ale v starobe môže ísť o celkom inú osobnosť ako v detstve,“ píše sa v štúdii.

Nedostatky

Nevýhodou štúdie je, že psychologické teórie sa menia, takže dnes meriame osobnosť inak, ako sa to robilo v 50. rokoch. Je preto možné, že ak by znaky osobnosti v 50. rokoch merali podľa súčasných štandardov, isté podobnosti by sa našli.

Osobnosť škótskych tínedžerov hodnotili ich učitelia, takže výsledky môžu byť skreslené, lebo vyučujúcich mohla ovplyvniť učiteľova znalosť študentovho prospechu či obľuba žiaka.

Ďalším nedostatkom je, že v roku 2013, keď ľudí opätovne testovali, sa výskumu zúčastnila iba časť z pôvodnej vzorky, ktorá bola zhruba 8-násobne väčšia. Je možné, že do opätovného hodnotenia sa zapojili iba ľudia s istými charakteristickými črtami, čo mohlo výsledky značne skresliť.

Dostupné z: doi: 10.1037/pag0000133