Denník N

Svet zajtrajška

Keď vznikne kritická masa tých, ktorí „to chcú nejak inak“, tak radikálna zmena príde, a ak ju nebudeme schopní predvídať a kontrolovať, bude to presne tá, ktorej sa obávame.

Jedna veta sa mi v poslednom čase vynára čoraz nástojčivejšie v mysli, keď sledujem to, čomu sa kedysi zvyklo hovoriť „správy“, a ešte stále sa tvrdohlavo snažím v záplave alternatívnych faktov rozoznať stopy reality a čítať jej vzorce. Smutný povzdych Stefana Zweiga v knihe Svet včerajška je mottom tejto brilantnej kroniky vzostupu zla a neschopnosti ho rozoznať či mu zabrániť – „Koľko ľudskej dôstojnosti zmizlo v tomto storočí…“

Zweig vychŕlil túto biografiu svojho sveta v americkom exile v priebehu niekoľkých týždňov roku 1941. Trýznivú bolesť z rozpadu sveta, ktorý bol jeho duchovným i fyzickým domovom, sa snažil prehlušiť pátraním po tom, ako vôbec mohlo prísť k vzostupu nacizmu a následným udalostiam, a ako je možné, že toto zverstvo neľudských rozmerov on a jeho súčasníci nedokázali v zárodkoch rozoznať a predvídať.

Vo svojej dych berúcej správe pre budúcnosť krok za krokom ukazuje, ako v každom štádiu postupujúcej hrozby neboli v Nemecku ani tí najlepší schopní pripustiť si možné dôsledky prítomných udalostí, ako boli slepí voči stupňujúcim sa trendom, či ako podcenili schopnosť kolektívnych emócií a pocitov nájsť si tú najmenej pravdepodobnú, ale o to desivejšiu inkarnáciu. Svet včerajška je nesmierne pútavo napísaným varovaním pred opakovaním týchto chýb, nástojčivým volaním po jasnozrivosti.

Z nového storočia nám uplynulo len pár rokov a ľudská dôstojnosť mizne opäť závratným tempom. Zdá sa, že od Zweigových čias nám nikdy tak nebolo treba jasnozrivosť ako dnes. A keď hovorím jasnozrivosť, nemyslím tým len schopnosť vidieť za horizont súčasných udalostí, ale aj pochopiť nevyhnutné a dokázať zmeniť to, čo je zmeniť možné. Jasnozrivosť, ktorú treba na to, aby sme v oprávnenej obave o zachovanie toho, čo sme dosiahli – či je to liberálna demokracia, Európska únia, alebo ľudské práva –, nebojkotovali a nepodceňovali volanie po radikálnej zmene aj vtedy, keď je radikálna zmena potrebná a žiadaná.

Jasnozrivosť, ktorá nám umožní pochopiť, že keď vznikne kritická masa tých, ktorí „to chcú nejak inak“, tak radikálna zmena príde tak či tak, a ak ju nebudeme schopní predvídať a kontrolovať, bude to presne tá, ktorej sa obávame. A napokon – jasnozrivosť, ktorá je schopná nás takouto zmenou previesť bez masívnej straty dôstojnosti a humanity, bez nutnosti začínať odznova.

Nuž tak. Zweig síce vraví, že „ostáva nezvratným zákonom dejín, že súčasníkom je odopreté rozpoznanie raných začiatkov veľkých pohybov, ktoré určujú ich časy“, ale zároveň nás úpenlivo prosí, aby sme sa o to aspoň pokúsili, kým nás zajtra nezomelie náš vlastný svet včerajška.

Teraz najčítanejšie